Vzdelával sa v Kutnej Hore a na Karlovej univerzite v Prahe, a do vysviacky za utrakvistického kňaza v roku 1618 pôsobil ako pomocný učiteľ v Sušici a rektor v Písku. Po vysviacke bol najprv kaplánom, a potom farárom v pražskom Starom Měste. Prišla však bitka pri Bielej hore, ktorá radikálne rozdelila české dejiny, a Jakub Jakobeus hľadal najprv spásu v Sasku, a potom na Slovensku. V roku 1624 definitívne vymenil život medzi Sasmi za život medzi Slovákmi, a určitý čas sa zdržiaval pod ochranou Gašpara Illešháziho v Trenčíne.

Už čoskoro by sme ho však stretli na Zemplíne, kde nad ním držal ochrannú ruku Juraj Rákoci, keď bol farárom v Kučíne, potom v rokoch dva roky na evanjelickej základnej škole v Soli, neďaleko Vranova. Napokon natrvalo zakotvil v Prešove, kde bol od roku 1629 učiteľom a neskôr rektorom prešovského lýcea a posledných šesť rokov, od roku 1639 pôsobil aj ako prešovský evanjelický farár až do svojej smrti (1645).

Boli to dramatické časy, poznamenané revolúciou, tentoraz v podaní Martina Luthera a jeho prívržencov. Reformácia, ktorá sa začala v Nemecku na konci októbra 1517, priniesla do Uhorska odbojné aktivity maďarskej šľachty predovšetkým kalvínskeho vierovyznania. Tie sa ako prívaly mútnej vody pravidelne opakovali pod zámienkami náboženských a stavovských slobôd, a to za cenu ohromných ľudských a materiálnych strát. Zakaždým, samozrejme, išlo aj o majetky. Základňu si povstalci zriadili v Košiciach, a stade buntošili celé Slovensko od východu po západ.

Boje proti katolíckym Habsburgovcom sa akoby symbolicky začali na Tri krále 1604 povstaním Štefana Bočkaja (1557–1606), ktorému v roku 1605 nasadil v Pešti turecký veľkovezír kráľovskú korunu. Bočkajovo, a potom Betlenovo a ďalšie protestantské spojenectvá s Turkami fakticky ich udržiavali v Uhorsku a umožňovalo im drancovať ho. Betlenovo povstanie sa začalo v roku smrti Juraja Turza, v roku 1616, pričom faktom je, že Betlenovi hajdúsi umučili 7. septembra 1619 troch košických jezuitov, ktorých v roku 1995 pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätých. Betlenova rebélia skončila Mikulovským mierom v roku 1622 – to ešte Jakobeus na Slovensku nebol. Zrejme však bol blízko ďalšieho ozbrojeného vystúpenia svojho ochrancu Juraja Rákociho, ktorému predchádzali roľnícke nepokoje aj na Zemplíne a Šariši v lete 1632. V roku Jakobeusovej smrti (1645) uzavrel Juraj Rákoci mier s cisárom Ferdinandom III., a na tom základe získal Rákoci Tokaj – o majetky/peniaze vždy išlo až na prvom mieste – a isteže, dosiahol navyše aj obnovenie turzovských zákonov o náboženskej slobode z roku 1608.

Evanjelických farárov i učiteľov, utekajúcich z Česka, sa v tom čase pohybovalo po Slovensku veľa, Jakub Jakobeus je však výnimočný tým, že skladal verše. Aj keď začiatky jeho „písania“ spadajú do obdobia pred odchodom do exilu (teda do roku 1621), v saskom exile napísal v roku 1624 cirkevno-historickú prózu „Idea mutationum Bohemo-evangelicorum ecclesiarum in florentissimo regno Bohemiae / Obraz premien českých evanjelických cirkví v prekvitajúcom českom kráľovstve“, ktorá býva označovaná za prvé „propagačné cirkevno-historické dielo českých exulantov v cudzine“.

Najznámejším a pre nás najzaujímavejším Jakobeusovým dielom sú po latinsky napísané dejiny Slovákov: „Viva gentis Slavonicae delinaetio / Živý opis slovenského národa“. Kniha vyšla v Levoči v roku 1642, kde bola po Trnave druhá najdôležitejšia tlačiareň v Uhorsku. A – nezachovala sa. Posledný exemplár Jakobeových dejín „sa stratil“ koncom 19. storočia v knižnici Maďarského národného múzea. Každý si môže domyslieť či doplniť svoj názor, ako sa to mohlo stať, pričom možnosti sú len dve: stalo sa tak čírou náhodou, alebo…? Tá druhá možnosť vedie k úvahe, že ktovie, či je napokon „Viva gentis Slavonicae delinaetio“ naozaj definitívne stratený. Možno ho len „schovali“, ak mal na Slovákov taký obrodenecký vplyv, ako Anonymove „Gesta Hungarorum“ – tie oficiálne vznikli okolo roku 1200 „alebo o čosi skôr v 12. storočí“ (vikipedia), pričom „zachovaný text je odpisom z tretej tretiny 13. storočia“. Čo ak by o storočia mladší „Živý opis slovenského národa“ až nadmieru podvihol sebavedomie Slovákov? V „Dejinách slovenskej literatúry“ od Stanislava Šmatláka (1997, s. 188) čítame, že Jakobeusov „národný epos“ má pre slovenské literárne dejiny „cenu unikátu“. „Pre súveké dejiny mal Jakobeus vyjasnený obsah pojmu slovenského kolektívu a jazyka v etnickom zmysle tak presne, ako azda ani jeden z jeho vrstovníkov, ba ani z ďalších autorov.“

Verme, že naši mladí, budúci historici, študenti bez klapiek na očiach, na ušiach i na sdrciach, ktorých napríklad „povozil“ a „povozí“ profesor Homza vo svojich výpravách „Murices novae slebo Nové ostne“ po miestach slovenských dejín, raz možno v Budapešti, Ostrihome, Stoličnom Belehrade, Panonhalme, Päťkostolí či v Jágri, a možno v Ríme, možno v Prahe, Brne či Olomouci, naďabia na texty z našej minulosti, o ktorých ani nešípime, že sa zachovali. Lebo nevieme o nich.

Jedinú konkrétnu zmienku o obsahu „Viva gentis Slavonicae delinaetio“ máme od Daniela Sinapiusa Horčičku. Že totiž Jakobeus sa zaoberal „vznikom slovenského národa“, pričom odvodzuje jeho pôvod od Jafeta, jedného zo synov Noemových. Je možné – ako uvádza Ján Tibenský – že Jakobeusovo dielo vzniklo ako reakcia na knižku rektora levočskej školy, matematika, geografa a vydavateľa kalendárov Dávida Frölicha „Prastarý nemecko-uhorsko-spišský a sedmohradský obyvateľ“ z roku 1641. Frölich opisuje dejiny starej Panónie tiež od najstarších biblických čias s hlavným cieľom dokázať autochtónnosť Nemcov v Uhorsku. Od starodávnosti nemeckého osídlenia sa mal odvíjať nárok Nemcov na dominanciu, na vedúce postavenie v Uhorsku. Preto bolo dôležité, aby niekto na tieto myšlienky zareagoval, aby vyvrátil, že Slovania – starí Sarmati a Heneti – prišli podľa Frölicha do Panónie až za posledných rímskych cisárov, že najprv sa usadili v Dalmácii a Ilýrii, až potom prichádzajú pod Karpaty… Urobil tak český exulant Jakobeus, a napísal prvé dejiny Slovákov na spoločenskú objednávku, ktorá vyšla zo slovenského intelektuálneho prostredia.

Až sa dnes zdá, že zakladateľ teórie o prisťahovaní sa Slovanov do Európy v 5. či 6. storočí, Čech Ladislav Niederle, o výsledkoch úvah ktorého sa v istých aj slovenských kruhoch ešte aj dnes nepochybuje, sa na prelome 19. a 20. storočia inšpiroval práve Nemcom Frölichom. Škoda, že sa teda Niederle neinšpiroval svojím českým kolegom, utečencom Jakubom Jakobeusom, ktorý úplne zrástol so slovenským kultúrnym a politickým prostredím a bránil „slovenskú starobylosť“ pod Karpatmi. Niederlemu zrejme o nijakú „slovenskú starovekosť“ nešlo. Práve naopak, chcel ju vymazať a poprieť.

O Jakobeusovom „Živom opise“ sa pochvalne zmienili jeho priatelia v básnickej skladbe „Gentis Slavonicae lacrumae, suspiria et vota / Slzy, vzdychy a prosby slovenského národa“. Rektor prešovskej školy Samuel Dürner v nej uviedol: „Nie je to ľahké priam hodnotu jazykov poznať, / ba i vyskúmať celkom presne ich prvotný prameň, / mnohými prekážkami vždy hatený, zmätený vývin! / Jakobeus to umením svojím dokázal sám ver´…“ Jakubov syn Mikuláš Jakobeus tiež poodkryl obsah otcovho diela. Napísal: „Slovensko predtým len lkalo nad svojou žalostnou sudbou, / lkalo i vtedy, keď zlo jazyk mu zahubiť šlo. / Slovák sa nenašiel žiaden, čo Slovákov prastaré činy / tak isto verne tlačou sprístupniť bol by snáď / chcel! / Premúdra Múza môjho otca mu veru už zasa / vrátila všetku slávu namiesto žiaľu a sĺz. / V materinskej reči tu Slovákom dejiny totiž / podľa drievnejších dejín horlivo napísal sám… / Slováci, berte si príklad a o svoje dejiny dbajte, / statočný slovenský národ povzneste / ku hviezdam hor!“

Mikuláš Jakobeus personifikuje Mať Slovákov – národ, slovenské hory a rieky – Dunajm Váh, Tisu, Hornád, Bodrog. Prácu venoval Ježišovi Kristovi a najslávnejším právnikom svojej doby Martinovi Záborskému, Martinovi Fejerpatakymu a Martinovi Rotaridesovi – „v slávnom uhorskom kráľovstve najpreslávenejším právnym zástupcom“. Išlo o národne uvedomelých Slovákov, ktorí zrejme pokryli finančné náklady spojené s vydaním knihy.

Škoda, že sa nám toto dielo „utopilo v budapeštianskych vlnách Dunaja“. To by nám však nijako nemalo zväzovať ruky, mali by sme si väčšmi vážiť mužov, ktorí v 17. storočí boli v mnohom väčšími vlastencami, ako sme dnes my, a to bez ohľadu na ich korene. Okrem vedomia o nich, mali by sme si všímať aj obsah ich prác. Napríklad jednoznačné obhajovanie najstaršej slovenskej tradície o pôvodnosti Slovákov, ako obyvateľov tzv. Karpatskej kotliny, teda územia okolo stredného Dunaja. Jakub Jakobeus zomrel uprostred dramatického storočia konfesionálnych no i nacionálnych bojov, 3. septembra 1645 v Prešove. Zomrel o 43 rokov skôr, ako vyvrcholilo vtedajšie revolučné mätenie myslí na luciferiánsky spôsob práve v Prešove počas smutne známych „Caraffových jatiek“ v roku 1687.

Zapamätajme si odkaz jeho syna Mikuláša Jakobeusa: „Slováci, berte si príklad (od otca) a o svoje dejiny dbajte, statočný slovenský národ povzneste k hviezdam hor!“

Marián Tkáč