Môj profil 
Predplatné
Dalajláma je nepochybne človek s veľkým osobným šarmom a na Západe je vnímaný ako držiteľ Nobelovej ceny mieru a veľká osobnosť. Nobelova cena mieru však už dávno nie je cena, za ktorú by si laureát zaslúžil chválu, o čom som opakovane písal. A pokiaľ ide o dalajlámu ako osobnosť, tak treba spomenúť aj mnohé jeho postoje, za ktoré si zaslúži skôr kritiku než uznanie.
V nasledujúcom článku sa budem venovať týmto témam:
• Otázka Tibetu a problém nacionalizmu
Dvojaký meter Andreja Kisku
Domnievam sa, že stretnutie A. Kisku pri návšteve dalajlámu vyznelo pochybne už preto, lebo A. Kiska je v otázke separatizmu vo svete známy svojim dvojakým metrom. Počas svojej prezidentskej kampane intenzívne loboval za uznanie nezávislosti Kosova, avšak keď v marci 2014 Rusko pripojilo Krym, tak sa z neho okamžite stal odporca jednostranných zmien hraníc a hlavný podporovateľ protiruských sankcií. I keď existuje veľa dôvodov domnievať sa, že zmena hranice na Ukrajine bola legitímnejšia než v Srbsku, treba povedať, že v oboch prípadoch išlo o jednostranný úkon. Preto bolo konanie slovenskej vlády v tejto otázke správne a principiálne a ostro kontrastuje s rozporuplnými postojmi prezidenta A. Kisku.
Veľmi nevyvážené boli aj výroky A. Kisku k problému separatizmu v Južnom Osetsku, ktoré vyslovil pri svojej návšteve Gruzínska. V Južnom Osetsku ide o komplikovaný národnostný konflikt, ktorý tam existuje dlho a naplno prepukol pri rozpade ZSSR v 90-tych rokoch. A. Kiska však celý spor zjednodušene vyhlásil za ruskú okupáciu. Predstavme si, že by nejaký slovenský politik pri návšteve Číny hovoril podobným čierno-bielym spôsobom o Tibete a dalajlámovi ako o projekte CIA. Keď slovenský prezident na jednej strane osobnými stretnutiami legitimizuje politické názory dalajlámu a na druhej strane hanobí separatistické regióny v bývalom ZSSR, tak pôsobí naozaj nedôveryhodne. Mal by preto počúvať argumenty z oboch strán.
Rozdielne ústavné princípy
Nezlučiteľnosť medzi predstavami Pekingu a dalajlámu je veľmi hlboká a spočíva už v samotnom chápaní základných princípov fungovania štátu. Legitimita súčasnej čínskej politiky sa opiera o predstavu víťazstva komunistov v boji proti feudálnym a koloniálnym silám v krajine. Boj proti tzv. semi-feudálnym a semi-koloniálnym praktikám v Číne medzi rokmi 1840 a 1949 zdôrazňuje aj preambula čínskej ústavy. Pritom len máloktorý subjekt stelesňuje tieto nedostatky v očiach čínskych predstaviteľov tak presne ako dalajláma. Z pohľadu Pekingu sú dalajlámove predstavy o fungovaní štátu spiatočnícke a nezlučiteľné s princípmi, na ktorých stojí čínska ústava.
Predovšetkým dalajlámova politika je stále teokratická a potvrdzuje to aj exilová tibetská ústava, ktorú som už analyzoval. Táto ústava neakceptuje oddelenie svetskej a náboženskej moci, ale koncentruje svetskú moc v rukách dalajlámu. Dalajlámove právomoci nie sú len formálne ako v prípade západných konštitučných monarchov, ale ide o právomoci, ktoré by mu mohol závidieť nejeden diktátor. Podľa exilovej tibetskej ústavy stojí dalajláma na čele výkonnej moci (čl. 19), má silné veto voči zákonom parlamentu (čl. 36), môže zablokovať výsledok akéhokoľvek referenda (čl. 56) a menuje najvyšší súdny orgán – najvyššieho súdneho komisára (čl. 62-63).
Dalajláma si pritom na tieto právomoci nárokuje nie kvôli nejakému svetskému dôvodu, ale kvôli svojmu postaveniu v rámci náboženskej sekty Gelukpa. Teokratický charakter exilovej tibetskej ústavy potvrdzuje aj opakované používanie pojmu „jeho svätosť“. Je paradoxné, že mnohí z tých, ktorí u nás kritizujú každú snahu cirkvi ovplyvňovať politiku na Slovensku, tak silno podporujú tibetského teokrata.
Medzi čínskou a dalajlámovou koncepciou štátu existuje zásadný rozpor aj v otázke pôvodu štátnej moci. Čínska ústava chápe ako zdroj moci ľud: čl. 2 čínskej ústavy hovorí o tom, že všetka moc patrí ľudu a preambula konštatuje, že ľud si moc vydobyl. Napriek tomu, že možno mať pochybnosti o efektivite tohto ustanovenia, ide o principiálny ideologický postoj, v ktorom čínska strana nemôže ustúpiť. Naopak, exilová tibetská politika vychádza z predstavy, že všetka moc pochádza z hora, z nadprirodzeného zdroja. Podľa čl. 3 tibetskej exilovej ústavy je tibetská politika „riadená Dharmou“. Nič sa tam nehovorí o tom, že by ústavodarná moc mala pochádzať z ľudu, ale spomína sa, že ústavu ponúkol tibetskému ľudu „jeho svätosť Dalajláma“.
Okupácia alebo oslobodenie?
Medzi dalajlámom a Pekingom existuje neprijateľný rozpor aj v otázke hodnotenia udalostí z obdobia po roku 1950. V čínskej interpretácii išlo pri obsadení Tibetu o jeden z posledných krokov v procese dekolonizácie a o oslobodenie oblasti spod feudálnych vykorisťovateľov, zatiaľ čo podľa dalajlámu išlo o násilnú čínsku okupáciu. Od podstaty tohto sporu sa odvíjajú i mnohé ďalšie požiadavky jednotlivých strán.
Vzťahy medzi Čínou a Tibetom boli v priebehu posledného tisícročia rôznorodé a menili sa. Čína často hovorí o kontinuite nadvlády už od 13. storočia. O tejto kontinuite možno pochybovať, ale faktom je, že od roku 1727 čínsky cisár pravidelne posielal do Tibetu vysokého komisára, ktorý kontroloval výkon čínskej suverenity na území Tibetu. Od polovice 19. storočia síce čínsky vplyv v Tibete klesal, avšak Čína napriek tomu zostávala na tomto území formálnym suverénom. Jej nadvládu nad Tibetom potvrdzovali i zmluvy so západnými veľmocami. Po roku 1911 sa však nezhody v otázke statusu Tibetu medzi dalajlámom a Čínou zostrili a najmä po britsko-čínsko-tibetských rokovaniach v Simle v roku 1914 sa Tibet snažil o úplnú nezávislosť od Číny.
Dalajlámova pozícia pri hodnotení udalostí z roku 1950 je zrejmá. Tvrdí, že Tibet bol samostatným štátom, ktorý Čína násilne okupovala. Taktiež vychádza z toho, že útlak zo strany Číňanov viedol neskôr k povstaniu v Tibete v roku 1959, ktoré skončilo porážkou a on sám musel utiecť do Indie. Tam odvolal aj 17-bodový plán o čínsko-tibetských vzťahoch (od toho odstúpili i Číňania), na ktorom sa s Pekingom dohodol ešte v roku 1951.
Samozrejme, čínska interpretácia udalostí je odlišná. Peking hovorí v súvislosti s udalosťami v Tibete 1950 o oslobodení jeho obyvateľov, ktorí dlho trpeli pod polokoloniálnou nadvládou a feudálnym útlakom dalajlámovho režimu. Dekolonizácia bola v Číne 20. storočia naozaj vážnou témou, pretože do roku 1945 platili na väčšine územia Číny rôzne privilégiá koloniálnych mocností a ich štátnych príslušníkov, ktoré Číňanov veľmi ponižovali. Na mnohých miestach platili princípy rasovej diskriminácie, na ktoré väčšina Číňanov ešte dlho po vojne spomínala s trpkosťou.
Koloniálne mocnosti presadzovali svoju politiku aj cez rôzne čínske regióny s odstredivými tendenciami a medzi ne patril podľa názoru Pekingu práve Tibet. Tibet sa od konca 19. storočia nachádzal pod britskou dominanciou, hoci kvôli konfliktom s inými veľmocami ho Británia nikdy formálne neanektovala ani nevyhlásila jeho „nezávislosť“. Briti ale podporovali teokratickú vládu v Tibete, pretože tú dokázali na rozdiel od čínskej vlády efektívnejšie kontrolovať.
Čínska vláda však žiadnu tzv. nezávislosť Tibetu pred rokom 1950 neuznala a ani neuznáva. Tibet patril medzi viacero čínskych regiónov, ktoré centrálna vláda v prvej polovici 20. storočia nekontrolovala, ale nárokovala si nad nim suverenitu. V prípade Tibetu sa Čína dodnes opiera i o fakt, že Tibet nebol uznaný ako samostatný štát, dokonca ani V. Britániou. I podľa postoja Spoločnosti národov a OSN bol Tibet pred rokom 1950 stále de jure súčasťou Číny. Podľa názoru Pekingu však Tibet nebol v 20. storočí nezávislým štátom ani de facto, pretože sa nachádzal pod britskou kontrolou. Britská kontrola pominula po odchode V. Británie z indického kontinentu a keďže India nepodporila tibetské volanie po „nezávislosti“, Čína svoje suverénne právo nad Tibetom realizovala po skončení občianskej vojny v roku 1950.
Dalajlámov mierový plán
Po porážke povstania v roku 1959 musel vtedy 24-ročný dalajláma ako formálna hlava ozbrojeného povstania utiecť do Indie. Odtiaľ organizoval tibetskú guerillu, ktorá bola podporovaná i zo strany USA. Keďže však násilný odpor separatistov proti Číne stroskotal, zmenil dalajláma taktiku a prešiel od násilia k nenásilnému spôsobu boja. Vyhlásil, že je ochotný ustúpiť od požiadavky na nezávislosť a žiadal rokovania s Pekingom o širokej autonómii.
Lenže samotný ústup od požiadavky na nezávislosť zďaleka k úspechu neviedol, hoci v osemdesiatych rokoch prišlo skutočne k rokovaniam medzi emisármi dalajlámu a čínskym lídrom Deng Xiaopingom. Neúspech rokovaní nie je prekvapením, veď rovnako neuspel ani mierový plán ľudových republík v Donbase v roku 2015, hoci tie výmenou za uznanie ukrajinskej suverenity požadovali od Kyjeva oveľa menej než dalajláma od Pekingu.
Dalajláma svoje požiadavky predstavil v 5-bodovom mierovom pláne
1.) Transformácia celého Tibetu na zónu mieru.
2.) Zastavenie čínskej politiky transferu čínskej populácie, ktorá ohrozuje existenciu tibetského ľudu
3.) Rešpekt k ľudským právam a základným slobodám pre tibetský ľud
4.) Obnova a ochrana životného prostredia v Tibete a zákaz používania Tibetu Čínou na výrobu jadrových zbraní a ako odkladisko jadrového dodpadu
5.) Začiatok vážnych rokovaní o budúcom statuse Tibetu a o vzťahoch medzi tibetským a čínskym ľudom.
Ad 1.) Dalajláma pri prvom bode poukazuje na historické postavenie Tibetu ako „mierového a neutrálneho buddhistického ľudu a nárazníkovej zóny medzi veľmocami“. Dalajláma preto vystupuje s požiadavkou na zriadenie zóny mieru pre celý historický Tibet, nielen pre dnešnú Tibetskú autonómnu oblasť. Lenže pre realizáciu zóny mieru požaduje aj stiahnutie všetkých čínskych jednotiek a vojenských zariadení.
Táto požiadavka znie na prvý pohľad zaujímavo, v skutočnosti je však prekážkou pre akúkoľvek serióznu diskusiu o budúcnosti Tibetu. Čína by jej naplnením úplne stratila kontrolu nad strategickým územím Tibetu. Ak Čína nebude zodpovedať ani za vojenskú a obrannú politiku v Tibete, o čom ešte bude môcť v Tibete rozhodovať? Snaha o zmenu Tibetu na „neutrálnu zónu mieru“ nie je požiadavkou na lepší autonómny status, ale na faktickú nezávislosť a v podstate na návrat do stavu pred rokom 1949.
Ad 2.) Druhý bod je ešte nereálnejší. Dalajláma pri ňom totiž napísal: „Pre prežitie Tibeťanov ako ľudu je imperatívom požiadavka na zastavenie transferu Číňanov a návrat čínskych usadlíkov do Číny.“
Predstava, že by čínski usadlíci mali kvôli zachovaniu tibetskej identity prestať prichádzať alebo sa mali dokonca vysťahovať, je nedôstojná. Keby v Európe dnes niekto žiadal podobnú diskrimináciu stotisícov ľudí kvôli ich etnickej príslušnosti, tak by bol označený prinajmenšom za šovinistu. Treba otvorene povedať, že pri celočínskej populácii 1,3 miliardy a menej ako troch miliónoch Tibeťanov v Tibetskej autonómnej oblasti (ďalší Tibeťania v oblastiach Kham a Amdo) sa s početnou čínskou populáciou budú musieť v Tibete zmieriť. Nielen cielená politika Pekingu, ale i samotná globalizácia spôsobila obrovskú migráciu po celej Číne a tá sa nemôže vyhnúť ani Tibetu. Veď masívna migrácia Číňanov spôsobila vytvorenie veľkých čínskych štvrtí aj v mestách po celom svete.
Ad 3.) Požiadavka na rešpekt k ľudským právam a demokratickým slobodám je správna, ale nesprávne je, že ju dalajláma požaduje len pre tibetský ľud. Tieto práva by sa rozhodne mali vzťahovať i na príslušníkov čínskeho etnika v Tibete, ktorí sa najviac obávajú prípadného návratu dalajlámu. Práve Číňanom v Tibete by mal dalajláma prisľúbiť garancie všetkých práv a nie požadovať ich odsun. Pri probléme ľudských práv je však otázna aj dôveryhodnosť samotného dalajlámu. V období pred rokom 1950 totiž ľudské práva v Tibete vôbec neplatili, zato tam fungovali nevoľníctvo, kruté neľudské tresty a feudálna zvôľa kláštorov…
Ad 4.) Požiadavky z enviromentálnej oblasti sú veľmi dôležité, i keď obnova a ochrana životného prostredia sa musia zladiť s právom na rozvoj chudobných oblastí Tibetu. Otázka jadrových zbraní v Tibete je zase téma, ktorá súvisí aj s prítomnosťou čínskych vojsk v bode č. 1.
Ad 5.) Dalajláma tu formuluje potrebu vážnych rokovaní o budúcom statuse Tibetu, požaduje rozumný a realistický prístup. Lenže nerealistickými požiadavkami v predošlých bodoch dalajláma preukázal, že tento päťbodový nie je vhodnou základňou pre rokovania o statuse Tibetu.
Otázka Tibetu a problém nacionalizmu
Dalajlámov mierový plán očividne nie je základňou pre hľadanie budúceho statusu Tibetu. Akékoľvek riešenie, založené na národnej a náboženskej exkluzivite nemá v Tibete perspektívu. Pri riešení otázok Tibetu treba počítať prinajmenšom s tamojšími etnickými Číňanmi (Han). Dodnes neexistujú dôveryhodné čísla, ktoré by ozrejmili podiel čínskeho etnika (Han) v obyvateľstve Tibetu, nejasné sú najmä údaje o tzv. dočasných migrantoch. Avšak na územiach, ktoré požaduje dalajláma (Tibet vrátane oblastí Kham a Amdo) tvoria Číňania už asi aj väčšinu obyvateľstva. Akékoľvek budúce riešenie statusu Tibetu je preto bez zohľadnenia ich záujmov nemožné.
Etnicky výlučné návrhy dalajlámu, založené na tibetskom nacionalizme a buddhistickej teokracii, môžu vyvolať silnú protireakciu sekulárneho čínskeho obyvateľstva v Tibete. A hoci si to v Európe mnohí neuvedomujú, čínska vláda sa obáva nacionalizmu čínskeho etnika (Han) viac než ktoréhokoľvek iného nacionalizmu. Aj v Preambule čínskej ústavy sa uvádza: „V úsilí o zachovanie jednoty všetkých národností je potrebné potlačovať nacionálny šovinizmus, najmä šovinizmus Han (čínsky), ale je potrebné potlačovať aj lokálny nacionálny šovinizmus.“
Musíme si uvedomiť, že čínsky (Han) nacionalizmus je v súčasnosti kvôli veľkým hospodárskym úspechom Číny na vzostupe a predstavuje jednu z hlavných výziev pre Čínu budúcnosti. Doteraz ho vládna moc čiastočne prekrývala ideológiou jednoty proletariátu, ak však vzrastie lokálny protičínsky nacionalizmus v oblastiach ako Tibet, reakcia hanského etnika môže byť nevypočitateľná. Aj preto treba hľadať pre Tibet riešenia na iných princípoch než na tých, ktoré presadzuje dalajláma a jeho podporovatelia.
Branislav Fábry
.jpg)
.jpg)
