100. časť Neznáme slovenské dejiny: Václav Havel 5. decembra 1989: „Zběsilá revoluce“

Bratislava 19. júla 2020 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)

Socializmus bol systém rovnostárskeho rozdeľovania, ale aj sociálnych istôt. Piata päťročnica, teda roky kritizovanej normalizácie 1971–1975, bolo jediné päťročné obdobie, v ktorom sa väčšina plánovaných úloh v hospodárstve splnila, čo umožnilo viditeľný pokrok v sociálnej sfére. Postavil sa značný počet bytov, „králikární“, aj keď predsa len umožnili bývať státisícom mladých ľudí

Prijímali sa opatrenia v prospech rodín s deťmi: peňažná podpora pri narodení dieťaťa, polročná platená materská dovolenka s 90% priemernej čistej mzdy, mladomanželské pôžičky na obstaranie bytu či vybavenie domácnosti, ktoré sa splácali aj narodením detí. Počet narodených detí na tisíc obyvateľov vzrástol z necelých 15 v roku 1968 na 19,5 v roku 1975, čo bol štvrtý najvyšší ukazovateľ v Európe. Socializmus sme zavrhli v novembri 1989. Máme kapitalizmus a vymierame. Lebo „kapitalismus je lepší než socialismus, ale horší než jsem si myslel“ (český spevák Jiří Suchý).

Čoskoro sa ukázalo, „že revoluce nás převedla z jedné totality do druhé“ – toto je text z vlákna, ktoré obsahuje recenziu knihy Jitky Vodňanskej „Voda, která hoří“.

„Komunisté a estébáci si vyhlídli Havla, aby pro ně revoluci udělal. Je možné, že on svou roli užitečné loutky nepochopil, ale špičky předešlého režimu a nakonec i on díky této maškarádě rozkradli kdeco. Znamená to snad, že revoluce byla špatně? Znamená to jen tolik, že revoluce nás převedla z jedné totality do druhé, ještě totalitnější totality. Havel byl jako měkká, neřestná figurka dlouhodobě předem připravován, aby se nastolením chaosu a neřesti veškerá moc a kontrola nad mocí nepozorovaně dostala do rukou banksterů. A sluhové předešlého režimu věrně slouží novému režimu už ne jako estébáci, ale jako úspěšní podnikatelé, poradci, lobbysté. Mají politickou a ekonomickou moc. Opět.“ Jeden z možných pohľadov na ponovembrové časy. Keď 5. decembra 1989 ponúkol opozícii zostavenie federálnej vlády Ladislav Adamec, ktorý podľa P. Pitharta nejednal s havlovcami „ani za vládu, ani za stranu, ale jen a jen za sebe“, výmenou za prezidentské kreslo. A Havel sa ešte v ten deň vyjadril, že to čo sa deje, je „zběsilá revoluce“. V noci po príchode Slovákov do Prahy odoprel Miroslav Kusý byť ministrom palív a energetiky a ponúkol post Jánovi Budajovi s tým, že Budaj je „kurič a má k palivám najbližšie“ (P. Husák, Česká cesta k svobodě.)

Prečo teda neprežil reálny socializmus? Lebo nesplnil nádeje svojich osnovateľov, ktorých mená nevieme, ale vieme, že existujú rovnako, ako Columbova manželka? Prečo cúvli z pokusu, ktorým oblažili tretinu ľudstva? Ruský disident Alexander Solženicyn poukázal na skryté súvislosti medzi jednotlivými pokusmi určitých skupín svetoobčanov o ovládnutie sveta, kam radí aj pokus o uskutočnenie jedného z troch hesiel ešte z čias Veľkej francúzskej revolúcie: totiž „rovnosti“. Prichádza práve na rad „bratstvo“ a „sloboda“?

Možno nájsť tisíc príčin, prečo nemohol socializmus prežiť. Natoľko zostarli jeho predstavitelia, prilepení na mucholapkách moci, že nezmyselne tvrdohlavo uplatňovali neefektívne spôsoby riadenia, ktoré dosiahli svoj strop? Chýbali podnety pre inovácie, trochu viacej trhu? Ak socializmus potreboval viac slobody, neprišlo jej nakrátko až priveľa? Aby sme nekradli toaletný papier, „ukradli“ nám jeho výrobcu? Nie je symptomatické, že rozpadol sa aj socializmus, ale aj Česko-Slovensko, Sovietsky zväz, Juhoslávia, štáty slovanského sveta, v ktorých sa tento systém hospodárenia skúšal. Je slovanský svet kompatibilný s neslovanským?

Keďže sme na prahu pokračovania seriálu o dejinách prítomnosti, skúsme vyvodiť závery z našich starších dejín, ktoré – či chceme, alebo nechceme – tvorili aj naši predkovia, raz tuhšie inokedy miernejšie „zovretí“ susedmi a obkolesení „globálnym svetom“.

Asi sa zhodneme: keď nevládli Slovensku Slováci, život bol iný, ako by mohol a mal byť. Po stáročiach „pod spoločnou strechou“ sa prvý raz pokúšali vládnuť pod vlastným menom aspoň vo vnútornej politike od marca 1939, a ako sme už uviedli, hospodársky išlo o „zázrak pod Tatrami“. Ale iste, „miera demokracie a slobody“ nebola veľká, ale kde vtedy bola väčšia? Stáročia či desaťročia pod cudzou nadvládou sa  skončili prvého januára 1993. Ale vládneme si odvtedy už sami? Aký podiel na našom vládnutí majú smernice z Bruselu a odporúčania jednej z ambasád, ohradenej plotom, ktorú – ako všetky ich ambasády na svete – riadi State Department (a teda nie ministerstvo zahraničných vecí)? Sú teda Slováci schopní a ochotní vládnuť si sami? Nie je to tak, že nám vyhovuje, ak nám vládnuť „pomáha“ niekto iný?

Otázka stojí aj tak, či štát našej veľkosti môže byť vskutku nezávislým. Možno by mohol byť – veď Izrael nie je oveľa väčší a Vatikán dokonca neporovnateľne menší, a každý z nich nezávislým štátom je – keby sme mali všeobecne akceptovanú vlastnú štátnu doktrínu, ideológiu, koncepciu, ktorá by bola našim „cestovným poriadkom“ s hlbokými koreňmi poznania minulosti, našich potrieb a možností, a to bez ohľadu na povolebné striedanie moci. Nedozrel už naozaj čas, aby sme dali na papier to, čo cítime v srdciach a o čom nás presviedča pohľad do minulosti: doktrínu a koncepciu nazvanú trebárs princípy slovenskosti?

Prečo sa ako národ vždy niečoho či niekoho bojíme? Prečo sa bičujeme a necháme bičovať aj za to, čo sme nevykonali?

Prečo zatvárame oči pred faktom dokázateľného nemeckého vstupovania do našich dejín a „nežičenia“ nám? Keď sa stala staroslovenčina štvrtým bohoslužobným jazykom, čím predbehla nemčinu i francúzštinu, Frankovia nám to nevedeli odpustiť: o oči prišiel Rastislav, uväznili Metoda i Svätopluka a tomu po jeho ľstivom oslobodení sa nasadili Vichinga a na čelo mu vypálili znak zradcu. Stáročia okupovali slovenské bane a mestá, bol tu trinásty marec 1939, aj marxizmus s povestnou Engelsovou vetou: „Zločiny Nemcov a Maďarov na Slovanoch patria k najlepším a najspravodlivejším činom, akými sa náš i maďarský národ môžu v dejinách pochváliť“?

Nevieme sa poučiť z dejín len preto, že ich nepoznáme? Prečo sa teda nedožadujeme, aby naše školstvo a nami platené médiá hľadali a ozrejmovali naše skúseností z prežitých storočí? Prečo tolerujeme debilizáciu nášho národa? Prečo nestaviame pamätníky na námestiach našim osobnostiam a udalostiam?

Prečo majú všetky menšiny u nás oveľa lepšie podmienky pre svoj rozvoj, ako inde? Prečo nemajú menšiny povinnosť ovládať slovenčinu? Prečo nepožadujeme plnenie zmlúv o vrátení kultúrnych artefaktov, či o náhrade škôd za nedokončenie vodného diela Maďarskom?

Prečo nám chýba jednota, taká typická pre všetky okolité národy, ak ide o ich základný záujem? Prečo dosiaľ cítiť vstup Masaryka do našej politiky ešte v auguste 1897 a zrodenie hlasistov? Má trvať rozčesnutie Slovákov naveky?

Prečo máme neuveriteľne vysoký počet politických strán? Spôsobuje to semeno Perúnovej závisti v nás, že taký veľký počet našincov má pocit, že by mohli byť predsedami vlád, či aspoň predsedami strán, ktoré evidentne nikdy neprelomia hranicu päť percent? A v dôsledku toho dosiaľ u nás vládnu potomkovia Neslovákov: bacílkov, benadov, frišov, šimečkov či širokých, bašťovanských…

Napokon prečo nemáme zlatými písmenami v parlamente napísané, že moc a peniaze majú byť oddelené, že sú svojou podstatou v ostrom protiklade? Že do parlamentu by mal vstupovať len ten, komu leží na srdci sláva a láska k vlasti a nie k peniazom?

Prečo sa o týchto témach nevedie verejná diskusia vo verejnoprávnych médiách?

Marián Tkáč