Bratislava 13. októbra 2018 (HSP/Foto:Marián Tkáč)

Ako píše nemecký historik Hans D. Tönsmeyer (v knihe „Koceľ a Blatnohrad“ z roku 2013), v ríšskych análoch z rokov 742-743 je zmienka o tom, že „nitrianski Sloveni“, členovia kniežacej rodiny z Nitry (Fürstenfamilie von Nitra) sú členmi Salzburského bratstva v Opátstve sv. Petra. Keďže do tohto bratstva mohli vstupovať iba kresťania, je zrejmé, že predkovia budúceho nitrianskeho vládcu Pribinu nemohli nebyť v polovici 8. storočia – teda pred 50 až 51 generáciami – kresťanmi. Ale je to zároveň aj prvá zmienka o našej Nitre

Nitra je jedným z našich najstarších miest. Kto však vie, odkedy tu stojí na kopci uprostred roviny dvorec, hrad, z ktorého králi či kniežatá spravovali Nitrianske kniežatstvo, ktoré sa možno nazývalo aj Vanniovým kráľovstvom, či neskôr Bielym Uhorskom, a možno aj inak? Ak vychádzame z toho, že v Hieronymových časoch – tento kňaz a učiteľ, rodák z Ilýrie žil v rokoch 347–420 – bola pri Alexandrii Nitria, do ktorej on prichádzal na vizitáciu, pretože sa tam používala jemu zrozumiteľná reč, zrejme to mesto založili slovenskí legionári v službách Ríma. Rimanom patril sever Afriky v 4. storočí, túlali sa tam i Vandali, ktorí bojovali na severe Afriky v 5. storočí. Zdá sa teda, že už vtedy bola Nitra centrom, hlavným mestom, ku ktorému mali vzťah Kvádi, Sarmati, Jazygovia, Vandali a samozrejme Sloveni. Podľa hlavných miest predsa pomenúvali svoje osady vysťahovalci – pri Lučenci je Praha a New York bol najskôr New Amsterdamom. Nuž a kde bolo centrum kniežatstva, tam bolo aj centrum cirkevnej správy: historik Paulus Orosius v polovici 5. storočia menuje biskupstvá v Panónii a uvádza aj dve spoza rímskej hranice: Zubur (Zobor) a Jáger. A k tomu ešte pridajme informáciu z okraja mapy z knihy kanonika brémskej cirkvi Adama „Descriptio insuluram Aquilonis“ z roku 1210. Na mape je východný okraj Baltického mora a z jazera, pri ktorom je mesto Marava vyteká rieka Netra… Už len dodajme, že Adam označuje švédskych Vandalov za Slovanov / Slovenov, ktorí prišli do Švédska z juhu, od Nitry či z Nitry?

Nitra má však v dlhovekosti konkurenciu, o ktorej sa u nás zanovito mlčí. Stačí však, aby sme nazreli vedno s Petrom Cengelom, odborníkom na metalurgiu, ktorý tak urobil vo svojej knihe „Metod na Slovensku“ (Košice 2015) do „Zlatej knihy baníckej“, ktorú vydali pri príležitosti návštev budúcich cisárov Jozefa a Leopolda v stredoslovenských banských mestách v roku 1766. A čítajme v nej: „Ako sa z archívov zistilo, objavili banskoštiavnické bane v 6. alebo začiatkom 7. storočia po slávnom narodení nášho Spasiteľa takzvaní Venedi, Sloveni, alebo Góti (v origináli: sogenannten Wenden, Slavos, oder Goten).“

Toto je významná informácia a zdôraznime, že z nemeckých zdrojov: naše banské mestá boli založené Slovenmi a existovali skôr, ako najstaršie nemecké bane v meste Goslar (jedno zo sídel Karola Veľkého) a Freiberg. Znie to takmer neuveriteľne: začiatky baníctva u nás sú o 200 rokov staršie ako v Goslari a dokonca o 400 rokov staršie ako vo Freibergu! Z toho logicky vyplýva, že slovenské bane existovali dávno pred príchodom nemeckých kolonistov na naše územie, a že teda ich „neobjavili“ a neotvorili oni, Nemci, ale Slováci. Nemci na naše územie prichádzali až dávno po roku 1000, a pozývali ich sem uhorskí králi ako „hostí“. Ale to je už iná história.

Peter Cengel v spomenutej knihe cituje nemeckého humanistu Georgia Agricolu (1490-1555), svetovú autoritu v histórii baníctva a hutníctva, ktorý v knihe „De Re Metallica Libri XII“ vydanej v Bazileji v roku 1556, uvádza, že banská činnosť v dnešnej Banskej Štiavnici, v tých časoch pomenovanej ako „Bana“, je dokázaná už v roku 745, v Kremnici v roku 770 a vo Zvolene v roku 795. Zmienka o soľných prameňoch pri Prešove je z roku 889 a okolo roku 1000 sa spomína Bistrica (Banská Bystrica) a Ľubietová. Ak k týmto mestám ešte pridáme Devín a Bratislavu, o ktorých záznamy pochádzajú z Rastislavových a Svätoplukových čias, toto sú naše najstaršie pomenované mestá.

Písomne doložené dátumy dotýkajúce sa Nitry (ríšske anály z roku 742/743) a Bane/Banskej Štiavnice (Agricola a rok 745) sú vlastne rovnaké. Z toho jednoznačne vyplýva, že najneskôr v polovici 8. storočia už existovala Nitra ako centrum vlády a existovala Bana (a čoskoro aj Kremnica a Zvolen a ďalšie banské mestá) ako centrum baníctva a hutníctva, povedzme hospodárstva, kde sa spracovávali drahé kovy, zlato, striebro, meď. Čosi už vieme aj o mestách (miestach), kde archeológovia našli artefakty zo železa, ktoré nám umožnili hovoriť o výrobe a obchode so železnými zbraňami v rímskych a ešte skorších časoch. Spomínali sme, že už 700 rokov pred Kristovým narodením rozvinula sa na území Terra Baniensis, ako Ptolemaios pomenuje územie s centrom v oblasti stredoslovenských banských miest, teda v okolí Bane, výroba a spracovanie železa. A že železná dýka z Gánoviec je najstarším dokladom spracovania železa v strednej Európe. Železné či kovové nálezy pochádzajú aj Myšej Hôrky a Spišského Štvrtka.

Je zrejme, že Nitra a Bana/Banská Štiavnica, dve písomne doložené najstaršie slovenské mestá, majú viac spoločného, ako sme si dosiaľ uvedomovali. Tu sídlila svetská, cirkevná a hospodárska moc. Zdá sa, že v Nitre svetská a cirkevná a v Banskej Štiavnici hospodárska, aj keď takéto striktné delenie je zrejme prehnané. Veď archeológovia aj v Nitre a v blízkom okolí našli dôkazy „hospodárskeho“ charakteru a v Banskej Štiavnici doklady o existencii jednej či dvoch bazilík. Príde čas, keď sa k tejto téme vrátime. Dovtedy sa však vystriedajú v našich dejinách štyri až päť generácií.

Ešte sa vrátime ku knihe Petra Cengela „Metod na Slovensku“. Jej autor uvádza, že podľa analýz striebro, z ktorého sa v rokoch okolo prelomu letopočtov razili v Bratislave biateky, rovnako ako striebro, z ktorého po roku 1000 začal uhorský kráľ Štefan raziť strieborné mince, bolo slovenské striebro z Banskej Štiavnice. Dodáva, že striebro na biateky a Štefanove mince neťažili a nespracúvali ani Maďari, ani Nemci, ktorí do Banskej Štiavnice prišli oveľa neskôr, ako Slováci. Z toho obdobia sú okrem osobností, ako boli králi či cirkevní hodnostári, identickí len slovenskí baníci cez svoje produkty, ktoré sú vďaka archeologickým nálezom zachované dodnes. A ešte jedna Cengelova veta, ku ktorej sa v našom výklade neznámych slovenských dejín ešte vrátime: „Baníctvo a spracovanie drahých kovov je v Banskej Štiavnici dokázané po celú dobu trvania kresťanstva“.

Ukazuje sa, že Terra Baniensis, ak za ňu považujeme Banskú Štiavnicu a jej banské okolie, bola dlhodobo centrom ťažby a výroby kovov, ale aj výrobným zázemím Nitrianskeho kniežatstva. Banská Štiavnica je od Nitry naozaj neďaleko, osemdesiat kilometrov. Aj keď osemdesiat kilometrov pred 50/51 generáciami bolo „ďalej“, ako je dnes, bolo ich možné prekonať koňmo aj za deň. Nič teda nestojí v ceste považovať úzku spoluprácu medzi oboma mestami za možnú, ba istú.

Aj toto sú neznáme fakty z našich, slovenských dejín. A akokoľvek zareagujú podčiarnici, ide o informácie, ktoré nie sú „nášho pôvodu“, slovenskej proveniencie, sú zo strany tých, ktorým nepridávajú ani na dlhovekosti, ani na sláve, teda od nemeckých autorov. Takto stojace vedľa seba rúcajú skostnatenú stavbu našej minulosti. Mali by byť kamienkom do mozaiky a pomôcť, aby sme prestali ako hádam jediný národ pľuť do tváre vlastnej histórie.

Marián Tkáč