Môj profil 
Predplatné
Z toho vyplýva, že dunajská obchodná cesta bola ešte v roku 906 priechodná, a maďarsko-turecká hrozba sa nebrala príliš vážne.
Náhla zmena pomerov súvisela s maďarsko/turecko–česko–glomačským vojenským paktom z roku 906, ktorý sa stal pre Mojmírovu dŕžavu osudným. Ak sa bojovníci z Ázie chceli dostať ku Glomačom a pomôcť im v boji proti Sasom, museli prejsť cez Moravu a Čechy. Aj prešli, a Čechom zrejme vyšla kalkulácia, že za „otvorenie hraníc“ získajú oslabenú Moravu. Česi, ktorí sa hneď, keď sa pominul Svätopluk, už v roku 895 podriadili Bavorom so sťažnosťami na Moravanov, akoby len čakali na príležitosť zmocniť sa Moravy. A tá práve prišla. 9. august 907 by mal byť dátumom konca centrálnej moci v Mojmírovom kráľovstve.
Niet pochýb, že vpád predchodcov našich južných susedov do strednej Európy bol pichnutím ostňa do päty Poliakov, Nemcov z Východnej marky, teda predkov Rakúšanov, ale najmä Čechov. Všetci tí vplyvom „ostňa“ začali trhať oslabené kráľovstvo, siahajúce od Českomoravskej vysočiny až po Tisu a od Krakova až po Jáger. Teda územie Moravy, Nitrianska a Panónie sa stalo predmetom záujmu nových stredoeurópskych štátov. Trhali ho, no nebolo to ani rýchlo a ani natrvalo. Arabský cestovateľ ešte v roku 942 zaznamenáva, že na sever od Maďarov je nezávislý „moravský štát“ a v roku 948 byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenet vo svojom diele „O obradoch v cisárskom paláci“ zaregistroval medzi panovníkmi, s ktorými udržiaval styky, aj kráľa Slovákov. Dokedy bolo teda staré Slovensko samostatné?
Už čoskoro vypukla krutá vojna (vojny nebývajú iné) medzi Čechmi, podporovanými Rakúšanmi a medzi Poliakmi, a tak západná časť štátu po rieku Moravu už zrejme navždy a časť od Moravy po Hron na určitý čas pripadla Čechom, a východná časť medzi Hronom a Tisou Poliakom. Za vojakmi idú „investori“: v roku 953 prišli do Bane a Kremnice českí baníci z okolia Zdíc a Čáslavy. Poľské hranice sa končili na brehu Dunaja pri meste Ostrihome, potom šli k mestu Jáger, k rieke Tise, zatočili sa okolo rieky Ceplej (Tople), a potom na sever ku Karpatom. Záujem Čechov i Poliakov o naše územie bol a pretrval. V 10. storočí, ale napokon aj o desať storočí neskôr mal najmä zo strany posledných menovaných aj charakter brnkania so šabličkami.
A Maďari či Turci? Predstavme si teraz zoskupenie kmeňov, ktoré dostalo oveľa neskôr meno „Maďari“, pričom Porfyrogenet ich zhruba v polovici 10. storočia dôsledne menuje Turkami. Volali sa Nyék, Megyer, Kurt-Gyarmat, Tarján, Kér, Jenő a Keszi. Meno „Maďar“, odvodené z mena jedného z kmeňov, sa podľa niektorých údajov objavuje až okolo roku 1300. Ján Zigmundík vymenoval šesť „historických mien maďarského ľudu“ takto: Turci, Bisseni (po maďarsky Besenek, po slovensky Pečenehovia), Polovci, Chuni (po maďarsky Kúnok, po slovensky Chumaji), Csangó magyarok a Chalisi“.
Približne do roku 889 sídlili tieto kmene v krajine nazývanej „Lebedias“, čo je územie na dnešnej juhovýchodnej Ukrajine pri Odese. Boli nájomným vojskom Chazarov, ktorí vtedy ovládali Krym. Chazarský kagan ponúkol jednému z ich dvoch vajdov, že ho ustanoví za knieža nad Maďarmi/Turkami s tým, že ostanú naďalej na Kryme. Napokon sa kniežaťom stal Arpád tak, že ho podľa starého chazarského zvyku pozdvihli na štít. Neskôr pod tlakom Pečenehov postúpili „tureckí Maďari“ zo sídel v Lebedias do Moldavy a Besarábie, teda západným smerom. V Atelkuse (dnes Rumunsko) plnili úlohu nájomného vojska Byzantíncov proti Bulharom, a bulharský kráľ Simeon spojený s Pečenehmi zapríčinil ďalšie sťahovanie sa Arpádovho ľudu, až sa ten ľud – v podstate iba štvané pluky vojakov bez žien – dostali do Potisia, na tri dni cesty do Belehradu. V roku 892 povolal týchto vojakov Arnulf ako nájomné vojsko proti Svätoplukovi, a po roku 896 žili v Potisí v susedstve so Slovenmi, a čoskoro aj pri Balatone. Tých sedem kmeňov neprinieslo k nám ani „za kvetináč“ zeme, všetko čo neskôr mali, našli tu. Aj ženy. Na otázku, či takto mohli pomenovanie „Uhor, Uhorsko“ priniesť k nám Turci-Maďari, keď nijaký z ich kmeňov sa nevolal Uhor (a dokonca ani Onogur či Ugrijec) zodpovieme nabudúce. Nateraz len toľko, že nemožno dať to, čo nemáme.
Naši južní susedia ani „malú“, ani „Veľkú Moravu“ v klasickom význame nikdy nedobyli. Korisť na západe Európy bola pre nich lákavejšia. A na ich výbojoch za zapadajúcim slnkom ich často sprevádzali aj slovenskí dobrovoľníci. V hlavnej nitrianskej aglomerácii nie je doložený násilný zánik žiadneho zo sídlisk a kontinuálne sú používané aj viaceré miestne pohrebiská. Hroby, ktoré by svedčili o vojnách medzi nimi a Slovenmi/Slovákmi sa nenašli.
Jednou z mála bitiek bola bitka o Zemplín. Svedčí o nej bohatý hrob vládcu, vojvodcu, ale aj „Balada o Vojteškovi,“ ktorú vyrozprávali bačovia a valasi zo Zemplína Izmailovi I. Sreznevskému počas jeho cesty po Slovensku v roku 1842. Správca Čičavského hradu – miestny vládca Vojteško – odišiel so svojou vojenskou jednotkou na pomoc správcovi Zemplínskeho hradu. Jeho manželka Choteška ho od toho márne odrádzala, a potom ho vyzerala z okna hradu. Keď sa šuhaji vracali, Choteške oznámili, aby muža nečakala, lebo „spad on v šarce zraňeny, od nas darmo braňeny.“
Časť básne z rukopisu Jozefa Jurovského „Tovarnianska tradícia,“ (1953):
Na dubrave havraňi prežalostňe viju.
Azda sa to Slaviaňi s ňepraceľem biju?
S ňepraceľem, co naše chce rabovac salaše.
Chlapci duškom śidajme na bystre koňiky,
kraj si hubic nedajme skrze tote zbojňiky,
co nam lecjak krev piju a s jich panem z ňej tyju.
Za mnou, chlapci, ľem za mnou: tam su pri Bodroku.
S povetricou naramnou ľecme jim do boku,
žeby mi jich pobiľi a na kusy zdrobiľi…
Až do roku 1030, niekde kratšie, a niekde aj dlhšie prežili naši predkovia bez spoločnej vlády. Svoje sídla čoraz väčšmi presúvali do údolí a dolín v horách. A nadchýnali sa spevmi igricov, ktorí ešte dlho ospevovali zašlú slávu Nitry, keď tu vládla mocná ruka kráľa Svätopluka, v časoch, keď počúvali slovo Metodovo. A žili z toho, čo už zažili, a v čo uverili. Vládli im miestne kniežatá, vojvodcovia, špáni, sídliaci na starých hradiskách pod horami, ktoré sa až neskôr menili na kamenné hrady. Iné hradiská, najmä na juhu stratili svoj strategický význam a postupne upadli.
Moc regionálnych vládcov však ostala dlho nedotknutá, možno sa len preskupila. Poznanovcom ešte aj za Gejzovej vlády (pred prelomom tisícročí) patrila spolu s kláštorom sv. Hypolita celá západná časť Nitrianska. Vyšehrad, ktorý oddeľoval hornú Nitru od Turca, ovládali Diviakovci ešte tristo rokov. Ferdinand Uličný v „Dejinách Liptova“ pripúšťa, že po smrti Svätopluka bol Liptov sto až dvesto rokov samostatným územím, nepatril pod žiadneho z okolitých panovníkov, ani poľského, ani českého, ani uhorského. A na východe po bitke o Zemplín sa už rodili prví príslušníci rodu Omodejovcov?
Až kým Turkom-Maďarom, v roku 955 na rieke Lech pri Augsburgu nepripravil na ich v poradí 32. lúpežnej výprave katastrofálnu porážku nemecký kráľ Oto I., pravidelne sa vyberali na lup k Bavorom. Keď sa vtedy domov vrátilo údajne len desať bojovníkov, začali sa postupne usádzať najprv na juhu, v niekdajšej Panónii, a pri roľníčení zabúdali na svoj vojensko-koristnícky život. A keď sa naši barokoví historici utešovali, že „my Slováci nikdy v poddanstve maďarskom sme neboli v tom zmysle, že by boli Maďari kedy Slovensko opanovali“ – azda aj mali pravdu. Oslabené staré Slovensko, trhané „hladnými“ susedmi, sa stalo na celé stáročia súčasťou viacnárodných štátnych celkov. Prečo? Aby prečkalo ťažké časy a uchovalo sa pre to, čo ho podľa novodobých prorokov čaká?
Marián Tkáč
.JPG)
.jpg)
