Je iba málo historických postáv, o ktorých sa píše viac ako o Ježišovi. Ježiša spomína 27 listov Nového zákona, množstvo apokryfných evanjelií (evanjelium podľa Tomáša, Petra, Judáša, Evanjelium pravdy, zvitky z Nag Hamadií,…) a aj mimokresťanské zdroje. V článku sa skôr zameráme na mimokresťanské zdroje, lebo texty Nového zákona by sa mohli zdať byť zaujaté. Je to však nespravodlivé tvrdenie. Nový zákon je zbierkou od seba nezávislých diel. Ich autori nemali zámer písať nejakú svätú knihu. Boli to od seba nezávislé listy komunitám. Nový zákon vznikol cca v 2. storočí ako súbor listov, o ktorých sa s istotou vedelo, že sú od apoštolov alebo ich priamych žiakov. V dobe jeho vzniku vychádzalo mnoho listov, ktoré sa falošne vydávali za apoštolské a kvôli tomu bolo nutné raz a navždy vyčleniť pravé od nepravého. Toto potvrdzuje aj samotný Nový zákon. Pavol na viacerých miestach varuje svojich ľudí pred falošnými učiteľmi, náukami a evanjeliami.

V roku 70 Rimania zničili Jeruzalem. Mesto bolo vypálené a obyvatelia rozohnaní. S tým sa samozrejme zničili aj množstvo dobových dôkazov života Ježiša. Našťastie nie všetky. Zvesti o novom náboženstve a jeho učiteľovi sa šírili rýchlo a prekročili hranice Jeruzalema. Svedkami sú najvýznamnejší rímski historici 1. storočia, Jesephus Flavius, Suetonius a Tacitus.

Flavius píše: „V tom čase žil Ježiš, múdry muž, ak ho naozaj možno nazvať človekom. Pretože to bol niekto, kto konal prekvapujúce divy. Bol učiteľom ľudí, ktorí s radosťou prijímali pravdu. Priťahoval množstvo Židov aj Grékov. On bol Kristus. Keď ho Pilát na návrh popredných mužov medzi nami odsúdil na kríž, tí, čo ho spočiatku milovali, ho neopustili, lebo na tretí deň sa im zjavil znovu navrátený do života, pretože Boží proroci to o ňom predpovedali spolu s inými úžasnými vecami. Spoločenstvo kresťanov, pomenovaných po ňom, dodnes nevyhynulo.” (Flavius Starožitnostsi, XVIII 3.3)

Niektorí historici však toto dielo do určitej miery spochybňujú a tvrdia, že určité pasáže ako napríklad „On bol Kristus“ boli pridané kresťanským prekladateľom. To je však málo pravdepodobné, lebo toto dielo sa zachovalo v gréckych, latinských, arabských a staroruských opisoch a všade je rovnaké. Asi sa bude treba zmieriť s tým, že dobový autor skutočne písal to, čomu veril.

Tacitus píše o podpálení Ríma Nerom. V jeho slovách je jasne cítiť počiatočnú náladu ľudí voči kresťanstvu. Zrazu tu bolo niečo nové, niečo iné, niečo, čo usvedčovalo ostatných, že život by mal mať iný smer.

„Aby zahladil tú povesť [že podpálil Rím], Nero nastrčil ako vinníkov a potrestal najvyberanejšími trestami tých, ktorých ľud pre nerestný život nenávidel a nazýval kresťanmi. Pôvodca tohto mena Kristus bol za vlády Tiberiovej prokurátorom Pontským Pilátom popravený. Tá zhubná povera bola síce zatiaľ zatlačená, ale znova prepukla nielen v Judei, kolíske tohto zla, ale aj v Ríme, kde sa všetky ohavnosti alebo nehanebnosti sústreďujú a nachádzajú hojne ctiteľov. Najprv boli pochytaní tí, ktorí sa k viere priznali, neskôr však na ich udanie bolo ich preveľké množstvo usvedčené, nie tak zo zločinu podpaľačstva, ako skôr z nenávisti k ľudskému pokoleniu. A ešte keď umierali, robili si z nich posmech.“

Suetonius píše o udalosti opísanej Skutkoch apoštolov 18,2. Židia boli vyhnaní z Ríma. Presnú príčinu vyhostenia bližšie neopisujú ani Skutky apoštolov.

„Židov vyhnal z Ríma, lebo tam z podnetu Chresta vytrvale vyvolávali nepokoje.“

V roku 150 Justin mučeník napísal obhajobu kresťanstva, ktorú adresoval cisárovi. Niekoľkokrát ho odkazuje na Pilátovu správu: „A že sa tieto veci takto udiali sa môžeš dozvedieť z protokolov, ktoré boli napísané Ponciom Pilátom“ alebo inde: „Že učinil tieto zázraky sa môžeš presvedčiť z protokolov Poncia Piláta“ Samotná Pilátova správa sa žiaľ nezachovala. Pilát skončil pomerne neslávne. Dostal sa do nemilosti cisára pre svoju krutosť a podľa Eusebia bol donútený spáchať samovraždu. Dôvodom mohlo byť brutálne potlačenie samaritánov, náboženské provokácie Židov, či sťažnosť syna Herodesa Veľkého, kde doslova píše: že Pilát pácha „neustále kruté popravy bez rozsudku.“ čo sa napokon týkalo aj Ježiša.

Koniec Ježišovho života je sprevádzaný zvláštnymi udalosťami. Podľa Nového zákona sa v momente jeho smrti roztrhla chrámová opona, zem zahalila tma a zatriaslo ňou zemetrasenie. Tieto udalosti spomína aj kronikár Thallus v jeho tretej knihe Histórií. Podľa neho bolo vtedy zatmenie Slnka. Jeho dielo sa nezachovalo, avšak Julius Africanus, ktorý žil v rokoch 170-240, nesúhlasí s Thallusovou verziou, lebo židovská veľká noc sa slávi počas splnu, čo sa podľa neho vylučuje a tmu, ktorá nastala popoludní vysvetľuje Ježišovou smrťou. Ďalším svedkom bol Flegon, ktorý hovorí, že vo štvrtom roku dvesto druhej olympiády (cca rok 37) bolo najväčšie zatmenie Slnka. Popoludní nastala taká tma, že bolo vidno hviezdy a v Bitínii a Nicei nastalo silné zemetrasenie.

V roku 73 píše sýrsky historik Mary bar Sarapion list, v ktorom porovnáva upálenie Pytagora, vraždu Sokrata a ukrižovanie Kráľa Židov. „Aký úžitok mali Aténčania z toho, že zabili Sokrata, čo im donieslo hlad a mor? Alebo Samosania z upálenia Pytagora, keď ich zem zasypal piesok? Alebo Židia z popravy svojho múdreho kráľa, lebo im hneď nato odňali ríšu? Lebo Boh spravodlivo pomstil všetkých troch múdrych. Aténčania umreli hladom, Samosanov zalialo more a Židia boli pozabíjaní a vyhnaní zo svojej ríše a teraz žijú rozptýlení všade. Sokrates, vďaka Platónovi, nie je mŕtvy. Pytagoras, vďaka soche Héry, nie je mŕtvy. Ani ten múdry kráľ, vďaka novým zákonom, čo ustanovil, nie je mŕtvy.“

Ježiša ďalej spomína Lucián zo Samostaty (120-180) ako o prvom zákonodarcovi kresťanov a Talmud, ktorý považuje Ježišovo učenie za kacírske.

I napriek dvom tisícročiam je o Ježišovi podstatne viac historických spisov ako o mnohých mladších postavách vrátane rímskych cisárov či kráľov. Napríklad nášho kráľa Sama spomína iba Fredegarova kronika a jeden jej neskorší odpis a nik nespochybňuje že Samo skutočne žil. Aj mnohí rímski cisári sú na tom podobne ako Samo.

Ďalším, tentoraz nepriamym dôkazom života Ježiša Krista, je dejinný kontext. Kresťanstvo sa rýchlo šírilo i napriek prenasledovaniu. Keď Ježiš zomrel, jeho učeníci rozniesli Jeho učenie. Problémom kresťanstva bolo, že uznávali iba jediného Boha, čím popierali autoritu cisára, a preto boli tvrdo prenasledovaní a mučení. Zvyčajne však mali na výber. Buď obetujú cisárovi, čím uznajú jeho božstvo alebo smrť. Všetci Ježišovi apoštoli, okrem Jána, zomreli týmto spôsobom. Kto by zomrel za to o čom vie, že klamal? Kto by zomrel za tvrdenie, v ktorom nemá istotu, že je pravdivé? Kto by zomrel za niečo, čo v jeho živote nemalo zásadný zmysel? Prví kresťania sa tak stali svedkami Ježiša.

Boli tak sfanatizovaní a oklamaní vidinou večného života alebo spoznali skutočného Boha? Je to veľmi zásadná otázka, ktorá si zasluhuje náležité skúmanie či už so strany veriacich alebo neveriacich. Garantujem však, že pred vidinou mučenia by sa nejedna vidina rozplynula. Svet, ktorý sa snaží absolútne všetko kontrolovať a ovládať, má problém priznať, že možno je tu niečo, čomu sa mocou a veľkosťou nikdy nevyrovnajú. Tí, ktorí sa snažia ľudí ovládať a manipulovať, majú problém s učením, ktorého cieľom je absolútna sloboda človeka. To je hlavná črta skutočného kresťanstva: absolútna Sloboda a oslobodzujúca Láska. To je to, čo aj prvých kresťanov presvedčilo, aby začali i napriek veľkému nebezpečenstvu veriť v Ježiša. Áno, možno sa aj Cirkev od tohoto elementárneho prvku miestami odlúčila a niekedy tiež upadla do mocenského bahna. No za individuálne zlyhanie ľudí, absolútne nechápajúcich učenie vlastného náboženstva nemôže celá cirkev a už vôbec nie to základné: učenie Ježiša Krista, ktoré je jediným pravým zdrojom kresťanstva.

Tomáš Slotík