Historika Lacka vyhodil šéf ÚPN po odporúčaniach, aby sa zbavil “fašistu”

Bratislava 5. septembra 2016 (HSP/napalete.sk/Foto: Jana Birošová/aktuality.sk)

Jeden z najväčších historikov Slovenského národného povstania Vilém Prečan považoval za rozhodujúcu vlastnosť historika osobnú statočnosť, aby sa nedal zastrašiť, aby zostal verný princípom vedeckej práce. Historikov s takými vlastnosťami bolo na Slovensku málo aj dnes ich je ako šafranu.

Občas sa, chvalabohu, nájde mladý odvážlivec, ktorý sa odmietne pozerať na históriu cez čiernobiele okuliare, hoci na to obyčajne doplatí cenzurovaním a očierňovaním svojich vedeckých prác, aj stratou zamestnania. Ako kedysi, tak aj teraz.

Lenže história nie je a nemôže byť slúžkou ideológie, nesmie sa podriaďovať diktátu politických, náboženských či iných názorových prúdov a tlaku mainstreamových médií, ktoré vždy niekomu a niečomu slúžia.

Čerstvý štyridsiatnik Martin Lacko je na svoj vek neobyčajne produktívny človek. Doteraz publikoval desiatky štúdií a kníh doma i v zahraničí, v ktorých sa venuje výskumu dejín Slovenska 20. storočia, najmä obdobiu 2. svetovej vojny a prvej Slovenskej republiky. Vo svojich historických prácach sa opiera nielen o písomné pramene, ale aj o výpovede stoviek pamätníkov, o tzv. malé dejiny, ktoré sa odborne označujú ako oral history.

Za kritiku vyhadzov

Od roku 2007 Lacko pracoval ako vedeckovýskumný pracovník v Ústave pamäti národa (ÚPN). Už nepracuje, 24. augusta dostal okamžitú výpoveď. Vyhodil ho zamestnávateľ, Ondrej Krajňák, filmový dokumentarista a režisér, toho času predseda Správnej rady ÚPN. Na prvý pohľad je trochu zvláštne, že neodborník vyhodil z práce odborníka, ale netreba sa čudovať, veď aj šéfredaktorom historického časopisu ÚPN Pamäť národa je stavebný inžinier. Tak to už chodí v blahej pamäti národa.

Odstránenie Martina Lacka bolo len otázkou času. Predseda Krajňák zrejme len čakal na vhodnú zámienku ako sa zbaviť nepohodlného historika.

Ten si inak dôsledne plnil pracovné povinnosti, ale nebol ochotný interpretovať výsledky svojej vedeckej práce, tak, ako si to želala vrchnosť, isté mienkotvorné médiá a istá náboženská obec, ktorej zástupcovia vraj Krajňákovi pravidelne pripomínali, že má v ústave „fašistu“ s odporúčaním, aby sa ho zbavil.

Len predseda Správnej rady ÚPN vie, aké to boli a od koho presne prichádzali tlaky, aby sa zbavil ideologicky neprispôsobivého vedeckého pracovníka, zapáleného pre svoju historickú pravdu, ku ktorej dospel po rokoch výskumnej práce. Okolnosti Krajňákovi nahrali a doviedli ho k priehľadnému, priam detinskému konaniu.

Lacko totiž v reakcii na osočujúci článok denníka SME, zrejme inšpirovaný samotným predsedom pamäťovej inštitúcie, uverejnil na svojej internetovej stránke kritiku Ondreja Krajňáka, ktorý „vedie vojnu proti vlastným zamestnancom a dostal ho na pokraj pracovného rozvratu.“ Pre štatutárneho zástupcu ÚPN to bola silná káva a nevedel ju prežrieť ináč, iba tak, že vyhodil z práce autora týchto aj iných, celkom odôvodnených kritických riadkov.

Lacko si počas svojho vedeckého pôsobenia v inštitucionálnej pamäti národa užil šikanovania až-až, zvonka i zvnútra. Kameňom sváru bola napríklad Lackova štúdia Americké bombardovanie SR v rokoch 1944 – 1945 a jeho obete, ktorá bola riaditeľom Sekcie vedeckého výskumu ÚPN aj redakčnou radou časopisu Pamäť národa, (i Krajňákom) bez pripomienok schválená.

Na Lackovo prekvapenie, deň pred tlačou Krajňák prikázal grafikovi vyhodiť celú štúdiu. Cenzor zapracoval ako za starých prednovembrových čias. Martin Lacko hovorí, že „v oficiálnom kalendáriu ÚPN zverejnenom na jeho webovej stránke je americké bombardovanie zaradené medzi významné udalosti slovenských dejín 20. storočia.“ Štúdia teda nebola dehonestáciou niektorej z vojnových strán, ale mala byť vyčíslením civilných ľudských obetí. Nič menej a nič viac.

Pluralita sa netoleruje

Lacko to pozoruje aj na sebe. V jednom interview povedal: „Človek sa stáva terčom útokov, dostáva nálepku nacionalistu alebo neoľudáka. Paradoxom je, že toto vychádza z kruhov, ktoré inak hlasne propagujú toleranciu, inakosť a podobne.“

A prečo sa vytvorila situácia, ktorá neumožňuje legitimitu rôznych pohľadov? „Natíska sa tu paralela s celkovým vývojom,“ hovorí Lacko. „Ak sa ekonomika a médiá ocitli v cudzích rukách, sotva možno očakávať, že v ideovej a kultúrnej oblasti, aj v oblasti spoločenských vied, kam prirodzene patrí história, to bude podstatne iné. Historici sú tiež len ľudia a nikto z nich sa nechce stať terčom osočovania, ak by vyslovil iný ako všeobecne vnucovaný názor.“

Mladý renomovaný historik a publicista Lacko pozdvihol svoj hlas proti negativistickému chápaniu moderných slovenských dejín a to je neodpustiteľný hriech. Akoby bolo našou povinnosťou ustavične si sypať popol na hlavu, prežúvať sedemdesiat rokov staré formulky z novodobých dejín.

Sedemdesiat rokov sa u nás píše o československých či uhorských tradíciách a z dejepisných čítaniek sa gumuje slovensko-štátna línia a slovenské národné osobnosti.

Osobnosti, ktoré trpeli a bojovali za slovenskú štátnosť a ktoré sa v konečnom dôsledku pričinili, že dnes žijeme v samostatnom štáte. Nie je pravda, že Lacko glorifikoval prvú Slovenskú republiku, že spochybňoval Slovenské národné povstanie. Pravda je len to, že historické udalosti nevidel čiernobielo. Všetci tí, čo ho obviňujú z faktografických chýb a dezinpretácií, nikdy a nikde konkrétne neuviedli, akých sa dopustil chýb a dezinpretácií. 

Lacko vybočil z radu, lebo nie je tuctový opisovač dejepisných kníh, ktoré napísali iní. O svojom súkromnom zápase o pamäť národa hovorí: „Z pozície historika, publicistu aj spisovateľa sa snažím robiť všetko pre to, aby poznanie nášho národa o jeho najnovších dejinách bolo pravdivé a objektívne. Za svoje dejiny sa nemusíme hanbiť. Nie sme o nič horší ako ostatné národy.“

Ľudovít Števko

(Článok vyšiel na portáli napalete.sk)