To, že podniky takéhoto typu sú takmer vo všetkých vyspelých krajinách štátne či pološtátne, Dzurindu nijako nevyrušovalo, pre vidinu svojho osobného zisku sa nezastavil pred ničím.  Mal však problém. Súčasťou jeho prvej koaličnej vlády bola aj Strana demokratickej ľavice (SDĽ) a tej nebolo celkom pochuti všetko rýchlo a za zlomok ceny (vy)predať(takmer darovať) štátnym či pološtátnym spoločnostiam zo západnej Európy. A vtedy prišiel Mikloš s extrémne perverzným nápadom. Keďže SDĽ nesúhlasila so zrušením zákona o strategických podnikoch, prišiel s modelom, že štát síce predá len minoritu v strategických podnikoch, a teda ostane majoritným akcionárom či vlastníkom, ale ako kompenzáciu za to ponúkne minoritným vlastníkom manažérsku kontrolu.  A tak sa stalo, že aj keď  v Slovenskom plynárenskom priemysle, a. s. (SPP), Slovak Telecome, Transpetrole,  Západoslovenskej energetike, a. s. (ZSE), Stredoslovenskej energetike, a. s. (SSE),  Východoslovenská energetika, a.s. (VSE)  mal štát majoritu, manažérsku kontrolu dostali minoritní akcionári. No a potom nastalo bezuzdné plienenie. Známa je kauza, keď si francúzsky akcionár cez fiktívne poradenské zmluvy vyberal zisk s cieľom nezdaniť na Slovensku ani cent.

Poďme však k privatizácii Slovenských elektrární. Tú Dzurinda a jeho kamarila nestihla za prvej vlády, v ktorej bola aj SDĽ, preto nakoniec škandalózna privatizácia prebehla až v roku 2007, keď vláda sprivatizovala šesťdesiatšesť percent. Kupcom bola talianska pološtátna spoločnosť Enel a ako sa veľmi skoro ukázalo, bol to veľmi nevhodný „strategický“ vlastník. Vtedy perfídnosť Dzurindovej kamarily prekonala všetky medze. Ako sa ukázalo, hlavným cieľom jeho vlády bolo predať Slovenské elektrárne za čo najnižšiu cenu. Cesta, ako to dosiahnuť, bola jasná. Dlhodobo stagnujúce, v tom čase relatívne veľmi nízke ceny elektrickej energie sa logicky nemohli neodraziť na ekonomike Slovenských elektrární. Tie boli ponúkané ako podnik zle riadený, so značnými dlhmi, pričom Dzurindovci v ňom mali už šesť rokov svoj manažment, ktorý, ako sa v týchto dňoch ukázalo, svojimi sofistikovanými účtovnými operáciami ešte ďalej znížil cenu elektrární o viac než deväť miliárd slovenských korún. To sa veľmi zásadne prejavilo na ich výslednej kúpnej cene, ktorá sa nakoniec ustálila na hodnote sedemstoosemdesiat miliónov eur.

O maličkostiach typu, že už aj tak zo zúfalo nízkej ceny vďaka nekompetentnosti Mikloša stratili vďaka kurzovej strate takmer miliardu, či o absolútne neslýchanej a extrémne nevýhodnej zmluve o tridsať ročnom prenájme Gabčíkova, škoda hovoriť. Mimochodom, len za túto jednu elektráreň (SE ich má vo svojom portfóliu vyše štyridsať) požadoval Enel od slovenskej vlády takmer šesťsto miliónov eur.  Ako už bolo spomenuté, Dzurinda  predal všetkých vyše štyridsať elektrární za smiešnych sedemstoosemdesiat miliónov eur.

Nakoniec sa ekonomika Slovenských elektrární “zázračne” pozbierala vďaka jedinému rozhodnutiu – skokovému zvýšeniu cien energií pre podniky i domácnosti. Takže Dzurinda a spol. nakoniec zo zúfalo nekompetentných manažérov Enelu (štyri roky meškajúca dostavba Mochoviec je jasnou vizitkou ich neschopnosti) urobili manažérske hviezdy. Samozrejme, stále tu vyvstáva  otázka, či je možné,  aby subalterný úradník len tak na vlastné triko (a s akou motiváciu?) tak brutálne – o deväť miliárd Sk – znížil cenu špičkového strategického podniku, alebo či to bola vopred dohodnutá protislužba (iste aj náležite honorovaná) pre tých, čo privatizovali. Vráťme sa však k súčasnosti.

Ako už bolo spomínané, Enel sa ukázal  ako absolútne nevhodný a nekompetentný vlastník Slovenských elektrární. Absolútne nezvládol manažovanie dostavby Mochoviec ani časovo, ani finančne.  Enel však nebol nekompetentne riadený len na Slovensku, ale do vážnych problémov sa dostala predovšetkým materská firma v Taliansku, čo viedlo vedenie tejto nadnárodnej korporácie k snahe zbaviť sa niektorých aktív, aby  bola sanovaná ekonomika matky.

Enel teda ohlásil predaj Slovenských elektrární a tu sa dostávame k pointe nášho príbehu. Vláda, ktorá je stále tridsaťštyripercentným spoluvlastníkom a disponuje predkupným  právom na akcie Slovenských elektrární, nakoniec súhlasila s odpredajom  svojich akcií česko – slovenskej skupine  Energetický a průmyslový holding. a. s.  (EPH) českého miliardára Daniela Křetínského a partnera finančnej skupiny J&T Patrika Tkáča. Odpredaj je pritom dohodnutý  na dve fázy. V prvej fáze kúpi EPH  od Enelu polovicu,  teda  tridsaťtri percent akcií za cenu tristosedemdesiatpäť miliónov eur. Druhá fáza predaja bude dotiahnutá až po dostavaní Mochoviec, pravdepodobne v roku 2019. Potom podľa jedného z možných scenárov EPH doplatí zvyšnú časť sumy za celý podiel, ktorý dnes drží Enel a stane sa tak vlastníkom šesťdesiatich šiestich percent akcií,  časť týchto akcií kúpi štát, ktorý si v závere minulého roku vybojoval od EPH aj od Enelu  opciu na kúpu sedemnástich percent akcií. To by znamenalo, že štát bude mať päťdesiatjeden percent akcií, kým EPH bude mať štyridsaťdeväť percent akcií, napriek tomu však bude mať v Slovenských elektrárňach manažérsku kontrolu.

Dohoda je však taká, že už po prvom akcionárskom vstupe EPH do Slovenských elektrární bude mať „EPH prevažujúcu funkciu  v riadení  existujúcich výrobných aktivít SE a Enel bude mať prevažujúcu úlohu len v riadení projektu dostavby Mochoviec“. Je preto až zarážajúce, že keď dvadsiateho šiesteho júla schválila Európska komisia Enelu predaj časti akcií Slovenských elektrární spoločnosti EPH, nevyvolalo to takmer žiaden rozruch. Pritom nastala len ďalšia kapitola frašky, ktorú začal Dzurinda po nešťastných voľbách v roku 1998.

Roman Michelko