Tobiáš Masník patrí medzi významné slovenské osobnosti, ktoré žili v sedemnástom storočí. Takých osobností sme mali v tých časoch skutočne veľa, išlo o osobností slovenského pôvodu, ktoré sa k nemu aj hlásili, doma i vo svete. O viacerých sme už písali. Pôsobili u nás aj českí intelektuáli, a to rovnako, ako slovenskí v Česku. Viacero Slovákov pôsobilo aj v Rakúsku, osobitne v hlavnom meste „spoločnej“ monarchie, ale aj napríklad v Taliansku či v Poľsku. Len na území dnešného Maďarska nie, lebo – nebolo kde. Bolo tam vtedy takpovediac kultúrne a intelektuálne „vákuum“, teda „vzduchoprázdno“. Absenciu kultúry a duchovna nahrádzali meče a pošvy. Ale z dnešného Maďarska, či z „maďarského“ Sedmohradska, prúdili k nám ohniví bojovníci, ktorí koniec-koncov mohli pľundrovať iba Slovensko, lebo v Maďarsku sa „rozvaľovali“ Osmani – Turci, maďarskí spojenci. Len takto možno vysvetliť postoje Juraja Turza, zakladateľa slovenskej luteránskej (evanjelickej a. v.) cirkvi, ktorý stál na strane Habsburgovcov, intelektuála, ktorý mal v Bytči veľkú knižnicu a sám písal básne dokonca aj po grécky. Pravdaže, boli aj výnimky: zo Sedmohradska prišiel Pázmaň, ktorý žil prevažne na Slovensku a pochovaný je v bratislavskej katedrále. Všetko „uhorské“ bolo vtedy slovenské: korunovačným hlavným mestom bol Prešporok – Bratislava, „Ostrihom“ sídlil v Trnave. Toto sú fakty napriek nesúhlasu a nepochopeniu podčiarnikov: už vidím, ako „tasia“. Uhorskom bolo naozaj vlastne iba Slovensko.

Boli to časy, keď sa napriek tomu darilo u nás literatúre. Barokovej literatúre, o ktorej môžeme hovoriť približne v rokoch 1650 – 1780. Starší autori „socialistickej“ proveniencie tvrdia, že na jej vznik mala vplyv „protiľudová a protimeštianska politika Habsburgovcov, ich snaha o stabilizáciu moci a upevnenie feudalizmu.“ Nuž, ak sa vrátime ku konaniu Juraja Turza, tieto tvrdenia majú veľké trhliny, dokonca sa zdá, že to bolo naopak. Teda napriek tomu, že Slovensko, ako jadro Uhorska, trápil hospodársky i spoločenský úpadok, zapríčinený najmä protihabsburskými povstaniami zväčša maďarskej kalvínskej šľachty, kvitla tu literatúra. A to na oboch „brehoch“ rieky, oddeľujúcej katolíkov a protestantov. Šírenie reformácie a na druhej strane protireformácie, keď oba tábory sa usilovali o duchovný rozvoj svojich prívržencov zakladaním lýceí a univerzít, malo v konečnom dôsledku pozitívny dosah na intelektuálnu úroveň vtedajšej slovenskej spoločnosti. Oba „brehy“ takto prispievali k šíreniu vzdelanosti slovenského národa. Jedni i druhí sa usilovali svoje ciele dosahovať aj šírením barokových estetických ideálov. Pravdaže, popri krvavých vzájomných prenasledovaniach, sprevádzaných krutosťami na oboch stranách: na ktorej menších? Treba vedieť, že ohne nenávisti rozdúchavali najmä zvonku prichádzajúce protihabsburské rebélie. A žiaľ, mnoho predstaviteľov protestantskej inteligencie bolo týraných a mnoho katolíkov, osobitne jezuitov, bolo umučených. Dnes by sme sa mali na tamtie časy pozerať s triezvym nadhľadom, akési umelé napätie na báze historických katolícko-evanjelických sporov je  absolútne nenáležité. Napokon prenasledovanie evanjelikov, ale aj týranie katolíkov v nijakom prípade nebolo „slovenskou špecialitou“, rovnako ako dnes postupy v „boji“ o plnú zaočkovanosť národov. Vtedajšia emigrácia však „umožnila“ vznik slovenskej exilovej literatúry v Česku či Nemecku.

Tobiáš Masník sa vzdelával v Dubnici, v Novom Meste nad Váhom, v Ilave. Teologické štúdiá ukončil v školskom roku 1667/1668 na evanjelickom kolégiu v Prešove, ktoré otvorili práve v roku 1667. Študoval aj na nemeckých protestantských univerzitách vo Wittenbergu a Jene. Po štúdiách v Prešove stal sa v roku 1668 rektorom v Senici, kde bol evanjelickým farárom Štefan Pilárik, ktorý už dovtedy vydal niekoľko svojich slovenských knižiek. Na budúci rok (1669) sa Tobiáš Masník stane rektorom v Ilave a v roku 1671 ilavským kaplánom. Oženil s Annou Sartoriovou, ktorej otcom bol Andrej Sartorius, evanjelický farár v neďalekej Košeci.

V roku 1669 sa cisár Leopold I. dozvedel o sprisahaní časti uhorskej šľachty proti nemu, po čom nasledovala séria cisárskych zákrokov. Akcia – reakcia. Komisári zaberali protestantské kostoly. V roku 1673 zabrali aj evanjelický kostol v Ilave. Rekatolizácie vrcholila, keď do Bratislavy hromadne predvolali 730 evanjelických a kalvínskych kňazov, učiteľov a ich pomocníkov a obvinili ich z podpory sprisahania a ďalších vážnych zločinov. Predvolali aj Tobiáša Masníka, a ten aj keď sa cítil nevinný, podriadil sa úradnému nariadeniu a chcel sa obhájiť. Cisár Leopold I. menoval za predsedu súdu katolíckeho ostrihomského arcibiskupa, Slováka Juraja Pohronca-Slepčianskeho, ktorý sa v roku 1683 zaslúžil o víťazstvo v bitke pri Viedni nad Turkami.

Stovky protestantských intelektuálov, vrátane Tobiáša Masníka, odsúdili vtedy na trest smrti. Dňa 5. marca 1674 si prišlo do Bratislavy vypočuť rozsudok 356 obžalovaných, z toho 284 evanjelikov a 72 kalvínov. Na súde od nich chceli, aby podpísali tzv. reverzy, teda priznanie si viny a následne by mohli odísť do exilu alebo zostať vo vlasti bez vykonávania kňazského či učiteľského povolania. Oslobodiť sa mohli prestúpením na katolícku vieru. Skupina protestantskej inteligencie však reverz nechcela podpísať, a tak ich súd 4. a 6. apríla 1674 „definitívne“ odsúdil na smrť a konfiškáciu majetku. No popravy sa nekonali (Slepčianskeho milosrdenstvo?), odsúdených v priebehu niekoľkých týždňov neustále prehovárali, aby reverz predsa len podpísali, čo veľká väčšina z nich postupne urobila a cisár Leopold I. zmenil rozsudok smrti na väzenie. No vyše 90 najpevnejších, vrátane Tobiáša Masníka, odmietali podpísať reverz. Tých umiestnili v máji 1674 do rôznych väzení, Tobiáš Masník do práve budovanej vojenskej pevnosti Leopoldov. V spise „Gottes Krafft und Gnade / Božia moc a milosť“, ktorý vydal v roku 1681 vo Wittenbergu spolu so spoluväzňom Jánom Simonidesom, o pobyte v Leopoldove napísal: „Žalár bol taký tesný, že sotva sme v ňom mohli vedno stáť, tobôž ležať. Preto sa väzni museli zdržiavať na jednom mieste jeden pri druhom, jeden spal, druhý bdel, alebo len sediačky odpočíval. Počas celej zimy nebola v žalári nijaká pec, a keby ho trochu neboli zohrievali výpary väzňov, neboli by sme mohli znášať zimu. Jedna strana tohto väzenia spočívala na vale; a pretože koly na stene neboli dôkladne zbité dovedna, vliezli dnu ropuchy a všelijaká iná háveď… Od začiatku nášho väznenia nás hnali do katolíckeho kostola rovnako vo sviatočné dni ako v robotné. A pretože sme tam dobrovoľne ani nechceli, ani nemali chodievať, štuchali nás mušketami do bokov, bili kyjakmi po hlavách, a tak nás nútili vojsť dnu. Keď sme teda stáli v predsieni, čiže v kostolnej hale, a nechceli sme si pri dvíhaní hostie, čiže ich tzv. sviatosti, kľaknúť podľa ich spôsobu na zem, ani sa prežehnať, ťahali nás dolu za vlasy a brady sčasti školáci, ktorých na to určili, sčasti vojaci.“

V marci 1675 vyše 40 odsúdených z rôznych väzníc, vrátane Tobiáša Masníka, zaradili do vojenskej eskorty, aby ich peši odviedli na galeje do Talianska. Niektorí väzni cestu nevydržali: „Cesta bola pre blato a vodu, padal sneh i dážď, klzká a hnusná, najmä v noci, preto padali mnohí na tvár, a niektorí si tak oškreli nohy, že im potom zaživa hnili, až z toho aj zomreli.“ A po tom, ako jeden z eskortovaných, krupinský evanjelický učiteľ Juraj Láni, predpoludním 1. mája 1675 utiekol, rozhodli sa podvečer utiecť aj Masník a Simonides. Po niekoľkých dňoch ich síce miestni strážnici chytili, no po týždňoch väzenia ich vykúpil jeden bohatý nemecký evanjelický kupec a Tobiáš Masník sa s Jánom Simonidesom dostali do nemeckého exilu.

O tri roky prišla za Tobiášom manželka Anna s dcérkou Alžbetou, a v exile sa im narodil syn Samuel. Keď po roku 1678 ovládli veľké časti Slovenska povstalci evanjelika Imricha Tököliho, v roku 1681 na uhorskom sneme, zvolanom cisárom Leopoldom I. do Šopronu, zrušili rozhodnutia predchádzajúcich súdov. Masník sa preto v roku 1683 vrátil do vlasti, a stal sa dvorným kazateľom Mateja Ostrožiča, majiteľa Ilavského hradu, ktorý sa pridal k Tökölimu. Keď v roku 1684 cisárske vojská Ilavu dobyli, Masníkovi pomohla Katarína Révaiová, manželka Mateja Ostrožiča, sídliaca na Blatnickom hrade v Turci, kam ho povolala za duchovného. Od roku 1688 až do smrti v roku 1697 bol potom Masník dvorným kazateľom rodiny Zayovcov v Uhrovci.

Jeho „spolutrpiteľom“ bol Ján Simonides. Pri tomto mene sa však patrí pristaviť. Boli totiž dvaja Jánovia Simonidesovci v slovenských dejinách 17. storočia, a to paradoxne na obidvoch stranách barikády. Obaja prenasledovaní tými druhými, pričom jeden umrel ako mučeník, druhému sa podarilo pred podobným osudom ujsť. Slovenská dráma 17. storočia.

Starší Ján Simonides sa narodil 27. decembra 1639 v Bijacovciach na Spiši, bol jezuitom, a 31. októbra 1674 ako správca katolíckej fary v Turej Lúke zomrel mučeníckou smrťou. Vo „Fragmenta Ungarische Historiae“ sa píše, že „kňaza Jána Simonidesa v noci pred 1. novembrom 1674 v uzučkej, 5 lakťov dlhej a práve tak širokej spálni veľmi ukrutne mučili, trhali, doráňali a napokon zavraždili. Jeho ostatky preniesli do jezuitskej krypty v Trnave. V ten istý deň tí istí vrahovia zabili aj brezovského farára Mikuláša Végha a Pavla Silesiusa, myjavského farára. Arcibiskup a prímas Uhorska Juraj Pohronec-Slepčiansky vo svojej správe ad limina v roku 1684 pápežovi Inocentovi XI. napísal: „Ján Simonides, jezuita na misiách, bol kacírmi v noci chytený, z fary odvlečený, viacnásobne zranený a napokon zavraždený.“ Práve v tom čase bol Tomáš Masník v leopoldovskom väzení.

Mladší Ján Simonides, Masníkov spoločník, tiež pochádzal zo Spiša, zo Spišských Vlách, kde sa narodil v rodine evanjelického kňaza v roku 1648. V encyklopédiách ho uvádzajú ako slovenského evanjelického kňaza, spisovateľa memoárovej a cestopisnej prózy. Po štúdiách vo Wittenbergu pôsobil v Brezne ako rektor školy. Rovnako ako Masníka ho po odhalení Vešeléniho sprisahania väznili v Leopoldove a odsúdili na neapolské galeje. Cestou na galeje ušiel spolu s Tobiášom Masníkom… Napokon sa usadil v Nemecku, kde žil do roku 1683. Po návrate do vlasti pôsobil ako evanjelický kňaz v Banskej Bystrici, kde zomrel 7. mája 1708. Je známy najmä ako spoluautor cestopisných a memoárových diel, v ktorých sa venoval svojim zážitkom od odsúdenia v Bratislave až po návrat domov.

Centrom protireformačného hnutia bola univerzita v Trnave, ktorá poskytovala vzdelanie v oblasti teológie, filozofie, práva a medicíny, pričom väčšina profesorov a žiakov bola slovenského pôvodu. Existovala tu chýrna tlačiareň podobne, ako v Levoči či v Bardejove. Dá sa pritom povedať, že väčšina tlačiarní patrila protestantským majiteľom. Tlačili sa v nich najmä náboženské diela, spisy slúžiace školám a vzdelancom, ale tiež odborné a popularizačné diela z rôznych odborov (politika, právo, história, medicína, no hlavne filozofia). Diela boli vydávané v slovenčine, nemčine, maďarčine a latinčine. Diela slovenských študentov a exilových protestantských učencov sa tlačili aj v zahraničí, vo Viedni, Brne, Wittenbergu, Zhorelci, Halle, v Jene, Berlíne, Rostocku, Vratislave, Gdansku čo v Lešne.

Tobiáš Masník, ako barokový literát, písal cestopisné a memoárové diela vo forme denníkov. Známe sú aj jeho básne, jazykovedné a náboženské texty. Pri písaní používal nemecký a latinský jazyk, ale aj dobovú slovenčinu, ktorej sa v literatúre hovorí „slovakizovaná čeština“. V exile napísal slovenskú knihu „Vyvolená Boží vinice obnovená, to jest: Pravdivá historie.“ Sú to dejiny reformácie, ktoré vyšli v Drážďanoch v roku 1682. V predhovore vysvetlil svoj názor na jazyk, ktorý by mali Slováci používať v knihách. Úryvok z knihy: „Historii touto v jedno vvedenou v jazyku slovenském, řečí sprostou snad ne ve všem slibnou a ne dosti uličenou, však pravdivou a srozumitedlnou vubec vydávám. A chtěje národu svému i českému poslužiti, rozdílná mluvení slovy obecnými a známými jsem pojil, aby čtouce aneb slyšíce i rozuměti i pravdivými a podstatnými duvody křivé nářky a nepřátelské dutky mírně porážeti a odvozovati mohli.“

Jeho posledným dielom bola „Zpráwa pjsma slowenského: gak se ma psati, čjsti y tisknauti. Sebraná a na swetlo wydaná w Lewočy u Samuela Brewera“ v roku 1696. Na budúci rok tento  slovenský spisovateľ, kňaz a učiteľ, ktorý pre svoje presvedčenie veľa trpel, zomrel len ako 48-ročný v Uhrovci.

Marián Tkáč