Po takmer päťdesiatich rokoch končí „kráľ Rysov“. Viktor Beránek chatárčil 48 rokov na Chate pod Rysmi, najvyššie položenej horskej chate vo Vysokých Tatrách. Oznámil, že chce žiť ešte slobodnejšie než doteraz a svoju chatu už neplánuje navštevovať. Hoci sa o ňom často hovorí ako o legende, Beránek si s týmto označením nevie úplne poradiť.

Ale rovnako si nevie poradiť ani s hodnotami, ktoré dnes akosi blednú vo svetlách politických tribún. Ešte pred polrokom bol Viktor Beránek symbolom tatranskej divočiny – muž, čo sa v nadmorskej výške 2 250 metrov rozprával s kamzíkmi a v polárnych podmienkach varil čaj pre turistov. Legendárny chatár, ktorý vedel rozlíšiť predpoveď počasia podľa farby oblakov a tykal si so všetkými svišťami v okolí.

Až tu zrazu hop – pár ciest vlakom mestom Čop – a tento „syn prírody“ sa nám pred očami mení na liberálnu politickú figúrku. Na námestí v Poprade už nehovoril o horách, kamzíkoch či slobode v Tatrách, ale o Buči, Kyjeve a raketách. Miesto toho, aby kričal „čajík je hotový“, burácal z pódia „Sláva Ukrajine!“.

V horách bol Beránek neotrasiteľný. Žiadny mobilný signál, žiadne billboardy – len skala, sneh a večná sloboda. Len čo zostúpil do mesta, akoby sa mu nevyrovnal tlak. Zrazu sa z chatára premieňa na aktivistu, čo spomína pri mikrofóne na Buču a hľadá si nové publikum.

V horách nosil na pleciach vrece so zemiakmi. V meste nosí na pleciach cudziu politickú agendu. Zemiaky sa dali zjesť, ale jeho slová? Ťažko stráviteľné pre žalúdok aj zdravý rozum. Ani repíkový čaj nezaberie.

Čo sa vlastne stalo?

Stačilo zostúpiť z hôr medzi ľudí, nadýchať sa politických vášní a Beránek sa už identifikuje ako prorok. Možno je to aj logické: keď človek pol storočia sedí na kamennej chate, každé mesto mu pripadá ako Disneyland. Ale čo je horšie, začne veriť, že aj jeho slová majú zrazu hodnotu parlamentného prejavu.

Lenže tak to nie je. Z chatára sa stal „užitočný rečník“. Človek, ktorý namiesto tatranského ticha teraz rozdáva heslá, ktoré znejú podozrivo ako z plagátov jednej konkrétnej ambasády. Beránek bol v Tatrách legenda. Ale v Poprade pôsobil skôr ako súčasť uhorkovej sezóny. Z hôr si priniesol batoh plný zážitkov, ale dole v meste ich rýchlo prebalil na politické heslá.

Jeho slová možno dojali liberálne publikum, ale starí turisti sa musia škrabať po hlave: „To je ten istý Viktor, čo ešte nedávno kydal na výberové konanie, a teraz kričí Sláva Ukrajine? Kedy si stihol prejsť výcvikom rečníka z Denníka Nenávisť?“

Môže náhla strata životného prostredia a role spôsobiť dramatický posun v sebareflexii? Viktor Beránek bol desaťročia izolovaný v horách, jeho kontakt s verejnosťou obmedzený na turistov, ktorí ho vnímali ako autoritu hôr, nie politického aktéra. Keď prišiel o post chatára, stratil aj svoju identitu, a človek, ktorý pol storočia definovala jedna rola, sa nútene snaží nájsť nové ukotvenie.

Pripomínam tzv. fenomén „náhradného zmyslu“ – keď už legenda nemôže byť symbolom Tatier, snaží sa byť symbolom niečoho iného, v jeho prípade „slobody a demokracie“ v kontexte Ukrajiny. V horách bol symbolom odporu voči komfortu a hrdinom driny, no po strate tejto role sa preniesol do mesta, kde sa stal symbolom odporu voči „ruskému zlu“. Pre verejnosť to môže vyzerať ako prirodzená kontinuita, no v skutočnosti ide o rýchle vyplnenie prázdna po strate identity.

Takáto premena je krehká a náchylná k preháňaniu – človek, ktorý bol celý život „synom prírody“, sa zrazu ocitá v rolách, kde opakuje politické slogany, akoby našiel nové náboženstvo. Čím väčší je vnútorný šok zo straty role, tým hlasnejšie potrebuje dokazovať svoju novú identitu.

Výsledkom je jeho výkrik „Sláva Ukrajine!“, ktorý neznie ako hlas horského chatára, ale ako hlas muža, ktorý sa snaží rýchlo presadiť vo svete, ktorý predtým nepoznal. Beránek neprešiel pozvoľnou cestou od apolitického horala k angažovanému občanovi, ale skokom – z horskej chaty rovno na politické pódium. Strata hôr znamená stratu identity. Obyčajnosť mesta je pre legendu neznesiteľná, túžba po potlesku davu silnejšia než ticho Tatier a náhradná mytológia mu ponúka rolu „boja za demokraciu“.

Viktor Beránek takmer polstoročie strávil ako chatár pod Rysmi, pričom svoj život zasvätil Tatrám a ich návštevníkom. Jeho prítomnosť v horách bola synonymom pre pokoj, múdrosť a hlboký rešpekt k prírode. Je smutné, že po desaťročiach oddanej služby a oddanosti prírode musí človek hľadať iné hodnoty a nechať sa vtiahnuť do pavučiny politických parazitov. Kauza odvolávania chatárov odhalila, ako sa do tohto prostredia dostávajú záujmy, ktoré sú vzdialené od pôvodného poslania chát – byť miestom útočiska a pokoja pre tých, ktorí hľadajú únik z každodenného života. Beránek, ktorý strávil väčšinu svojho života v tichu hôr, sa ocitol v situácii, kde musel čeliť tlaku a rozhodnutiam, ktoré neboli v súlade s jeho hodnotami. Rozhodnutie opustiť chatu a hľadať nové cesty je smutným dôkazom toho, ako sa môže zmeniť život človeka, keď sa stretne s nepochopením a nezáujmom tých, ktorí by mali chrániť to, čo je pre nás všetkých cenné.

Jeho príbeh nech je výstrahou – nezabúdajme na hodnoty, ktoré nás spájajú s prírodou a s tými, ktorí sa o ňu starajú. Nezabúdajme na tých, ktorí venujú svoj život tomu, aby sme my mohli zažiť krásu a pokoj hôr. A nezabúdajme, že politika by mala slúžiť ľuďom, nie naopak.

Nedovoľme politickej žumpe manipulovať a vťahovať do seba legendy a symboly slobody. Výstup nahor stratí na cene, keď vám na vrchole už nemá kto postaviť vodu na čaj.