Aké boli požiadavky zamestnancov a ako k nim pristupoval slovenský manažment spoločnosti so zahraničnou účasťou? Čo na celej veci nevedel pochopiť človek z francúzskeho vedenia firmy? K akej dohode napokon odbory a zamestnávateľ dospeli a prečo bol tento štrajk úspešný?

Rozprávali sme sa s poradcom premiéra SR, Mgr. Arturom Bekmatovom, PhD.

Iba nedávno na Slovensku prebiehal najdlhší ostrý štrajk v našej histórii, napokon sa odbory so zamestnávateľom dohodli. O čo išlo, aká je genéza toho sporu?

V podstate išlo o klasický, zamestnanecko-právny spor o navýšenie miezd a nejakých benefitov. Ale tento zamestnávateľ narazil na to, že odborová organizácia bola súdržná a odhodlaná ísť do toho naplno.

Viac v rozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Pre predstavu, požiadavky zamestnancov boli napríklad zvýšenie základných miezd o 12% – čo je zhruba 160 eur, zvýšenie príplatkov za prácu v rizikovom prostredí o nejakých 8,5% a zachovanie 13. platu. Toto boli základné požiadavky.

Vyjednávanie prebiehalo od februára. Do konca júna sa nepodarilo dohodnúť nič. Zamestnávateľ dal svoj návrh, ktorý bol ale rádovo nižší, ako požiadavky zamestnancov. V jeho prvom návrhu bolo navýšenie nejakých 30 eur, neskôr 70 eur mesačne.

Lenže boli tam aj rôzne nuansy a ako sa hovorí, diabol sa skrýva v detailoch. Zamestnanci to teda museli veľmi pozorne prehodnocovať a koncom júna došli k záveru, že tá situácia je v rámci nejakých vyjednávaní neriešiteľná a prišlo k hlasovaniu o vyhlásení ostrého štrajku. Ten podporila nadpolovičná väčšina, čiže zákonná požiadavka bola splnená.

25. júna vstúpili do ostrého štrajku, bola zastavená výroba a trochu signifikantné je v tomto smere aj to, že zamestnávateľ sa k ďalšej komunikácii so štrajkujúcimi zamestnancami odhodlal až po týždni. Všetko sú tam samí muži a tí chlapi boli celý týždeň pred závodom. Tým pádom to nieslo aj črty okupačného štrajku. A až potom sa začalo rokovať.

Ja som absolvoval jednak návštevu u zamestnancov, ale takisto som rokoval s manažmentom, niekoľko dní potom, ako sa štrajk začal. Pre mňa, ako poradcu premiéra, bolo dôležité zistiť stanovisko zamestnávateľa. A tiež zistiť viac o tom – čo bolo neskôr opozičnými politikmi komunikované – že za situáciu v podniku je vlastne zodpovedná politika vlády, ale pri tom sa pristavím neskôr.

Počuť som chcel aj verziu zamestnancov. Jednak akým spôsobom to prebiehalo, prečo to dospelo až do takéhoto štádia, aké je ich odhodlanie a podobne. Po tomto stretnutí, na základe toho ako som vyhodnotil informácie z oboch strán, som dospel k tomu, že zamestnanci si zaslúžia podporu, pretože tento podnik bol dlhodobo ziskový. Ale ku zvyšovaniu miezd v slovenskom závode v podstate neprichádzalo.

Doplním, že slovenský závod vlastní francúzska spoločnosť, ktorá má pobočky takisto aj vo Francúzsku a v Kanade. Hovorím to preto, lebo zamestnancov zakaždým odbili s tým, že teraz musíme byť solidárni so zamestnancami vo Francúzsku, teraz musíme byť solidárni so zamestnancami v Kanade. A keď prišlo na to, aby Francúzi a Kanaďania boli solidárni so Slovákmi, na rad sa dostali výhovorky, že nie sú peniaze, že to tú fabriku položí, atď. Toto je zo strany zamestnávateľov v podstate už taký folklór.

Celá táto vec teda podľa mňa môže slúžiť ako pozitívny príklad pre zamestnancov aj na iných pracoviskách po celom Slovensku, lebo tá výhovorka je univerzálna.

Moja návšteva bola asi po prvom týždni a ten štrajk trval ďalšie dva týždne, takže tri týždne ostrého štrajku. Pričom zamestnávateľovi vznikali každý deň ekonomické škody, ktoré boli rádovo v desiatkach tisícov eur, takže ho to naozaj zabolelo. Dohoda prišla až po troch týždňoch.

Môžeme povedať – kompromisná dohoda, odborári nevyboxovali to, čo chceli na začiatku, ale dosiahli veľkú väčšinu z toho. Zvýšenie miezd sa dohodlo na 120 eur, ale zo základu mzdy. To znamená žiadne príplatky, žiadna variabilná zložka, ale to, z čoho sa potom počítajú aj odvody a neskôr sa z toho tým zamestnancom bude vypočítavať dôchodok. Teda tá podstatnejšia časť mzdy.

Nadviažem na to, čo som spomínal, k niektorým opozičným politikom. Pretože zamestnancov naozaj boli podporiť aj ľudia z opozičných strán. Myslím, že to bola poslankyňa Progresívneho Slovenska – momentálne si nespomeniem na meno – ale to ani nie je podstatné.

Podstatné je to, že tento prípad, ktorý nemal s aktuálnou politicko-ekonomickou situáciou nič spoločné – a to mi potvrdili nielen zamestnanci, ale aj manažment podniku – sa napriek tomu snažili vykresliť ako výsledok vlády Roberta Fica.

Pre mňa, ako človeka, ktorý sa tejto problematike venuje dlhodobo, bolo trošku úsmevné to celkové rámcovanie tej konkrétnej poslankyne. Že je tu nejaký spor, ktorý prerástol do štrajku, ale tá konkrétna opozičná poslankyňa to prezentovala, že zamestnávateľ sa zamestnancom rozhodol vyhovieť, vypočul ich a že takto by mal vyzerať fungujúci sociálny dialóg.

Ale toto je ukážkový príklad nefungujúceho sociálneho dialógu, keď zamestnanci už zo zúfalstva siahli po tej poslednej, krajnej možnosti, ktorou je štrajk.

Aby som to zhrnul, myslím si že to, čo sa udialo v Liptovskom Mikuláši môže povzbudiť zamestnancov na ďalších pracoviskách. Pre mňa osobne je zarážajúce, že to vyvolalo pomerne nízky záujem médií. Tie tam prišli v deň začiatku štrajku a potom informovali, že sa štrajk skončil. Ale v priebehu tých troch týždňov nič, absolútne ticho.

Niektoré médiá prinášali minútu po minúte spravodajstvo z festivalu Pohoda, ale že v tom čase prebiehal najdlhší štrajk na Slovensku ste sa nedozvedeli v podstate nikde. To bolo pre mňa zarážajúce a verím, že táto kapitola z Liptovského Mikuláša povzbudí pracujúcich aj na iných miestach Slovenska.

Ktorý z predchádzajúcich štrajkov na Slovensku sa k tomuto najdlhšiemu aspoň priblížil?

História štrajkov na Slovensku je pomerne stručná, pretože zamestnanci k nim pristupujú až ako k tej úplne krajnej možnosti. Vždy to porovnávam so zamestnancami vo Francúzsku a Grécku, kde je to – v úvodzovkách – národný šport. Ale podľa toho tam tie sociálne benefity a sociálny štandard zamestnancov vyzerá v porovnaní so Slovenskom násobne lepšie.

U nás teda tých štrajkov toľko nebolo, prípad, že by sa štrajkovalo rádovo v týždňoch sme tu doteraz nemali. Vždy to trvalo len niekoľko dní, kým si zamestnávateľ uvedomil, že mu to každý deň spôsobuje oveľa vyššie ekonomické škody, ako keď pristúpi na požiadavky zamestnancov.

Čím si vysvetľujete, že zahraniční vlastníci firiem k slovenským zamestnancom často pristupujú tak, ako aj v tomto prípade?

V prvom rade ten dôvod spočíva v našej mentalite. Aby sa slovenský zamestnanec odhodlal povedzme k vyhláseniu štrajkovej pohotovosti, to už musí byť naozaj vážna situácia. Štrajkov na Slovensku bolo naozaj máličko a naša príliš zmierlivá mentalita môže byť jedným z dôvodov.

Ďalším dôvodom – a ten možno tiež súvisí s našou mentalitou – je, že v závodoch so zahraničnou účasťou je často slovenský manažment a k zamestnancom sa teda takto správajú naši vlastní manažéri.

Ale je možné aj to, že sa do toho zainteresuje aj niekto so zahraničia, ako aj v prípade spoločnosti GeLiMa. Po týždni štrajku, keď som na stretnutie s manažmentom prišiel aj ja, bol tam už aj človek z vedenia celej korporácie z Francúzska. Ten človek sa na stretnutí otvorene pýtal svojich kolegov, ale aj mňa, že či to myslíme vážne, že sa tu naťahujeme o nejakých 60 eur. Jemu to nedávalo logiku.

Musel som mu vysvetliť, že pre neho je to možno „len“ 60 eur, ale pre tých ľudí je to naozaj veľa. Jeden potravinový nákup na celý týždeň alebo ošatenie pre ich deti… Pre niekoho, kto žije v inej časti Európy a trošku inak je to možno bagateľ, ale pre nášho zamestnanca je to obrovský peniaz.

Na druhej strane vo mne ale skrsla otázka – dobre, keď sa tu naťahujeme „iba“ o 60 eur, prečo je to pre manažment problém prijať?

Ako ste vraveli, napokon sa dohodli na kompromise.

Povedal by som, že to bolo víťazstvo zamestnancov. Síce som to označil za kompromis, ale je to oveľa bližšie k pôvodnému návrhu zamestnancov, ako k tomu, čo navrhoval zamestnávateľ.

Jednoznačne sa ukázalo, že keď sú zamestnanci súdržní a stoja za svojim predsedom odborov – ktorý má asi najväčšiu zásluhu na úspechu tohto štrajku – je možné si vydobyť to, čo chcú.

V tomto prípade sa to teda podarilo. Viete aktuálne o vyhrotených situáciách aj v iných podnikoch na Slovensku, v ktorých sa schyľuje k štrajkovej pohotovosti, prípadne rovno k štrajku?

Pred malo chvíľou som mal stretnutie so zástupcami odborárov zo železníc, v spoločnosti ZSSK a vyzerá to tam naozaj vážne. Odborári budú zbierať podpisy za vyhlásenie ostrého štrajku. Aj tam sa vyjednávanie naťahuje už niekoľko mesiacov, nepomohlo ani privolanie sprostredkovateľa z ministerstva práce a preto sa odborári rozhodli, že si od zamestnancov vypýtajú mandát na nátlakové aktivity.