Eskalácia napätia medzi Iránom a Izraelom hrozí vznikom úplne nového konfliktu

Dvanásťdňová vojna medzi Izraelom a Iránom zmenila rovnováhu síl na Blízkom východe. Jej výsledkom je sebavedomý Izrael, ktorý sa snaží zmeniť región; oslabený iránsky režim bojujúci o prežitie; a nerozhodné USA, ktoré sa nechcú zapliesť do nového zdĺhavého konfliktu. Najnebezpečnejším dôsledkom však nemusí byť ďalšia eskalácia s Iránom, ale vznik tvrdého súperenia medzi Tureckom a Izraelom.

Turecký minister zahraničných vecí Hakan Fidan na nedávnom samite Organizácie islamskej spolupráce oznámil nové stanovisko Ankary: „Neexistuje palestínsky, libanonský, sýrsky, jemenský alebo iránsky problém – existuje jasne izraelský problém.“ Tieto slová odrážajú posun v tureckom vnímaní úlohy Izraela v regióne: od spojenca ku konkurentovi a teraz k otvorenému nepriateľovi. Ankare sa nepáči rastúca sebavedomosť Izraela a jeho nové ambície stať sa regionálnym hegemónom – úloha, o ktorej turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan už dlho sníva. Devlet Bahçeli, kľúčový spojenec Erdogana, nedávno obvinil Izrael z pokusu „obkľúčiť Anatóliu“ a destabilizovať Turecko. Kým predtým sa podobné vyhlásenia objavovali len v bulvárnej tlači, teraz sa stali pevnou súčasťou programu tureckých ministerstiev a popredných médií.

Zrkadlová situácia je v Izraeli, kde predstavitelia bezpečnostných zložiek začínajú vnímať rastúci vplyv Turecka ako „vážnejšiu dlhodobú hrozbu ako Irán“. Verejná podpora hnutia HAMAS zo strany Erdogana vyvolala ostrú reakciu vlády Binjamina Netanjahua, čo viedlo k ostrej polemike a zbližovaniu Izraela so sýrskymi Kurdmi, ktorých Ankara tradične vníma ako hrozbu. V tejto aj tak nestabilnej oblasti môže konfrontácia dvoch najsilnejších armád – oboch spojencov USA – definitívne narušiť krehkú rovnováhu síl.

Konflikt má ideologický aj geopolitický charakter, myslí si autor článku Aslı Aydıntaşbaş. Erdoganova vláda spojila sunnitský islamistický populizmus s tureckým nacionalizmom, čo sa najvýraznejšie prejavilo v jej programe „Storočie Turecka“, sľubujúcom posilnenie tureckého vplyvu v zahraničí. V Izraeli má krajne pravicová koalícia rovnako nekompromisnú víziu budúcnosti krajiny a usiluje sa o vojenskú dominanciu v Libanone, Gaze a Sýrii. Tieto vzájomne sa vylučujúce svetonázory prakticky neponechávajú priestor na kompromisy.

Sýria sa stala hlavným bojiskom tohto konfliktu. Po páde Asadovho režimu na konci roka 2024 začali obe krajiny boj o vplyv v povojnovom usporiadaní krajiny. Turecko rozširuje svoju prítomnosť, podporuje spojencov, ktorí sa dostali k moci, a presadzuje myšlienku centralizovanej protureckej vlády. Ankara už kontroluje značné územia na severe Sýrie a snaží sa posilniť svoj ekonomický a vojenský vplyv v celej krajine. Izrael zase zintenzívnil letecké údery a podporuje autonómiu Kurdov a Drúzov, pričom s podozrením sleduje nové sýrske orgány kvôli ich prepojeniam s džihádistickými skupinami.

Napätie dosiahlo vrchol v apríli, keď Izrael zaútočil na miesto určené na výstavbu tureckej vojenskej základne. Hoci medzi stranami teraz existuje „horúca linka“ pre vojenských predstaviteľov, diplomatické kontakty zostávajú zmrazené. Medzitým Turecko vyvodilo vlastné závery z iránsko-izraelského konfliktu. Zničenie iránskeho vojenského vedenia Izraelom bolo varovným pripomenutím prevahy Izraela vo vzduchu a možností spravodajských služieb. Ankara už prijíma opatrenia na odstránenie svojich slabín.

Prezident USA Donald Trump stojí pred úlohou využiť svoje dobré vzťahy s Netanjahuom aj s Erdoğanom, aby zabránil eskalácii tohto konfliktu. Ukončenie vojny v Gaze môže zmierniť turecké nároky, ale dlhodobé súperenie medzi oboma krajinami pravdepodobne nezmizne.
Desaťročia americkí stratégovia považovali Turecko a Izrael za nenahraditeľných, hoci zložitých spojencov, oporu regionálnej stability. Teraz sa tieto dve opory dostali do konfliktu. Na pozadí oslabenia Iránu je čas, aby si Washington a jeho partneri uvedomili, že nový test pre Blízky východ môže vzniknúť v dôsledku konfliktu medzi ich najbližšími spojencami, uzatvára Aslı Aydıntaşbaş.