„Dielo je skvostom našej historickej literatúry a literatúry faktu. A ak odtrhneme zužujúce výrazy „historický“ a „fakt“, iste je a natrvalo ostane pýchou našej slovenskej literatúry vôbec“ (Blažej Belák, Levy na kamenných tabuliach, Literárny týždenník 26. februára 2020). Sú v nej osobné skúseností z rodenia sa tejto Slovenskej republiky, je v nej vyjadrený osobný postoj účastníka k prelomovým udalostiam rokov 1989 – 1993. A napokon je to autentické svedectvo o vzniku Národnej banky Slovenska (NBS) a slovenskej meny. Nech teda aktívni nežičliví „podčiarnici“ vedia, do čoho ideme. Nie, vôbec ma netešia ich osobné útoky – koho by tešili? – ako však docieliť v časoch, keď o aktuálnej vláde môžu vznikať vtipy, aké vznikajú, aby sa „ľud tejto krajiny“ sústredil na obsah a nie na autora? Alebo to nie sú predstavitelia „ľudu tejto krajiny“, ktorí tak radi kydajú hnoj na všetko slovenské?

Po dvadsiatich piatich rokoch a „čosi“, konkrétne 23. mája 2018, sa konali v konferenčnej sále NBS na ulici Imricha Karvaša v Bratislave „rozhovory po domácky“ na tému vzniku a doterajších výsledkov (rozumej úspechov) NBS. Mikrofón ovládala Elena Kohútiková, v určitom čase viceguvernérka tejto banky; prvé slovo mal aktuálny člen bankovej rady Ľudovít Ódor, ktorý považuje objav kolesa, ohňa a (centrálnej) banky za rovnako hodnotné výkony; druhé slovo patrilo Vladimírovi Masárovi; tretie Mariánovi Juskovi; štvrté Ivanovi Šramkovi a piate Jozefovi Makúchovi, všetko po sebe guvernérom NBS.

Do diskusie sa prihlásil Jozef Mudrík, v istom čase viceguvernér, potom Marián Tkáč, teda ja, v istom čase viceguvernér poverený riadením NBS, slovo dostali aj prítomní českí guvernéri – traja zo štyroch, v poradí prvý Josef Tošovský tam nebol. Elena Kohútiková sa jednak priznala, ako výdatne a úspešne masírovali spolu s Ivanom Šramkom slovenské duše a mozgy po obciach a mestách, aby presvedčili národ – a oni ho presvedčili – o užitočnosti eura, a potom dobiedzala do aktuálneho českého guvernéra Jiřího Rusnoka (také priezvisko nemôže nemať slovensko-rusínske korene – zhodli sme sa neskôr s jedným z priateľov) – kedy už aj Česi prijmú euro. A Rusnokova odpoveď? Česi si ctia názor národa a nesnažia sa ho zmeniť. Česi možno na rozdiel od Slovenska, aj keď majú rovnako otvorenú ekonomiku, úspešne zvládajú vlastnú menu, ktorá je dôležitým nástrojom riadenia ekonomiky i symbolom štátu, takže o eure zatiaľ nešpekulujú, asi tak. Môj príspevok bol skromný, ale zaväzujúci: „Do roka napíšem knihu, ku ktorej som dosiaľ neúspešne vyzýval kolegov, s ktorými sme boli pri zakladaní Národnej banky. Napíšem, ako to pred dvadsiatimi piatimi rokmi naozaj bolo, resp. ako som to videl ja. Lebo bol som pri tom a bol som aj tam, kde vtedy iní neboli…“ Ako návnadu som prezradil návrh z roku 1992 na pomenovanie slovenskej meny ako „slovenský dukát“, ktorý som však čoskoro stiahol a už o chvíľu nato som stiahol aj dva koňaky, rovnako ako Michal Kováč, budúci prezident, na budúcu „slovenskú korunu“. Netajil som ani náhle „pojašenie sa“ vtedajšej slovenskej politickej špičky v deň prvej jednorazovej devalvácie slovenskej koruny, teda 10. júla 1993…

Prísľub treba dodržať – aj preto je tu táto kniha.

Ale je tu aj preto, že pravde treba pomôcť, aby zvíťazila, lebo napísané je: „Poznáte pravdu a pravda vás oslobodí“ (Ján Evanjelista 8,32).

Pravdu pozná predovšetkým ten, kto bol „pri tom“, a nie iba „o tom“ počul. Lebo hovoria a píšu najmä tí, ktorí „pri tom“ neboli, a napriek tomu si dodatočne myslia, že pri tom boli.

… Rozdelili sme však majetok bánk, armádu, ministerstvá, všetko za šesť mesiacov, čo je svetový unikát. Spôsob, rýchlosť, obsažnosť a komplexnosť procesov sa nikde na svete ešte takto neudiala. A pretože sme si netrúfali na bankové sústavy(?), bola dohoda, že do 30. júna ideme v jednej mene. Len naraz sa začali peniaze vo federálnych bankách strácať, strácali sa aktíva, stratilo sa krytie, tak sme sa s pánom Klausom museli veľmi diskrétne stretnúť v Tepliciach a povedať: spoločná mena končí. A mena bude končiť o týždeň. Bolo treba vytvoriť vlastnú banku, vlastný inštitút, vlastnú menu. Tu by som povedal, že sa dôvera ľudí ukázala na sto percent, pretože nikto nebol otvorene proti. Celý proces prebehol organizovane za tri dni s nasadením obrovského množstva ľudí, ktorí kolkovali. V piatok večer som oznámil, že bude nová mena a v pondelok sa predávali alebo vydávali už nové peniaze…

… Boli tam dva problémy. Jeden bol vydanie tejto meny a jej zavedenie. A druhý problém bol, že časť peňazí nebola okolkovaná a bola v zahraničných bankách. Prišla informácia, že sa zbierajú tisíckorunáčky. Bolo znehodnotených niekoľko miliárd a budú uvedené na trh. Pôvodná informácia bola, že to pôjde na český trh. Neskôr sa tá informácia zmenila, že nepôjde na český, ale na slovenský trh. A ak by prišlo také množstvo obeživa, ekonomicky sa zrútime. To nebolo kryté tovarom ani ničím. Z peňazí by bola kopa papiera. Tak bolo treba robiť okamžité protiopatrenia. Zistilo sa, že sme síce veľmi rýchlo kolkovali, ale na úkor evidencie. Nejaké kolky sa stratili. V Taliansku sa našla falšovateľská dielňa na kolky. Nevedeli sme, koľko tam bolo falošných kolkov. Museli sme urobiť opatrenia takisto v priebehu veľmi krátkej doby. Povedzme v sobotu ráno boli rokovania, v sobotu na obed bol vydaný právny predpis, ktorým sa nariaďuje stiahnutie tisíckorunáčok, a v pondelok sa už robili obraty len s päťstokorunáčkami. Všetky tisíckorunáčky boli z obehu stiahnuté. To znamená, že aj banka musela emitovať viac päťstokorunáčok, aby vykryla potrebu trhu. Ľudia to prijali absolútne disciplinovane a tí, ktorí chodili na Slovensko, hovorili, že nie je možné, aby takto stačilo slovo predsedu a ľudia to rešpektujú…

… Podmienky nám začal dávať ešte v roku 1992 a 1993 Medzinárodný menový fond. A boli to podmienky, ktoré vôbec nesúviseli s ekonomikou. Boli to politické podmienky, čo má vláda urobiť, dokedy, robili to referenti Medzinárodného menového fondu. Na porade som sa opýtal guvernéra banky: Koľko im dlhujeme? Ešte dva milióny dolárov. Tak vyplaťte, nech máme od nich svätý pokoj! Tým sme vyriešili otázku poskytovania alebo krytia úverov politickými podmienkami. Ale potom prišli do hry veľkí hráči, ktorí požadovali privatizáciu bánk, privatizáciu sietí, energetiky, plynu, ropy, veľkých firiem, napríklad Košice a podobne, ktoré boli lukratívne. To neboli žiadne stratové podniky. No a OECD nám dala podmienku prijatia: chcete sieť, alebo banky? Keď vyriešite túto otázku, budete prijatí…

(Zem a vek, august 2017)

Keď som na prelome mája a júna 2018 začal pracovať na tejto knihe, naďabil som na množstvo „starých vecí“, textov spred 20 – 25 rokov, napísaných a neuverejnených. Osobitne ma potešil text nevydanej knihy rozhovorov z júna 1993 medzi mnou, vtedy úradujúcim šéfom slovenskej „banky bánk“ a Ivanom Paškom, vtedajším tlačovým tajomníkom NBS. Rovnako tak, s menšími úpravami – pre zrozumiteľnosť textov aj po 25 rokoch – tvorí kostru tejto knihy aj text „Ako vznikala NBS“ z matičného Historického zborníka z roku 2000.

Za spolupráci pri príprave a vydaní tejto knihy chcem osobitne poďakovať Jánovi Mathesovi. A samozrejme, ako sa to v dnešnom svete patrí, aj mojej rodine, osobitne manželke Dáške, za priestor, ktorý mi na písanie tejto knihy vytvorili.

(Kapitola z knihy „Príbeh slovenskej koruny“, ktorá vyšla vo vydavateľstve „PostScriptum“ v roku 2019)