Išlo najmä o zlato z obdobia Slovenského štátu (Slovenskej republiky) 1939 – 1945 (do menových zásob ŠBČS prispelo vtedy Slovensko siedmimi tonami), dôsledky menovej reformy v rokoch 1945–1953, vývoj aktív (v tom poskytovaných úverov), pasív (napríklad vkladov federálnych podnikov sídliacich na Slovensku, na účtoch českých bánk) v priebehu rokov 1990–1992, to znamená presuny úverových zdrojov osobitne koncom roku 1992 medzi bankami. Slovenské komerčné banky si museli požičiavať z ŠBČS viac ako tam vložili, lebo obsluhu rozhodujúcich podnikov zo Slovenska (federálne riadených) vykonávali české banky a dočasne disponovali aj ich zostatkami, ktoré tak vystupovali „ako české zdroje“. Okrem toho pred koncom roku 1992 sa manipulovalo s federálnymi rozpočtovými prostriedkami a devízami na úkor Slovenska.

V prvom polroku 1992 vykazovala federácia ešte prebytok zahraničného obchodu 870 miliónov dolárov, potom sa však neúmerným dovozom do Českej republiky „podarilo“ za celú federáciu dosiahnuť dovtedy desaťročia nevídaný schodok zahraničného obchodu: na strane českej išlo o schodok 663 miliónov dolárov, čo bolo desaťnásobne viac, ako pasívum v obchodnej bilancii Slovenska. Náhle teda došlo k obrovskému úbytku devízových rezerv ŠBČS. Ďalšou príčinou ich poklesu bolo aj ich „ukrytie“ v českých a zahraničných komerčných bankách, odkiaľ sa čoskoro po rozdelení federácie objavili na účtoch Českej národnej banky. Takto to opísal Ivan Špáni v denníku Práca 9. januára 1998. Pri prijatí historického princípu by sa tieto „nečistoty“ v určitom rozsahu vyčistili.

Napokon, ktovie. Česká republika očividne porušila aj dohodnuté princípy, keď si po 1.januári 1993 ponechala česko-slovenskú vlajku s modrým klinom. A nič sa nestalo… Pritom českou národnou vlajkou bola bielo-červená, viac-menej identická s poľskou a až česko-slovenský ústavný zákon 252 z 30. marca 1920 na základe návrhu Jaroslava Jaroša vniesol medzi bielu a červenú modrú farbu klina, ako slovenský prvok spoločnej vlajky. „Treba jasnejší dôkaz vierolomnosti, absolútneho nerešpektovania partnerského národa?“ komentoval situáciu Boris Stričan v časopise Extra 43/1999.

Teda v ústavnom zákone o delení majetku jasne prevážil český záujem nad slovenským. Zákon bol výhodnejší pre tú stranu, kde sídlili federálne inštitúcie, lebo majetok sa delil aj podľa územného princípu – všetky tieto inštitúcie, okrem federálneho protimonopolného úradu, sídlili v Česku.

Delenie majetku centrálnej banky to všetko iba podčiarklo. Rozdelenie aktív a pasív bývalej spoločnej centrálnej banky ŠBČS ostalo otvorené až do roku 1999. Dôvodom bolo uplatnenie rozdielnych princípov delenia pri aktívach a pri pasívach, ktoré ich kryli, a s tým súvisiace vykázanie nedostatku pasív v slovenskej bilancii za 24 miliárd. Pri delení aktív sa uplatnil územný princíp v rozsahu 43 percent, a keďže pri pasívach iba v rozsahu necelých 30 percent Slovensku evidentne chýbali pasíva (krytie aktív), ktoré sa na rozdiel od aktív nachádzali v západnej časti dovtedy spoločného štátu.

Keď sa v noci zo 17. na 18. mája 1999 počas prísne utajovanej operácie Aurora previezli štyri tony zlata z Česka na Slovensko (zlato patriace Slovensku podľa princípu 2 : 1, nešlo teda o „slovenské zlato“ z čias prvej Slovenskej republiky), uzavrela sa jedna z kapitol našich dejín. Nasledoval už len podpis príslušných dohôd medzi vtedajším predsedom slovenskej vlády Mikulášom Dzurindom a českým partnerom Milošom Zemanom 24. novembra 1999.

Už len dodajme, že na riešenie sporných otázok delenia majetku bývalej federácie bola zriadená osobitná medzivládna komisia, ktorú viedli ministri financií (Július Tóth a Ivan Kočárník). ČNB v nej zastupoval viceguvernér Ján Vít a NBS ja. Komisia sa schádzala dosť často, striedavo na území ČR (v Prahe, Židlochoviciach, Kolodějoch) a na Slovensku. Česká strana v tejto komisii niekoľko raz odstúpila od prv dohodnutých riešení, napríklad v otázke slovenského zlata z rokov 1939 – 1945 alebo kupónovej privatizácie.

A ako to bolo v skutočnosti s často spomínaným dlhom NBS voči ČNB? Slovensku pripadlo relatívne viac aktív ako pasív. Zákon a následne i príslušné rozhodnutie vtedy ešte federálneho guvernéra JosefaTošovského nebrali do úvahy predchádzajúci vývoj v zdrojoch a potrebách úverov, rovnako to, že viaceré „české“ zdroje boli zdrojmi federálnych inštitúcií a podnikov, umiestnených v českých peňažných ústavoch, no a pripustili, aby sa inak delilo to-ktoré aktívum banky a inak s ním súvisiace pasívum. Práve preto sa bude o celom tomto balíku problémov ešte zrejme dlho hovoriť. Reči sa vedú, ale chlieb sa je.

(Kapitola z knihy Príbeh slovenskej koruny, ktorá vyšla vo vydavateľstve PostScriptum v roku 2019)

Marián Tkáč