Slovenčina a niektoré iné jazyky dodnes tieto pojmy rozlišujú. Ukrajinčina: Mad´jar / Uhorec (Ugorec), chorvátčina: Maďar / Ugar, slovinčina: Madžár / Oger, rumunčina: Maghiar / Ungur, čeština: Maďar / Uher.

Do konca 18. storočia aj Maďari rozlišovali medzi „(H)ungar“ (uhorský národ) a „Magyar“ (národnostná skupina). V roku 1791 predsa začali zavádzať do škôl „maďarčinu” a nie „hungarčinu či uhorčinu.“ Dovtedy stáli tieto dve pomenovania vedľa seba: nie všetci Uhri boli Maďarmi, Uhorsko bolo vlasťou Slovákov, Rusínov, Chorvátov, časti Srbov i Rumunov. Franc List sa napríklad označoval za Uhra, aj keď nevedel po maďarsky – ostal verný Uhorsku v jeho pôvodnom zmysle: pôvodný obyvateľ Uhorska, teda Tót/Sloven/Slovák. Najprv sa pre Maďarov mení Hungaria na Magyarország, a neskôr naopak, Magyarország sa spätne prísne prekladá ako Hungaria. Vládni predstavitelia stotožnili etnonymum Uhor/Hungar s etnonymom Maďar. A práve to je politikum, ktoré účinne pôsobilo pri maďarizácii a nastoľovaní maďarskej hegemónie a pri uvádzaní iných národov do poníženého postavenia tým, že ich „vyradili“ z uhorských dejín. Zámer „zajať a zamrežovať“ uhorské dejiny len pre Maďarov sa potvrdil v roku 1867 pri dvojitom názve Rakúsko-maďarská monarchia: Österreichisch-Ungarische Monarchie resp. Osztrák-Magyar Monarchia.

Všimol si to už profesor na Sorbone Ernest Denis („Otázka rakúska. Slováci,“ 1919): „Akási slovná hračka bola východiskom maďarizačnej politiky. Maďarský jazyk totiž jedným názvom označuje aj všetkých obyvateľov krajiny, aj priamych potomkov Arpádových.“ Do hry vstúpil „zlý génius národa, Ľudovít Kossuth, ktorý nepoznal iné národy v Uhrách než národ maďarský a ponúkal tasiť šable“.

Po zániku Uhorska v roku 1918 malo zaniknúť aj pomenovanie Hungaria, o čo sa na konferencii v Trianone usilovali Francúzi, konkrétne generál Franchet d´Esperey. Keď gróf Mihály Károlyi povedal „la Hongre“, požiadal ho, aby „hovoril o Maďarsku, a nie o Uhorsku!“ No nestalo sa tak, víťazi po prvej svetovej vojne zrejme mali iné starosti, ale Maďari akoby nie, ako nie… tí politikum stotožnenia Hungarie s Magyarorszagom nezahodili, ale ešte väčšmi rozvinuli.

Je to nepochybne jediný historický príklad nadvlády založený na slovnej hračke a Maďari dodnes pri ňom úzkostlivo zotrvávajú. Ich predstavitelia protestujú v diskusiách na medzinárodnom poli proti používaniu termínu Maďar (Magyar) v cudzích rečiach. Na maďarských autách nie je poznávacia značka „M“, ale „H“, čo evokuje u maďarských vlastencov „húnsku tradíciu.“ A hoci Maďari nemajú s Húnmi nič spoločné, cítia sa zrazu ich pokračovateľmi (veď len koľko Atilov sa rodí maďarským matkám!) a dokonca na našom južnom Slovensku postavili Atilovi – Božiemu biču! – sochu.

Hľadanie pôvodu pomenovania Uhorska má teda zmysel. Ak prišlo do strednej Európy sedem turko-maďarských kmeňov ako Uhri/Hungari, a meno jedného z nich – Meder – sa stalo základom pomenovania celého národa až od 13. storočia, Uhorsko bolo (a ostalo) maďarské. Ak však turko-maďarské kmene si meno Uhri/Hungari osvojili až po príchode sem (napokon medzi menami ich kmeňov nebol žiadny Hungar/Onogur ani Ugrijec), potom Uhorsko nebolo „maďarské“, ale „uhorské“ a patrilo všetkým národom, ktoré tu žili. Dosvedčuje to aj notár Anonymus, podľa ktorého si privandrovalci prisvojili meno hradu Ungvar (Užhorod) na rieke Ung (Uh), k čomu Peter Mulík dodáva, že sa tak mohlo menovať slovenské Potisie: Ung(r)ava.

Podľa Františka Sasinka („Slováci v Uhorsku,“ 1902) bolo tu Uhorsko dávno pred príchodom Arpádovho ľudu, „že názov Uhor znamená Maďara a prinesený bol k Dunaju až Arpádovcami, to je blud; ten názov už dávno pred Arpádom slýchaný bol v Európe, Uhorsko medzi Karpatmi a Dunajom delilo sa na Biele a Čierne, čili na Horné a Dolné Uhorsko.“ Vlado Tabačik napísal v roku 2010 (http://amitie-franco-slovaque.eu), že meno Hungaria dali veľkému územiu (ARIA) Rimania v 5. storočí, keď bojovali s barbarmi Hunmi (HUNG) na Dunaji na východ od ústia Moravy, ktoré patrilo moravským Slovenom. Huni sa po smrti Atilu (453) integrovali do pôvodného slovenského obyvateľstva. Ale meno Hungaria/Uhorsko ostalo.

Mohlo to súvisieť s horami? Na najstarších Ptolemaiových mapách sú hory, ktoré nás obklopujú, uvedené ako Karpatès oros alebo Karpathon oros a uvádza aj názvy kmeňov, ktoré tu žili: Karbonès, Karpi (Karpovia). Český jazykovedec Josef M. Kořínek sa z mnohých významov toho slova priklonil k podobe karpë = skala, ktorej ekvivalentmi sú gora, hora. Karpaty teda boli Skalami – Horami dokonca dvojnásobne: Karpathon oros znamená „Horské hory“ a Karpovia boli Horalmi. Horali – Gorali dodnes žijú na južnej a severnej strane Tatier. Základom slova Uhorsko by teda mohla byť aj hora: Slovensko ako krajinu „u hôr“ (pri horách), podobne ako „Ukrajina“: „u kraja“, pri kraji Ruska. Mohlo to súvisieť s rybou zvanou „uhor“?

V najstaršej uhorskej legende „Život svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka“, spísanej najneskôr v roku 1068 (teda 30 rokov po smrti kráľa Štefana), sa ani raz nespomína Uhorsko, iba Panónia. Štefan sa tu uvádza ako kráľ Panónov. Znamená to, že ešte aj 30 rokov po smrti ostával Štefan „iba“ kráľom Panónie, krajiny, ktorú v tom čase prišelci už ovládali a osvojili si jej pomenovanie, zatiaľ čo „pod horami“ ešte neboli. O 15 rokov, vo „Väčšej legende svätého Štefana kráľa“, sa už stretávame aj s Uhorskom. Štefan sa teda „stal“ posmrtne aj kráľom Uhrov, lebo v časoch, keď vznikala „Väčšia legenda“ kmene prišelcov obsadzovali už aj „odľahlejšie končiny“, „krajinu pri horách.“

Vo „Väčšej legende“ sa spomínajú Uhri, bývajúci v panónskej krajine ako „ľud drsný a nestály, ktorý ani nevedel, že je Božím stvorením“ a o niekoľko odsekov ďalej sa dozvedáme, že „úcta a sláva“ Panny Bohorodičky Márie „je medzi Uhrami taká veľká“, že Štefan svoje kráľovstvo odovzdal pod jej stálu ochranu. To predsa nemôžu byť jedni a tí istí „Uhri”! Prví, „bývajúci v panónskej krajine“, boli Tarjánmi, Kérmi či Kesziovcami a ďalšími, do Panónie len nedávno dorazili a ešte dlho boli pohanmi – aká potom úcta k Bohorodičke? Tí druhí „Uhri“ boli k úcte voči Bohorodičke pravdepodobne vedení misiou Konštantína a Metoda, títo ľudia boli zaiste Slovenmi a zároveň Uhrami v zmysle „obyvatelia Uhorska.“ Ponúka sa teda celkom legitímna otázka: nemohlo byť Uhorsko podobne ako Panónia názvom územia, ktoré si sedem hnaných kmeňov osvojilo, keď na dané územie vstúpilo, rovnako ako slovnú zásobu a náboženstvo jej obyvateľov? Neosvojili si tak pomenovanie Panónia, ako aj Uhorsko/Hungaria preto, lebo iný názov nemali?

Mohla by nám pomôcť mapa Európy z prvej polovice 9. storočia, na ktorej by boli krajiny a národy označené tak, ako sa sami nazývali. Zaiste by na nej chýbali Maďari/Turci, jednoducho tu ešte neboli. Naisto by na nej bola Panónia, územie na juh od Dunaja. Ako by však bolo pomenované územie na sever od neho? Biele Chorvátsko, Biele Srbsko či Biele Uhorsko? Alebo Slovgenzin/Slovenčina či Slovenská zemľa? Najpravdepodobnejšie zrejme Hungaria/Uhorsko.

Stotožnenie Slovenska s Uhorskom potvrdzujú aj mapy z čias habsburskej monarchie, na ktorých sú vyznačené jej súčasti: Čechy, Morava, Horné a Dolné Rakúsko, Štajersko, Tirolsko, Korutansko, Kraňsko, Chorvátsko, Sedmohradsko a Uhorsko, zahrňujúce Slovensko aj Maďarsko. Fakt, že nie je na nich Slovensko (ale ani Maďarsko), môže mať iste viacero vysvetlení. Jedným z nich je aj také, že Samova ríša, Nitrianske kniežatstvo, východná časť Veľkej Moravy i nitrianske údelné kniežatstvo, boli na území Hungarie/Uhorska, obývanom „zbožnými Uhrami.“

Slovensko chýba na starých mapách len preto, že sa oddávna menovalo Uhorskom? Koniec-koncov po roku 1526 a okupácii dnešného Maďarska Turkami ostalo pomenovanie Uhorsko vyhradené pre Slovensko (spolu s časťou Chorvátska a Burgenlandu) takmer na celé dve storočia. V čase lámania chleba boli sme však priveľmi slabí na to, aby sme si ho privlastnili ako naše synonymum, aby platilo slovenské = uhorské a nie maďarské = uhorské. A slabí sme dodnes. Ó, moje úbohé Slovensko, moja úbohá Zuzana Falathová!

Marián Tkáč