Bratislava 13. januára 2019 (HSP/Foto:Marián Tkáč)

Niet v písomných prameňoch spoľahlivých správ o tom, za akých okolností prišlo staré Slovensko o svoju nezávislosť. Bolo to naozaj tak, ako napísal Regino z Prümu (asi 840-915): „Svätoplukovo kráľovstvo držali nešťastne jeho synovia iba krátky čas, pretože Maďari všetko až do základov spustošili?“

Alebo tak, ako to popisuje neznámy kráľovský notár z časov okolo roku 1200, uvádzaný pod menom Anonymus, autor kroniky „Gesta Hungarorum“? Ten spomína akúsi svadbu medzi najmladším Arpádovým synom Zoltánom a dcérou akéhosi Monumarota. Bol to Mojmír II.? Mal v tejto súvislosti pravdu Andrej Hlinka, keď v roku 1918 hovoril o „konci tisícročného manželstva medzi Slovákmi a Maďarmi, ktoré sa nevydarilo?“ Veril, že po Mojmírovej smrti sa stal sa dedičom „prestolu Velehradského Zoltán a následkom tohto aktu“ sa stalo, „že spojené marky začali sa volať spoločným menom Uhorsko, bo knieža Zoltán Arpádovič skôr, ako nastúpil na prestol velehradský, bol údelným kniežaťom čiernouhorským?“ Citovali sme Jána Zigmundíka, ktorého však „seriózna história“ neberie vážne.

Zhrňme, čo vieme o udalostiach, ktoré sa udiali okolo roku 900, teda počas života 44. a mladších generácií pred nami. Už v roku 892 na pozvanie Arnulfa prvý raz „nazreli“ do našich chotárov Maďari. Lenže Svätopluka, ktorý ešte žil, nikdy neporazili. A dlho im úspešne odolával aj Mojmír II. V roku 896 sa udiali dve veci: potiskí Sloveni uzavreli s Maďarmi dohodu, a tí na jej základe mohli vstúpiť do Potisia. Svätopluk už nežil, ale – podľa Anonyma – práve on „predal“ svoju krajinu za bieleho koňa! Ak náš výklad niektorí z podčiarnikov pokladajú za „kde bolo, tam bolo“, tak to platí práve teraz, o maďarskom „házafoglalási“, teda „zaujatí vlasti“, o výjave na velikášskom obraze v maďarskom parlamente, kde Maďarov vítajú akísi slušne odetí ľudkovia. Už chýba iba deň a hodina, kedy sa to stalo! V tom roku – možno práve pod vplyvom nového suseda, uzavrel Mojmír –II. mier s Arnulfom, už rímskym cisárom (896-899), a po jeho smrti v roku 899 prišli na Mojmírovo pozvanie pápežskí legáti a v roku 900 písali nemeckí arcibiskupi ponosy pápežovi.

Maďari sa s Potisím neuspokojili, ich koristnícke hordy smerovali na západ, a neváhali prechádzať aj cez Mojmírovu dŕžavu, v auguste 899 podnikli veľkú výpravu proti Lombardsku, a na budúci rok (900) zaútočili na Bavorov, vyplienili a obsadili Panóniu. No a občas, teda v oboch týchto prípadoch sa k nim pridali aj bojachtiví Sloveni, zrejme „dobrovoľníci“, čo nezabudli uviesť v svojich sťažnostiach pápežovi nemeckí arcibiskupi. A Maďari zavše koristili aj na Slovensku. V roku 902 sa ich Mojmírovi II. podarilo zastaviť, o dva roky neskôr (904) zastavili ich západne od Viedenského lesa bavorské vojská. Keď pri mierových rokovaniach Bavori zákerne zavraždili maďarského náčelníka Kusala, posilnilo to pozíciu Arpáda a práve vznikla dynastia Arpádovcov. Tá však ešte sto rokov nevládla, ešte počas života štyroch generácií ostali Maďari len túlavými cudzincami. Mojmír ešte v roku 906 s Maďarmi bojoval, ale v bitke Bavorov s Maďarmi pri Bratislave v lete 907 sa už nespomína.

Z tých čias existujú len správy cudzie, ktoré po roku 906 prestali Mojmíra a jeho kráľovstvo jednoducho uvádzať, zrazu „nebol“ a domácich správ absolútne niet. Prečo? Naozaj nikto v nitrianskom pribinovskom, svätoplukovskom a následne mojmírovskom centre už najmenej so storočnou kultúrnou tradíciou nič nezapisoval, nevznikli nijaké Gesta Slovenorum Nitraensis? Zhoreli zápisy, ak boli, v ohňoch vojen na prelome 9. a 10. storočia, alebo až v neskorších storočiach?

Poraďme sa v tej veci s Františkom Hrušovským, ktorý v prvých syntetických slovenských dejinách z roku 1942, napísal: „Mojmírova krajina bola na začiatku 10. storočia pred pohromou, ktorú ani statočný panovník nemohol odvrátiť. Bojovní Maďari, ktorí sa od roku 896 trvalo osadili v podunajských nížinách a odtiaľto podnikali ustavičné vpády do susedných krajín, v roku 902 vtrhli na Slovensko. Mojmír II. útok Maďarov víťazne odrazil. Ale Maďari v nasledujúcich rokoch ešte niekoľko ráz vpadli na Slovensko a slovenské vojsko Mojmíra II. ešte v niekoľkých bojoch zvíťazilo nad divými hordami Maďarov. Naši predkovia v týchto bojoch proti nepriateľom sa držali statočne, hrdinsky bránili slobodu svojej krajiny, ale proti niekoľkonásobnej presile sa napokon neubránili… Je možné, že slovenské vojsko, ktoré sa tak často zrážalo s nepriateľom, spolu so statočným Mojmírom, posledným slovenským vladárom, vykrvácalo v poslednom hrdinskom boji za slobodu Slovenska. Ale i to je možné, že Mojmír II., vyčerpaný ustavičnými vojnami a odkázaný len na svoje vlastné sily (dodajme, že od neho odskočili Česi, aj Vislania), nepúšťal sa do nového boja, ktorý nemal výhľadov na úspech, a chcel svoj národ zachrániť od úplného vykrvácania v nerovnom zápase. Mojmír II. za svojej desaťročnej vlády neraz dokázal, že je múdry vladár, a iste i v týchto rozhodujúcich chvíľach vykonal to, čo uznal za najmúdrejšie. V roku 906 Mojmírova krajina už nebola samostatným štátom, lebo Maďari v tomto roku tiahli do boja proti Sasom na pomoc slovanským Glomačom cez územie našej vlasti.“ To zaiste múdre slovenské matky a manželky povedali svojim synom a mužom: „Ustúpme do hôr, váš život je nám milší ako kus rovnej zeme pri Dunaji.“

„Slováci nestratili svoju politickú slobodu preto, že by neboli vedeli bojovať za svoju vlasť, ani nie preto, že by neboli chápali význam vlastného štátu so slovenským panovníkom na čele. Slovensko stratilo svoju samostatnosť len preto, že slovenský národ, ktorý v 9. storočí viedol ustavičné vojny za slobodu svojej krajiny, bol po týchto krvavých bojoch na začiatku 10. storočia vyčerpaný a slabší ako jeho susedia. Slovensko nestalo sa hneď korisťou Maďarov, ktorí cez územie našej vlasti chodievali na výpravy za korisťou do susedných krajín. Slovensko prestalo byť len samostatným štátom, nemalo viac svojho panovníka a nemohlo sa už brániť, ale nepatrilo ešte ani pod nadvládu cudzieho štátu, Maďari ešte za dlhý čas neutvorili nijaký štát,“ tak píše Hrušovský.

Počas života štyroch generácií (od roku 906 do roku 1000) nebol tu žiadny funkčný štát, tobôž maďarský. „Slováci stratili svoju štátnu samostatnosť, ale nestratili a neopustili svoju krajinu, ktorú pokladali za svoju vlasť. Len (keď dali na radu žien) z otvorených nížin pri Dunaji a Tise pomaly ustupovali na sever, osadzovali sa v horských krajoch Slovenska, kde im nehrozilo nebezpečenstvo.“

Tu je zrejme odpoveď na otázku, prečo vplynulo Slovensko do Uhorska bez vlastného mena. Nemalo centrálnu vládu, ktorá by pojem „Slovensko“ udržiavala tým, že by ho spravovala. Boli len samo sa spravujúce župy, či stolice, a tak boli Slováci na dlhú dobu len Zemplínčanmi, Šarišanmi, Spišiakmi, Liptákmi, Turčanmi. Zrejme preto sa aj postavenie Nitry ako centra dokonca s vlastnými mincami po dvesto – tristo rokoch oslabovalo a napokon neudržalo, lebo už centrom vo vzťahu k ostatným slovenským krajom nebolo.

Je to v istom zmysle zázrak, že „i pri všetkých pohromách, ktoré stihli našu vlasť, zachoval sa slovenský národ, ktorý na úpätí slovenských hôr, v hlbokých dolinách a v rozľahlých kotlinách Slovenska chránil svoju reč, svoje starodávne zvyky, svoju slovenskú povahu, nepomiešal sa s inými národmi a nepodľahol cudzím vplyvom,“ citovali sme opäť Hrušovského aj preto, že jeho „Obrázkové slovenské dejiny“ nepoznáme. Naša minulosť je vôbec akoby zámerne tabuizovaná a dnešným pokoleniam Slovákov zneprístupňovaná. Aj verejnoprávna televízia nám do hláv pchá kaleráby cudzieho pôvodu, a potom sa tvári, že Slováci už národne dozreli a pýta sa ich „kto je najväčší Slovák?“ Slováci hlasujú tak, ako hlasujú, lebo nepoznajú svojich skutočných hrdinov. Prečo podľa „osvedčeného“ výkladu našich dejín je takmer zakázané hovoriť v súvislosti s našim prvým štátom o Slovenoch, a už vôbec nie o „starých Slovákoch“? Prečo naše „staroslovenské“ obdobie musíme prenechať akýmsi nikdy nejestvujúcim „Slovienom“ rovnako, ako „germánske“ obdobie dejín prenechávame Nemcom, a „uhorské“ Maďarom? Prečo ktosi chce, aby sa naša minulosť dala zosmiešňovať slovami „kde bolo, tam bolo?“

Marián Tkáč