List druhý: Príhoda, ktorá predznamenala dnešný exodus do Európy

Udine 6. marca 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Kiichiro Sato)

Tento list som kedysi napísal svojim deťom, nevediac ako nás neskôr všetkých ovplyvní utečenecká kríza. Nie a nechcem poukazovať na to, že sú ľudia ktorí potrebujú pomoc. Nesúhlasím s povinnými kvótami. Nesúhlasím. Ale to je na vašom zvážení. Zažil som ako vojak a dôstojník na vlastnej koži čo to je chudoba v severnej Afrike keď kúsok suchej kôrky je vzácnejší ako zlato, pohladenie tieto deti nepoznajú a smrť je ich teta. Preto som sa rozhodol zverejniť pre vás moje najintímnejšie životné chvíľky, ktoré som kedysi prežil, napísal a popísal ich vo svojich listoch mojim deťom, aby ste mali možnosť porovnávať a rozhodnúť sa ktorým smerom ísť ďalej. Teda ak máte záujem

Deti moje,

dnes počas tréningu s mojimi talianskymi priateľmi na amatérsku sekciu Rolex Regata sme zažili nevšednú udalosť aká sa nezažíva každý deň a  tak sa s ňou chcem s vami podeliť. Sedím si takto v kokpite a more si fičí okolo. Nohy mám vyložené na sedáku oproti a s redbullom v ruke píšem do navigačného plata svoje poznámky k plavbe.

Je prekrásny teplý až vlahý augustový večer. Čajky blbnú a pýtajú si jesť. Hodený kúsok chleba chytia ešte vo vzduchu, také sú šikovné. Delfíny sa nám snažia urobiť náladu a očividne vidieť, že majú chochmesu na rozdávanie. Hladina mora je jedna olejová vaňa, nehybná, tichá a jemná ako pokožka krásnej ženy. Len tá broskyňka na pokožke chýba. Malé morské psy zaliezli a neotravujú. Jednoducho zavládol mier pred večerou. Tak je to vždy a na každých moriach rovnako tesne pred západom slnka. Stredozemné more tu na juho okolo ostrova Lanpedusa nie je výnimkou. Hovoríme tomu hodina duchov.

Len čo skončí začne fúkať silný vietor od Gibraltáru, ktorý rozčerí more a vyrobí vlny niekedy až do výšky aj dvoch metrov. Ale sú to nepríjemné kolmé vlny a len hádžu a hádžu loďou až je to všetkým nepríjemné. Borini stáča hlavnú plachtu aby ju nezašpinili pieskové nánosy ako začne fúkať od Sahary. Neposlúcha ho výťah ale poradil si sám. Nechávame len hlavnú kosatku aby udržiavala smer lode. Dvanásť metrová jachta menom Only Two sa poslušne stáča a udržuje nastavený smer. Automatické kormidlo nepoužívame, len tzv. Slocumove lano. Veď to poznáte, čo to budem opisovať.

Lara, naša kuchárka a dcéra Sašu Boriniho vyvoniava z kuchyne ako divožienka. Chodí po palube skoro hore bez len v takej priesvitnej hodvábnej košieľke a to ma dráždi na nej najviac. Inak je fajn. Ani sa nemôžem na ňu poriadne zadívať, lebo Borini ma ihneď ovalí niečim. To je strašné týto otcovia. Nedoprajú a nedoprajú. Ani ja som nebol iný, že?

Na lodi sme traja muži Borini, Natalino, ja a jedno žieňa. Lara.

Nacvičujeme otočku okolo ostrova Lampedusa a potom ostro proti silným vetrom okolo ostrova Goza a ďalej smerom Messinskej úžiny k čiernym sopečným ostrovom Liparským kde je ďalšia otočka vľavo smerom na Usticu. To všetko stíhame za dobrého vetra tak tak do dvanásť hodín. Zatiaľ je to veľmi málo, no uvidíme ako sa podarí ísť ďalej, ale polepšíme sa.

Večera je vynikajúca. Lara exceluje a provokuje a provokuje. Dobre vie, že jej ocinko, toť asi stokilové chlapisko nema problema. Využívame hodinku duchov a v kľude si vychutnávame jedlo, ktoré zapíjame chladeným frizantínom, ktoré máme v boxoch ponorené v morskej vode. Larine Lasagne sú vynikajúce. Všetci žerieme ako najatí. Dva plechy zmyzli ako gáfor. Oddychujeme a pozorujeme malé letisko na ostrove ako z neho štaruje zopár malých vrtuľových asi súkromných strojov. Prelietavajú ponad nás kývajúc na pozdrav a zanechávajú na prekvapenie, dosť silnú dýmovú stopu. Darmo aj kerosín je už dnes znečistený prídavnými látkami.

Lara sa snaží, rýchlo všetko poupratuje, vie, že čoskoro nás to rozhúpe a je koniec idylky. Taká jemná žienka a toľko toho vie.  Aj v navigácii sa vyzná. A ako. Všetci sa poobliekame na nočné hliadky. Len čo slnko zmizlo za obzorom, presne ako švajčiarske hodinky udrela večerná bríza. Fučí ako bláznivé okolo trojky. Po hodine sa vietor zdvihol až na päťku a to je už nepríjemné až moc. Lietame hore dole v tomto zvyslov zbavenom vlnení ako na špagáte. Vyhodili sme zadnú kotvu ale nepomáha, lebo stojíme v podstate na jednom mieste. Len sa vlníme. Dva metre hore a dva metre dole. Hlavná plachta je voľná a tak ju idem spevniť a chcem dotiahnuť voľný kiking.

Vtom zbadám na desine, na náveternej strane čosi ako červenú Karkulku. Niečo malé nič oblečené pravdepodobne v červenej vetrovke. Neveriac vlastným očiam volám Laru aby sa pozrela tiež.

Una ragazza, una pikolla ragazza kričí na mňa. Lara a má pravdu na vlnách sa húpe nie vták ako v tej dávnej piesni, ale maličké dievčatko. Neveríme vlastným očiam. Ako sa to tu vzalo, uprostred mora, ďaleko od pevniny v mori plnom neúprosných morských psov, ktorí zožerú všetko čo sa im dostane do cesty.

Opásam si stomíľové lano spod hlavného stožiara, ktoré používame pri love mečúňov, a skáčem tak ako som oblečený do mora. Lara kričí na otca povel muž cez palubu. Muži na jachte okamžite zhadzujú všetky plachty a prechádzajú na motorový mód. Nastáva zmätok ak sa patrí. Kolmé vlnenie ma okamžite vzalo pod seba a dlho, predlho mi trvá kým sa mu prispôsobím.

Konečne sa vynorujem, nadychujem a pomaly sa snažím plávať smerom k tomu maličkému batôžku v červenej bunde. Lietame vo vlnách oproti sebe jeden hore a druhý dole v rozmedzí asi piatych metrov. Musím sa dostať do jej vlny a preto sa hlboko ponáram, snažiac sa ako tak vidieť to malé telíčko.

More je čistučké a priezračné takže nie je problém sa sústrediť. Trvá mi to viac ako minútu, ale konečne som pod ňou. Spodný vztlak vlny ma vyhadzuje a ihneď sa snažím dievčatko zachytiť. Podarilo sa. Bezpečnostnými hózuntróglami-hermesami-si ju pevne k sebe narýchlo priväzujem. Dievčatko žije. Pozerá na mňa prestrašenými a unavenými očkami a šeptá šukram hadžib, šukran a v tom momente upadáva do bezvedomia. Hlavička jej padá a mám čo robiť aby sa nenadýchala vody.

Je úplne nahé, len tá bunda jej zachránila život. Vzduch v rukávoch a okolo hrude ju nadlahčoval a tak jej zachránil život. Nadávam si, že som nevzal aspoň príručný dýchač. Nuž čo nebolo času.

Peklo len nastane. Loď robí dlhý osmičkový obrat a oba motory sú vytočené na maximum. Borini nastavuje jachtu tak aby sme sa po záveternej strane dostali na palubu, čo bude problém numero uno, nakoľko tento typ závodných lodí ma vysoké boky aby mohol rýchlo plávať aj v maximálnom náklone. Preto Lara a Natalino upevnili na bok lode dlhú sieť a popri nej dali zopár gumenných fendrov na zachytenie.

Malá sa preberá a snaží sa mi niečo povedať. Vie len arabsky a tak si dávam moju slabú arabčinu dokopy aby som jej porozumel. Rozumiem len ajnah ako že kde sme? No teraz niet času na debatu.

Potom na palube a to už Lara poprekladá lebo vie dobre po arabsky. Veď jej babka pochádza z Kasablanky.

Jachta sa medzitým priblížila a mne nezostáva nič iné len sa pripraviť na prvý tvrdý úder do boku jachty než sa stabilizujem a zosynchronizujem s pohybmi lode. Malú mám naviazanú vpredu na hrudi a tak sa snažím chrbtom kontaktovať bok jachty a zachytiť sa na okách sieti. Vlny sú ale nepríjemné a tak sa mi to podarí až na tretí krát. Konečne trochu dobitý som pevne zachytený a kolo krku si dávam ako plus obojok stomíľové lano, ktoré Lara neustále udržuje napäté lebo kolo hrude sa nezmestí, je tam už maličká. Je to lepšie ako nič. Krk vydrží veľa. Natalino robí geniálny ťah a bleskove vyťahuje hlavnú plachtu po silnom bočnom vetre čo ihneď nakloní jachtu o zhruba 45° a tak môžem rýchlo a relatívne pohodovo vystúpať po sieti až na palubu. Hurá. Podarilo sa.

Padám dole chrbtom aby som malej neublížil. Lara pomáha ako len vie. Plachta v momente padá a jachta sa vyrovnáva. Zvíťazili sme. Teda dúfam. Som rád deti moje, že som vás všetko teda skoro všetko naučil a viete ako na vec keby sa vám niečo podobné prihodilo.

Lara dýkou potápačskou prerezáva všetky mokré laná okolo mňa a berie si malú do náruče. Ale malá nie a nie, drží sa ma ako kliešť všetkou silou čo v nej zostala. Alum alum snaží sa mi povedať a ukazuje do mora. Konečne povolí a Lara si ju berie k sebe. Má tam ešte mamu, prekladá mi Lara. Ale nič nevidíme. Ešte sa točíme dokola v dlhých obratoch asi hodinu ale vlny sú neoblomné a aj keby tam malej mama bola už nemá šancu prežiť. Vypíname motor, Natalino vytiahne búrkovú kosatku a v relatívnom kľude sa pomaly šinieme kurzom do úžiny.

Aj som si myslel deti moje, že vám doveziem sestričku ale podľa námorného práva je loď talianská a tak Lara bude mať dcérku, predčasne. Volá sa Alima, čo vo voľnom preklade znamená múdra. Pri prudkej búrke Alima spadla z rybárskeho člna do mora asi pred štyrmi dňami. Jej mama skočila ihneď za ňou zachrániť ju, ale nevedela plávať a tak sa žiaľ asi utopila. Dievčatko prežilo akoby zázrakom vo vode plnej morských psov vďaka silonovej bunde v ktorej zostal po namočení vzduch v rukávoch a na hrudi a ten ju nadľahčoval.

Popísala nám svoje útrapy keď ju veľké ryby napádali ale našťastie nič okrem pár drobunkých pohryznutí neurobili. Pila morskú vodu ale aj ju hneď vyvrátila a už len čakala na smrť. Keď uvidela našu loď rýchlo zavrela oči lebo si myslela že už je koniec a ide do raja. V noci spáva so mnou pritúlená ako kliešť a stále mi šeptá haj ilety huna alab. Lara mi povedala, že to znamená že ja som jej rodina a otec. Má deväť rokov a je zlatučká. Škoda že ju teraz nemôžem doviesť ukázať, ale Lara jej vybaví všetky papiere a adoptuje si ju ako jej nová mama a potom už nema problema. A konečne veď do San Stina je kúsok.

Deti moje na dnes asi toľko. Svet je plný prekvapení ale aj zla či dobra, ako sa to vezme.

Tak Lailah sa idah Alima, dobrú nocku Alima.

Z paluby Only Two, ostrov Lampedusa 27. augusta 2012

Peter Aurelli

PS: Dnes ja naša Alima krásne a múdre dievča, ale ozaj krásne širokoďaleko niet väčšej krásavice. Chodí do školy v Bologni. Hovorí taliansky, nemecky, anglicky samozrejme arabsky a trošku trošku aj po slovensky. A vždy keď za ňou prídem na návštevu sa mi hodí okolo krku a šepká mi „Ty si môj ocinko milovaný a najsilnejší na svete.“

Ďalší článok autora si môžete prečítať TU.