Od invázie Vladimira Putina na Ukrajinu vo februári tohto roku zachvátili Európsku úniu aj Nemecko hlboké zmeny. Ide o historickú zmenu, ktorú v Británii ignorovali mnohí na oboch stranách sporu o brexit a s rôznymi názormi na vojnu.

Spojené štáty účinne vykastrovali Nemecko ako nezávislú mocnosť a dominantnú silu v EÚ.

Náznaky tohto vývoja sa objavili rýchlo a boli pozorovateľné už v marci. V bezprostrednej reakcii na Putinovu inváziu sociálnodemokratický (SPD) kancelár Olaf Scholz oznámil nielen sankcie voči Rusku, ale aj fond vo výške 100 miliárd eur na posilnenie ozbrojených síl krajiny. Spolu so svojimi koaličnými partnermi, ultramilitaristickými Zelenými, sa Scholz jasne zaviazal aj k vojenskej aliancii NATO. Americká superveľmoc bola dlho frustrovaná z toho, čo považovala za nízke nemecké vojenské výdavky, a z pragmatickej otvorenosti voči spolupráci s Čínou a Ruskom v protiklade s rastúcou náladou americkej bojovnosti a protekcionizmu.

USA však presadili svoju výhodu ďaleko za týmito tradičnými obavami a účinne zastavili pôsobenie Nemecka ako nezávislej sily na európskom kontinente, ktorému po páde Berlínskeho múru začali dominovať.

Ako tvrdí Wolfgang Streeck: “Pred očami sa zdanlivo demokraticky riadená stredne veľká regionálna mocnosť mení a sama sa aktívne mení na transatlantickú závislosť veľkých amerických vojnových strojov, od NATO cez náčelníkov generálnych štábov, Pentagon, NSA a CIA až po Radu národnej bezpečnosti.”

V texte Streeck dospel k záveru: “Európa… nie je vedená Nemeckom alebo Francúzskom, ale Spojenými štátmi, a to nielen na euroázijskom kontinente, ale globálne, najmä vo vzťahu k Číne… vojna na Ukrajine fakticky presunula ťažisko Európy na východ a spolu s ňou aj na západ, k Spojeným štátom.”

Vzostup pred pádom

Pred februárom tohto roku sa Nemecko, najväčšia európska hospodárska sila, stále mohlo považovať za nadradenú mocnosť v Európskej únii. Jeho postavenie určujúceho hospodárskeho a politického centra znamenalo relatívne nezávislú orientáciu na ostatné štáty druhej úrovne. Čína bola pre Nemecko dôležitým vývozným trhom, ktoré zasa záviselo od Ruska, pokiaľ ide o dovoz lacného plynu a ropy a kovov, ako je hliník, titán a paládium.

Predpoklady o sile pozície Nemecka vychádzali z nedávnych udalostí. Po finančnom kolapse v roku 2008 a následnej dlhovej kríze v eurozóne Nemecko vo vlastnom záujme zmenilo usporiadanie EÚ. Vplyv Nemecka na Európsku centrálnu banku, Európsku komisiu a Radu Európy, čo sú všetko tajné a nezodpovedné inštitúcie, bol od roku 2010 čoraz zjavnejší, keď sa maskovanie francúzsko-nemeckej dvojvládia zosunulo a Nemecko si upevnilo kontrolu.

Ako poukázal Joseph Halevi, dlho pred reorganizáciou v krízových rokoch existovala jadrová zóna EÚ sústredená okolo Nemecka, vrátane Holandska, Belgicka, Švajčiarska, Švédska, Dánska a Rakúska, a periférna zóna v južnej Európe: “Výsledkom všetkých týchto úvah je, že Európa vykazuje existenciu niekoľkých odlišných ciest a viacnásobného rozvrstvenia medzi jednotlivými krajinami, ktoré do nej patria. Medzi nemeckou oblasťou na jednej strane a Španielskom, Portugalskom a Gréckom na strane druhej existuje vzťah jadra a periférie.”

Nemecko a jadrová zóna čoraz viac umiestňovali priemyselnú výrobu do druhej stredoeurópskej a východoeurópskej periférie, ktorá ťažila z relatívnej zaostalosti a nižších miezd:

“Krajiny ako Česká republika, Slovensko a Maďarsko sa javia skôr ako zóny pre výrobu priemyselných vstupov, ako aj veľkých tovarov. Česko a Slovensko sú súčasťou nemeckého automobilového a spotrebného priemyslu. Maďarsko, ktoré vďaka Nemecku vytvorilo automobilový priemysel, ktorý predtým nemalo, je tiež oblasťou presunu výrobných liniek v oblasti spotrebičov, na ktorých sa podieľajú aj švédske nadnárodné spoločnosti.”

Z týchto nových periférnych krajín sa najdôležitejšou stalo Poľsko:

….V prvých piatich mesiacoch roka 2019 Poľsko predbehlo Spojené kráľovstvo a stalo sa šiestym najväčším hospodárskym partnerom Nemecka na svete, uviedol Poľský ekonomický inštitút (PIE) vo svojej správe. V roku 2018 tvoril poľský vývoz do Nemecka 28,2 % celkového poľského vývozu, zatiaľ čo dovoz predstavoval 22,4 %.

“Pred takmer 16 rokmi Poľsko vstúpilo do EÚ a v tom čase bolo jednou z najmenej bohatých krajín bloku: HDP na obyvateľa bol 16 000 USD v parite kúpnej sily, čo bola druhá najnižšia hodnota po Lotyšsku. Nezamestnanosť bola 19 %. Priemerná mesačná mzda bola nižšia ako 2 300 zlotých (510 eur). Za posledné desaťročie a pol krajina rástla v priemere o približne 4 % ročne, čo je viac ako trojnásobok priemeru EÚ, ktorý bol 1,2 %. V roku 2004 predstavoval poľský HDP 44 % priemeru EÚ, v roku 2018 to bolo 67 %.”

Do roku 2019 pôsobilo v Poľsku približne 6 000 nemeckých firiem, ktoré poskytli investície v hodnote približne 40 miliárd eur. V júni 2021 poľský premiér Mateusz Morawiecki počas videokonferencie so zástupcami nemeckých podnikov pochválil hospodársku spoluprácu medzi Poľskom a Nemeckom: “Spolková republika Nemecko je vedúcim hospodárskym partnerom Poľska a nespornou jednotkou, pokiaľ ide o obchodné partnerstvo…”

“Za posledných 30 rokov sa poľské hospodárstvo výrazne zmenilo a jeho rozvoj bol poháňaný aj nemeckými spoločnosťami, ktoré priamo investovali v Poľsku.”

Nech už je rétorika z Varšavy akákoľvek, pravdou je, že Čína sa v posledných rokoch stala najväčším obchodným partnerom Nemecka: “Čínska ľudová republika bola v roku 2021 najdôležitejším obchodným partnerom Nemecka už šiesty rok po sebe. Na základe predbežných výsledkov Spolkový štatistický úrad (Destatis) uvádza, že medzi oboma krajinami sa obchodovalo s tovarom v hodnote 245,4 miliardy eur.”

Po desiatich rokoch ťažkej krízy eurozóny sa tak Nemecko dostalo do relatívne stabilnej situácie s rozvíjajúcimi sa hospodárskymi vzťahmi v rastúcich hospodárskych odvetviach. Vnímaví pozorovatelia, ako napríklad Oliver Nachtwey, mohli vidieť, že pod povrchným obrazom nemeckej moci sa prehlbujú hospodárske a triedne rozpory. Povrchne však Nemecko stále stálo nad svojím zväčšujúcim sa lénom s takou mierou nezávislého konania, akou sa mohlo pochváliť len málo západných krajín.

Pád

Spojeným štátom sa nepáčilo, že Nemecko obchoduje s Čínou a dováža ruský plyn a ropu, a hlasno požadovali, aby Nemecko oboje obmedzilo. Osobitnou témou sa stala kritika nízkych vojenských výdavkov a rozvoja plynovodu Nord Stream 2, ktorý privádza zemný plyn z Ruska. Tlak sa roky stupňoval. Trump sľúbil obmedziť vojenské väzby, potom pohrozil a nakoniec uvalil sankcie na firmy pracujúce na Nord Stream 2 (pred ním sa Obama a Bush mladší postavili proti Nord Stream 1). Dlhoročná nemecká stredopravá kancelárka Angela Merkelová neskočila a spočiatku ani koaličná vláda, ktorá prišla po nej.

Ale to bolo pred vojnou. Odvtedy sa USA rozhodným spôsobom zasadzovali o zmenu nemeckej zahraničnej a obchodnej politiky. Vyhrážky a zastrašovanie sa stali neodolateľnou skutočnosťou americkej moci.

V priebehu niekoľkých týždňov po ruskej invázii Scholz oznámil historický balík vojnových výdavkov vo výške 100 miliárd eur, čo je viac ako dvojnásobok celého vojenského rozpočtu na rok 2021, ktorý je sám o sebe vyšší ako v minulých rokoch. Okrem toho Bundeswher (nemecké ozbrojené sily) vynaloží miliardy z vlastnej pokladnice. Tak sa stalo, že oficiálna nemecká nálada neochoty k vojenskej expanzii po 2. svetovej vojne sa nakoniec zrútila. Náklady bude znášať nemecký ľud. Znižujú sa výdavky na zdravotníctvo a nemecké domácnosti a priemysel sa ponorili do nového nedostatku palív.

Druhý, ešte dramatickejší vývoj spečatil osud Nord Stream. Koncom septembra boli plynovody, ktoré prežili americké sankcie a diplomatický tlak, náhle vyradené z prevádzky. Podľa Matsa Ljungqvista, švédskeho prokurátora vyšetrujúceho výbuch, bolo toto zničenie aktom “hrubej sabotáže”. Západné krajiny sa k otázke, kto by mohol takýto útok uskutočniť, vyjadrili zdržanlivo. Všetci však pripúšťajú, že je to úder ruskej mäkkej moci v Európe a núti európske krajiny, aby sa ako o alternatívu uchádzali o americké palivá.

Ako poznamenal Michael Hudson: “Zničenie plynovodu Nord Stream v skratke vystihuje dynamiku. Už takmer desať rokov je neustálou požiadavkou USA, aby Nemecko odmietlo svoju závislosť od ruskej energie. Proti týmto požiadavkám sa postavili Gerhardt Schroeder, Angela Merkelová a nemeckí obchodní lídri. Poukazovali na zjavnú ekonomickú logiku vzájomného obchodu nemeckých výrobkov za ruské suroviny.”

Škodoradostne sa vyjadril americký minister zahraničných vecí Antony J. Blinken: “…je to obrovská príležitosť raz a navždy odstrániť závislosť od ruskej energie a tým odobrať Vladimírovi Putinovi možnosť vyzbrojovať sa energiou ako prostriedkom na presadzovanie jeho imperiálnych zámerov.”

Dovoz amerického skvapalneného zemného plynu (LNG) bude pre nemeckých spotrebiteľov veľkou záťažou. Je oveľa drahší a vyžaduje si, aby Nemecko vynaložilo viac ako 5 miliárd dolárov na prístavné zariadenia na odbavovanie tankerov LNG. Nemecko tak nielenže bolo odrezané od ruského dovozu, ktorý je životne dôležitý pre jeho priemysel, ale jeho náklady na energie sa prudko zvýšia.

Projekt Nord Stream bol populárny nielen u veľkej väčšiny nemeckej verejnosti, ale, prirodzene, aj u veľkých a malých kapitalistických záujmov. Silová taktika USA tak predstavuje pozoruhodné rozšírenie “nadnárodnej” logiky, pričom moc USA je v rozpore so štátnymi a kapitalistickými záujmami, ako aj s verejnou mienkou.

Amerika ťahá Nemecko z Číny

Na tomto pozadí je pozoruhodné, ako veľmi sa SPD a ešte viac Zelení podriadili americkému príbehu o tom, čo je v stávke na Ukrajine.

Ešte v marci tohto roku prezident Biden varoval Američanov, aby sa pripravili na dlhodobý boj s nákladmi, ktorý nazval “… bojom medzi demokraciou a autokraciou”.

Samozrejme, Biden si je dobre vedomý, že do demokratického tábora patria štáty ako Saudská Arábia, kde nie je ani kúsok demokracie. Medzi autokracie patria Rusko, Čína a Irán. Ale veľká časť sveta, autokracie aj demokracie, sa rozhodla zostať bokom od výziev USA na úplné embargo voči Rusku.

Za touto fasádou civilizačnej vojny sa skrývajú mocenské záujmy USA – dolár, rastúce súperenie s Čínou (ktorá je oveľa vážnejšou hrozbou pre dominanciu USA ako Rusko) a, čo je dôležité, aj samotná Európa.

Obavy z Číny čoraz viac formujú pohľad vládnucej elity USA na vývoj v rôznych kvadrantoch svetového systému. V Bidenovej stratégii národnej bezpečnosti sa uvádza, že Čínska ľudová republika je “jediným konkurentom, ktorý má v úmysle zmeniť medzinárodný poriadok a čoraz viac aj ekonomickú, diplomatickú, vojenskú a technologickú silu, aby to dokázal”.

Podľa Iva Daaldera, bývalého veľvyslanca USA pri NATO: “… jeho pohľad na dnešný svet nie je multipolárny. Namiesto toho vidí Čínu, ktorá je odhodlaná zmeniť medzinárodný poriadok založený na pravidlách… preto sa domnieva, že strategická súťaž je teraz hybnou silou medzinárodnej politiky”.

Po ruskej invázii Biden urýchlil svoju protičínsku politiku. Dňa 7. októbra USA zintenzívnili Trumpovu (a Obamovu) hospodársku vojnu, ako vysvetľuje Marco d’Eramo:

“V ten deň Bidenova administratíva spustila technologickú ofenzívu proti Číne a zaviedla prísne obmedzenia a rozsiahle kontroly vývozu nielen integrovaných obvodov, ale aj ich návrhov, strojov používaných na ich “zápis” na kremík a nástrojov, ktoré tieto stroje vyrábajú. Odteraz, ak čínska továreň potrebuje niektorý z týchto komponentov na výrobu tovaru – napríklad mobilných telefónov Apple alebo automobilov GM -, musia iné firmy požiadať o špeciálnu licenciu na ich vývoz…

“Čína využíva viac ako 70 % svetových polovodičových výrobkov, hoci v rozpore s bežnou predstavou vyrába len 15 %. V skutočnosti je tento posledný údaj zavádzajúci, pretože Čína nevyrába žiadne z najnovších čipov, ktoré sa používajú v umelej inteligencii alebo pokročilých zbraňových systémoch.

“Bez tejto technológie sa nikam nedostanete.”

Martin Wolf z denníka Financial Times opísal tento krok podobne stroho:

“Nedávno oznámené kontroly vývozu polovodičov a súvisiacich technológií z USA do Číny vyzerajú ako rozhodujúci krok. Určite je to pre Peking oveľa väčšia hrozba než čokoľvek, čo urobil Donald Trump. Cieľom je jednoznačne spomaliť hospodársky rozvoj Číny. To je akt hospodárskej vojny. Dá sa s tým súhlasiť. Bude to však mať obrovské geopolitické dôsledky.”

Tak ako “horúca vojna” s Ruskom legitimizovala kroky USA proti Číne, tak poskytla príležitosť na rozvrátenie čínsko-nemeckých vzťahov. Čína bola v posledných rokoch kľúčovým exportným trhom pre nemecké obrábacie stroje a vývoz špičkových technológií: “Od prelomu tisícročia sa Čína dostala z úrovne, ktorá predstavuje len niečo viac ako 1 % nemeckého vývozu, na úroveň 7,5 % predaja do zahraničia, čím sa dostala na druhé miesto po USA. V roku 2021 sa tam predal nemecký tovar v hodnote viac ako 100 miliárd eur.”

Je ťažké si predstaviť, že by Peking tento vzťah udržiaval. V tom istom článku Financial Times cituje nemeckých vývozcov, ktorí tvrdia, že trh vysychá, čiastočne aj preto, že Čína teraz vyrába väčšinu toho, čo predtým dovážala.

Daalder tvrdí, že USA v tomto smere dosiahli veľký pokrok v lobovaní zo strany USA: “Našťastie čoraz viac úradníkov v Európe a čoraz viac aj v Nemecku teraz chápe, že je potrebné upustiť od dlhodobého pohľadu na Čínu ako na gigantický trh a namiesto toho ju vnímať ako strategického konkurenta, ktorým je. Dokonca aj v nemeckej vláde sa ozývajú hlasy, ktoré vyzývajú na zmenu – a my môžeme len dúfať, že ich hlasy zvíťazia.”

Odklon od čínskych trhov prichádza súčasne s vojenským obratom voči Číne. Kúpa Bidenovej dlhej vojny znamená, že Berlín ukazuje pripravenosť podporiť USA v tichomorskej oblasti.

V auguste nemecká vláda poslušne vyslala šesť stíhačiek Eurofighter spolu so štyrmi dopravnými lietadlami a tromi tankovacími lietadlami vzduch-vzduch do Austrálie na spoločné manévre s hostiteľskou krajinou, Južnou Kóreou a Novým Zélandom. Na východ bola vyslaná fregata Bayern, čo je po prvýkrát za 20 rokov, čo sa nemecká vojnová loď nachádza v indo-pacifických oblastiach. Generálny inšpektor Eberhard Zorn vysvetlil: “Svojou prítomnosťou nechceme nikoho provokovať, ale zároveň chceme vyslať jasný signál solidarity našim hodnotovým partnerom.”

Austrálsky minister obrany Richard Marles v auguste navštívil Nemecko a v článku v denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung hovoril o “rastúcej rozhodnosti nemecko-austrálskej spolupráce v otázkach bezpečnosti v regióne”. Nemecké jednotky sa chystajú na ďalšie vojenské cvičenia.

Gravitačná sila, ktorá ťahala Nemecko k tejto radikalizujúcej sa obrane moci USA, prirodzene pritiahla so sebou aj nemeckú lénnu oblasť. Denník Financial Times uvádza, že USA nasmerovali EÚ do diskusií o boji proti Číne:

“Dvaja predstavitelia uviedli, že USA a EÚ začali rozhovory o tom, ako sa pripraviť na možný konflikt o Taiwan. Denník Financial Times začiatkom tohto roka informoval, že USA po prvýkrát viedli rozhovory o plánovaní nepredvídaných udalostí so Spojeným kráľovstvom.”

Záujmy USA menia usporiadanie EÚ

Dochádza aj k zmene usporiadania vzťahov v rámci EÚ. Tí, ktorí majú dlhšiu pamäť, si spomenú, že Francúzsko a Nemecko sa postavili na zadné vo vojne proti Iraku v roku 2003. George Bush a Tony Blair sa vybičovali k ideologickým paroxyzmom a vytvorili svalnatú, intervencionistickú “novú Európu” podporujúcu inváziu. Jej hviezdami boli Silvio Berlusconi z Talianska a José Mara Aznar zo Španielska.

USA a ich najbližší európski spojenci sa opäť snažia vytvoriť nové bloky a strategické poruchy na celom kontinente. Ich jadrom je nový tlak na Nemecko prostredníctvom čoraz užšieho vzťahu medzi USA a Poľskom. V novembri 2022 poľský premiér Mateusz Morawiecki postavil svoj národ pred voľbu: “Môžeme sa buď stať obeťou ruskej nadvlády a zajatia, alebo môžeme rýchlo vybudovať náš obranný potenciál spolu s našimi najbližšími spojencami, ako sú USA, Veľká Británia a ďalšie krajiny NATO.”

Ako spresnil William Nattrass: “Morawiecki zarámoval mimoriadne ambiciózne plány Poľska na vojenskú expanziu ako “povinnosť”, ktorá by znamenala zvýšenie výdavkov na obranu zo súčasných 2,4 % HDP na konečný cieľ 5 %, pričom už v budúcom roku sa zvýšia na 3 %. To by znamenalo zdvojnásobenie počtu vojakov a masívne investície do výzbroje.”

Pred Putinovou inváziou bola poľská autoritárska vláda predmetom oficiálneho odsúdenia zo strany establišmentu EÚ. Teraz je však frontovým štátom a obľúbeným spojencom USA. Oznámenie z 15. novembra z veliteľstva amerických vzdušných síl v Ramsteine oznámilo: “…rozsiahle bilaterálne úsilie medzi vládou USA a Poľskou republikou o zvýšenie prítomnosti amerických vojsk v Poľsku, ktoré bolo formalizované v roku 2020 v rámci Dohody o posilnenej obrannej spolupráci (EDCA). Dohoda poskytuje právne prostriedky na podporu amerických ozbrojených síl pôsobiacich v Poľsku a definuje 113 stavebných projektov na vybudovanie budúcej infraštruktúry, ktorá by potenciálne mohla pojať až 20 000 amerických vojakov v Poľsku.”

V tom istom mesiaci navštívila delegácia poľských projektantov infraštruktúry mesto Ramstein, ktoré je tiež sídlom Spojeneckého veliteľstva vzdušných síl NATO. Ramstein je najdôležitejším centrom Spojených štátov na európskom bojisku. Poliaci diskutovali o potrebe vytvoriť kapacitu “Ramstein East”, ktorá “umožní presun americkej armády a letectva priamo do Poľska” a “ukáže, ako USA projektujú silu po celom svete”.

Ide len o jeden z projektov, ktoré sa pripravujú v rámci novej vojenskej architektúry Európy pod vedením USA. Ako zaznamenala Anna Mulrine:

“Počas významného stretnutia NATO v Madride 29. júna prezident Biden oznámil, že USA vyšlú vojnové lode do Španielska, letky stíhačiek do Veľkej Británie, vojakov do Rumunska a Pobaltia a systémy protivzdušnej obrany do Nemecka a Talianska.

“Dočasné rozmiestnenie tisícov amerických vojakov v strednej a východnej Európe po ruskej invázii na Ukrajinu zvýšilo počet amerických síl na kontinente z 80 000 pred februárom na približne 100 000.”

Nemalo by sa to chápať len ako jednosmerný proces americkej “kolonizácie” európskeho divadla. V štýle nadnárodných organizácií sú európske štátne elity – niektoré s otvorenejším klientským charakterom voči USA a niektoré s nezávislejším – aktívnymi účastníkmi tohto procesu masívnej re-militarizácie.

Ako sa uvádza v analýze pre Foreign Policy Research Institute:

Vstupom Švédska a Fínska do aliancie, zvýšením výdavkov na obranu mnohých európskych krajín a modernizáciou východoeurópskych krajín, ktoré odovzdávajú vybavenie zo sovietskej éry Ukrajine, sa formuje väčší a modernizovanejší východný front NATO…

“V súčasnosti je pod priamym velením NATO približne 40 000 vojakov v rámci Síl rýchlej reakcie NATO, mnohonárodných pozemných, námorných a špeciálnych síl rýchlej reakcie. Nasadenie USA pozostáva z približne 100 000 vojakov v rámci operácie Atlantic Resolve. Podľa Congressional Research Service to znamená, že Spojené štáty od februára 2022 nasadili ďalších 15 000 vojakov. Členovia NATO tiež zvýšili svoju námornú a leteckú prítomnosť vo východnej Európe, pričom v stave vysokej pohotovosti je viac ako 130 spojeneckých stíhačiek a na moriach je viac ako 200 spojeneckých lodí. Po pripojení Švédska a Fínska ich pozemné a vzdušné kapacity výrazne posilnia severskú a pobaltskú pozíciu NATO.”

Kto bude uspokojovať požiadavky, ktoré vzniknú v dôsledku zvýšených vojenských výdavkov? Pre Poľsko a ďalšie východoeurópske štáty to budú USA.

V apríli tohto roku Poľsko podpísalo zmluvu v hodnote približne 4,75 miliardy dolárov na nákup 250 bojových útočných tankov M1A2 Abrams SEPv3 od Spojených štátov. V septembri Poľsko požiadalo o 96 bojových vrtuľníkov Boeing AH-64E Apache, ktoré majú byť nasadené na podporu jeho 18. mechanizovanej divízie.

Mariusz Błaszczak, ktorý je podpredsedom vlády a zároveň poľským ministrom obrany, vysvetlil, prečo chce Poľsko tieto vrtuľníky kúpiť: “Je to preto, lebo 18. divízia bude vybavená tankami Abrams. Tieto vrtuľníky výborne spolupracujú s tankami Abrams. Spolu predstavujú obrovskú silu.”

A nejde len o zbrane. V októbri 2022 poľská vláda oznámila, že si vybrala americkú vládu a spoločnosť Westinghouse na výstavbu svojej prvej jadrovej elektrárne za 40 miliárd dolárov. Vysvetlil to poľský premiér Mateusz Morawiecki: “Silné poľsko-americké spojenectvo je zárukou úspechu našich spoločných iniciatív.”

Nemecké prezbrojenie je tiež poháňané americkými vojenskými výrobami, vrátane taktickej jadrovej vojny – o ktorej sa v Pentagóne nakoniec naozaj uvažuje. Opäť Streeck:

“Nemecké letectvo má flotilu bombardérov Tornado, ktoré sú určené na “jadrovú účasť”. Tieto lietadlá sú však údajne zastarané a počas koaličných rokovaní bola neoddiskutovateľnou požiadavkou nastupujúcej ministerky zahraničných vecí Annaleny Baerbockovej, aby boli Tornáda čo najskôr nahradené tridsiatimi piatimi americkými bombardérmi F35 stealth. Tie sa teraz objednávajú a budú pravdepodobne dodané približne do piatich rokov za cenu 8 miliárd eur, čo vyvolalo zdesenie Francúzov, ktorí dúfali, že budú do dohody zahrnutí. Odhaduje sa, že údržba a opravy budú počas životnosti lietadiel stáť dvoj- až trojnásobok tejto sumy.”

Militarizácia EÚ tiež pokračuje rýchlym tempom a má rovnakú črtu ako vplyv USA. Strategická koncepcia NATO na rok 2022 a Strategický kompas EÚ na rok 2022 stanovili konkrétny rámec posilnenej spolupráce medzi EÚ a NATO a kľúčom k nej bola homogenizácia zbraní a vojenského materiálu európskych štátov, ktoré sú v súčasnosti roztrieštené medzi jednotlivé krajiny. Strategické koncepcie NATO požadujú: “… politické iniciatívy na zvýšenie výdavkov na obranu a rozvoj koherentných, vzájomne sa posilňujúcich spôsobilostí, pričom sa treba vyhnúť zbytočným duplikáciám.”

Duplikácia výzbroje je stálym problémom USA – ktoré požadujú zvýšenie vojenských výdavkov štátov EÚ, ale trvajú na tom, že tieto výdavky musia byť racionalizované, aby sa znížilo množstvo rôznych zbraní. Do tejto harmonizácie by sa ústredne zapojili obľúbení Európania USA, Spojené kráľovstvo. Britský štát je jedným z popredných svetových výrobcov zbraní a táto jeho špeciálna kapacita zohráva dôležitú úlohu pri opätovnom zbližovaní s EÚ po brexite. Amerika by však aj naďalej dodávala európskym štátom veci ako “dopĺňanie paliva vo vzduchu, strategickú leteckú prepravu a prieskumné a spravodajské kapacity”.

Tým, že Washington pritiahol Nemecko bližšie k jadru NATO a prinútil ho zvýšiť svoje vojenské výdavky, účinne zmaril akékoľvek plány na vytvorenie európskych vojenských síl. NATO pod hegemóniou USA je jedinou hrou v meste.

Predstava, že EÚ môže byť “treťou silou” v multipolárnom svete, dokonca sprostredkovateľom medzi Washingtonom a Pekingom, je teraz mŕtva. Vstupujeme do bipolárneho sveta (s jedným pólom – USA – veľmi silným) s možnosťou voľby medzi dvoma tábormi. Európske štáty sa s rôznou mierou nadšenia prihlásili do Bidenovho tábora. Strategická koncepcia NATO tiež prihlasuje európske štáty do prípadného konfliktu s Čínou.

Je to dôsledok náhleho a súčasného obratu USA proti Rusku a Číne. Je to však aj vyvrcholenie oveľa dlhšieho procesu, v ktorom európske štáty odovzdávajú suverenitu nadnárodným organizáciám a ústrednej moci USA, čím prerušujú väzby s vlastným obyvateľstvom a občianskou spoločnosťou.

Susan Watkinsová stručne zhrnula výsledky:

“Po päťdesiatich rokoch vyčerpanej suverenity nemajú európske štáty materiálne a imaginatívne zdroje na protihegemonistický projekt. Najmä Nemecko bolo s každou novou krízou ešte viac spútané atlantizmom: Juhoslávia, finančný krach, Ukrajina. “Námesačníci” bol nezmazateľný termín, ktorý Christopher Clark vymyslel pre zostup veľmocí do prvej svetovej vojny. V roku 2020 sa Európania prebúdzajú, usmievajú sa a jasajú, tešia sa zo svojej “strategickej autonómie”, keď ich žabomyšími vojskami ženú k ďalšiemu globálnemu konfliktu o naše prvenstvo.”

Oslabené Spojené kráľovstvo sa stále viac drží chvosta Washingtonu a hoci “osobitný vzťah” nie je pre Washington až taký osobitný, je dôležitý. Spojené kráľovstvo bolo v Európe lídrom, keď sa pripojilo k vojenskému budovaniu v Juhočínskom mori pod vedením USA a k britsko-americko-austrálskemu spojenectvu s cieľom poskytnúť Canberre jadrové ponorky. Brexit bol úderom pre britský establišment aj pre USA. Obe považujú militarizmus za cestu späť k status quo.

V Škótsku vláda SNP-zelených nasledovala prevládajúci atlanticizmus, ktorý prenikol do Európy, a zúfalo sa obhajuje tým, ako by nezávislé Škótsko bolo veľkým spojencom Washingtonu v NATO.

Záver

Sme svedkami historického globálneho preskupenia síl. Hlavným víťazom sú zatiaľ Spojené štáty. Po Rusku, ktorého invázia na Ukrajinu bola zjavne zle odhadnutá a priniesla niekoľko neúspechov, sú veľkými porazenými západoeurópske mocnosti. Nemecko, srdce EÚ a širšieho projektu na vytvorenie tretieho pólu medzi hegemónnymi USA a rastúcou Čínou, ustúpilo v značnej miere opätovnému posilneniu dominancie USA.

História by mohla vojnu na Ukrajine, hospodársku vojnu a túto širšiu zmenu orientácie zaznamenať ako veľký predvoj obratu USA smerom k Číne. Konflikt s Ruskom, upadajúcou mocnosťou, pôsobil ako urýchľovač tohto hroziaceho konfliktu. Po celom svete sa množia ohniská napätia medzi rivalmi a Európa je čoraz viac priťahovaná k roztržke v Juhočínskom mori a inde. Veľká Británia bude zohrávať kľúčovú úlohu pri tomto otáčaní. V tomto procese sa bude snažiť o opätovnú integráciu so svojimi európskymi spojencami, čím prekoná niektoré z trhlín nadnárodného status quo po brexite.

Vyhliadky sú preto pochmúrne. Globálna remilitarizácia pod vedením svetovej hegemónnej mocnosti, ktorá vťahuje svojich spojencov, patrónov a klientov do víru geostrategickej súťaže. Odpor voči tomuto vojnovému hnutiu je nevyhnutný.