Od prijatia Lisabonskej zmluvy vplyv Bruselu rastie a teraz môže ovplyvňovať aj výmenu vlád – od Maďarska cez Poľsko až po Taliansko, píše denník Mandiner.

Jedným z najviditeľnejších trendov posledných desaťročí je rozširovanie moci Európskej únie do stále väčšieho počtu oblastí, až do bodu, keď predsedníčka Európskej komisie chce diktovať, ktoré krajiny by mali mať aké vlády.

Brusel sa od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy v roku 2007 a vypuknutia hospodárskej krízy v roku 2008 každým dňom stáva silnejším.

Jedným z prejavov tohto posilňovania je, že Brusel opakovane poukazuje na to, akú vládu by chcel vidieť v konkrétnej krajine, alebo ako podporuje alebo brzdí pozíciu vlády, ktorú má alebo nemá rád.

Mandiner sa pokúsil zhrnúť spôsoby, prostredníctvom ktorých sa bruselská byrokracia snaží podporiť alebo zvrhnúť vlády. Stojí za zmienku, že Brusel v zásade podporuje ľavicové liberálne vlády, zatiaľ čo nacionalistické a vlastenecké vlády odmieta. Denník to vidí nasledovne:

Brusel najskôr potrestal Rakúsko

V roku 1999 vyhrala rakúske parlamentné voľby Rakúska sociálno-demokratická strana (SPÖ), zatiaľ čo Rakúska strana slobody (FPÖ) skončila na druhom mieste. Rakúska ľudová strana (ÖVP) skončila na treťom mieste. Mnohí očakávali, že v súlade s rakúskou tradíciou SPÖ a ÖVP vytvoria koalíciu, ale namiesto toho bola dosiahnutá dohoda medzi FPÖ a ÖVP. Nástup Slobodnej strany Rakúska pod vedením Jörga Haidera k moci vyvolal vážne protesty v zahraničí a Európska únia dokonca uvalila na Viedeň sankcie.

Ešte predtým, ako bola vytvorená rakúska vláda, Európska únia spustila pomerne nezvyčajný ostrý útok a hrozila Rakúsku sankciami.

Voľby v Rakúsku však boli úplne demokratické a nikto to nemôže spochybniť. Vlády vtedajších 15 členských štátov EÚ reagovali diplomatickými „sankciami“: minimalizovali kontakty s predstaviteľmi rakúskej vlády a belgický minister zahraničných vecí Louis Michel dokonca vyzval na bojkot rakúskych lyžiarskych stredísk.

Mnohí v Rakúsku mali pocit, že EÚ netrestá vládu, ale celú krajinu.

Pozorovatelia a politici sa takmer jednohlasne zhodujú, že sankcie mali opačný účinok, ako sa zamýšľalo, pretože posilnili pozíciu vlády. Jörg Haider nechcel byť kancelárom v koaličnej vláde.

Podľa niektorých názorov však práve v dôsledku zahraničného tlaku sa stiahol z národnej politiky a odstúpil z vedenia svojej strany.

V roku 2006 Brusel pomohol Gyurcsánymu

V roku 2006, pred maďarskými voľbami, mal zásah Bruselu iný charakter.

Joaquín Almunia, vtedajší európsky komisár pre hospodárske a finančné záležitosti, sa príliš nesnažil kritizovať vládu Ferenca Gyurcsányho za jej obrovský rozpočtový deficit. Brusel v tom čase nahlas nehovoril o možnosti, že voľby v roku 2006 si vyžiadajú úsporné opatrenia..

Almunia v roku 2010 uviedol, že odvtedy, čo bol komisárom pre hospodárske záležitosti, absolvoval s maďarskými orgánmi množstvo stretnutí a diskusií, pretože verejný deficit bol vždy nad hranicou 3 % stanovenou EÚ.

Dodal, že podobné rokovania viedol aj s inými krajinami. Považoval za bežnú prax, že Európska komisia a Rada ministrov financií (ECOFIN) pri žiadaní o údaje zohľadňujú volebné obdobia členských štátov.

V prípade Maďarska je zámer celkom jasný: Po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy z roku 2007 sa Brusel ešte aktívnejšie zapájal do vnútroštátnych politických záležitostí jednotlivých členských štátov.

V prípade Maďarska je od roku 2010 úplne jasné, že Brusel chce za každú cenu nahradiť Orbánovu vládu, a teraz sa dostali do bodu otvorenej vojny medzi oboma stranami.

„Teraz je jasné, že Péter Magyar je ich partnerom a urobia všetko, čo je v ich silách, aby ho dostali k moci. Samozrejme, vzťahy medzi vlasteneckou vládou a Bruselom sa za posledných pätnásť rokov neustále menili, ale opisovať to podrobne – to by bolo nekonečné,“ píše autor textu.

Krajná ľavica zlyhala na celej čiare

Aktivizmus Bruselu bol najviac viditeľný v súvislosti s gréckou dlhovou krízou.

Je dobre známe, že Atény boli na začiatku roka 2010 prakticky v bankrote. V dôsledku katastrofálnych hospodárskych výsledkov bola pochopiteľne otrasená domáca politická stabilita a najpopulárnejšou stranou v krajine sa stala krajne ľavicová Syriza.

Brusel pochopiteľne chcel za každú cenu zabrániť úspechu radikálnej strany, ale nakoniec nedokázal zabrániť víťazstvu Syrizy. Hoci krajne ľavicová strana sľúbila, že nebude implementovať úsporné opatrenia uložené Bruselom, premiér Alexis Tsipras nakoniec nemal inú možnosť.

Hoci Syriza dokončila svoje štvorročné funkčné obdobie, v parlamentných voľbách v roku 2019 utrpela drvivú porážku a k moci sa dostala strana, ktorá bola voči Bruselu oveľa „priateľskejšia“.

Odvtedy je pri moci Nová demokracia (ND) a keďže táto strana je členom Európskej ľudovej strany, konflikty s Bruselom prakticky ustali.

Syriza sa medzitým pohybuje okolo hranice na vstup do parlamentu.

Poľský model

V Poľsku priniesli voľby v roku 2015 sériu konfliktov s Bruselom.

Pred desiatimi rokmi vyhrala prezidentské aj parlamentné voľby strana Právo a spravodlivosť (PiS), ktorá je kritická voči Európskej únii, proti členovi Európskej ľudovej strany Občianskej platforme.

Hneď ako PiS nastúpila do úradu, bruselská byrokracia začala konať proti vlasteneckej vláde.

Varšava bola v neustálom spore s Bruselom, predovšetkým kvôli justičným reformám, ktoré vláde poskytli významný vplyv na fungovanie súdnictva.

Brusel „prirodzene“ pozastavil financovanie EÚ voči Poľsku, napriek tomu, že po roku 2022 bola vláda PiS jedným z hlavných podporovateľov vojny na Ukrajine.

Počas kampane v roku 2023 Donald Tusk, spriaznenec Bruselu, povedal, že jednou z jeho najdôležitejších úloh je obnoviť dobré vzťahy s EÚ a otvoriť pokladnicu EÚ pre Poľsko.

Vo voľbách v roku 2023, čiastočne v dôsledku chýb PiS a čiastočne v dôsledku úspešnej spolupráce opozície, PiS vyhrala voľby, ale nebola schopná zostaviť vládu.

Väčšina Európskej únie netajila svoje potešenie z víťazstva proeurópskej poľskej opozície.

Keďže Poľsko je piatou najľudnatejšou krajinou EÚ, najväčšou z novo pristúpených členských štátov strednej a východnej Európy z hľadiska počtu obyvateľov a ekonomiky, a zároveň zaujíma významné postavenie v európskom bezpečnostnom priestore, tiež má významné vzťahy s  EK, Brusel preto aj v tomto prípade vytiahol všetky svoje tromfy a podarilo sa mu zvrhnúť vládu PiS.

Zaujímavý vývoj udalostí v Taliansku

Vzťahy medzi Talianskom a Bruselom sa nezhoršili, napriek tomu, že krajinu od roku 2022 vedie pravicová premiérka Giorgia Meloniová.

Počas vtedajšej kampane Ursula von der Leyenová niekoľko dní pred voľbami vyhlásila, žeEurópska komisia je ochotná spolupracovať s akoukoľvek demokratickou vládou.

„Uvidíme. Ak sa veci vyvinú nesprávnym smerom, máme prostriedky, ako to riešiť. Už som hovorila o Maďarsku a Poľsku,“ vysvetlila predsedníčka Komisie. Matteo Salvini, politik z Ligy (politická strana, pozn. red.), označil správu Von der Leyenovej za poburujúcu a odmietol ju.

„Je to hanebná arogancia. Rešpektujte slobodné, suverénne a demokratické hlasovanie talianskeho ľudu. Budeme priateľmi so všetkými, ale nebudeme otrokmi nikoho,“ napísal Salvini.

Predseda strany dodal, že všetci prispievame na plat von der Leyenovej, takže jej nechutná a arogantná hrozba je neprijateľná.

Napriek hrozbe získali Meloniovej Bratia Talianska (pol. stra,a pozn.red)  asi 26 percent hlasov, v porovnaní s iba 4 percentami v posledných celoštátnych voľbách v roku 2018.

„Giorgia Meloniová sa tak stala premiérkou, ktorej politickými vzormi sú Viktor Orbán a Donald Trump. Volebné víťazstvo aliancie pravicových strán je preto veľmi znepokojujúce,“ sťažovala sa Katarina Barleyová, podpredsedníčka Európskeho parlamentu, nemeckému národnému denníku Die Welt deň po talianskych voľbách.

Nemecká sociálno-demokratická politička dodala, že Európu čakajú ťažké časy.

Elisabeth Borneová, vtedajšia francúzska premiérka, povedala, že nechce komentovať demokratickú voľbu Talianov, ale chce zdôrazniť, že Európska únia má určité hodnoty – napríklad v oblasti potratov a ľudských práv –, ktoré musia byť rešpektované.

Ešte pred talianskymi voľbami sa Meloniovej zastal okrem iných aj Viktor Orbán.

Záver?

Vyššie uvedené príklady jasne dokazujú, že Brusel hodnotí konanie jednotlivých vlád na základe jasne ľavicových a liberálnych preferencií.

Členovia kabinetu, ktorí súhlasia s hlavným prúdom EÚ, sú nielen tolerovaní Bruselom, ale dostávajú aj pomoc, aby zostali pri moci.

Vládam, ktoré sú aj len trochu kritické voči „bruselskému impériu“, sa neprejavuje žiadne zľutovanie.

Najlepším príkladom je poľská vlastenecká vláda, ktorá napriek svojej bezvýhradnej podpore pokračovania vojny na Ukrajine až do trpkého konca – až do posledného muža – bola napriek tomu odsunutá na vedľajšiu koľaj bruselských mocenských štruktúr.

Je jasné, že najväčším projektom Bruselu v roku 2026 bude zvrhnutie suverénnej maďarskej vlády – domnieva sa denník. Otázkou je, či sa to podarí.

Prečítajte si tiež:

• Západ a Juh, prekročili bod, z ktorého už niet návratu. Čo sa vlastne stalo
• NAŽIVO: Fico sa stretol s Putinom. Prvé slová sú už hitom na sieťach. Hlavné body z ich vyhlásení