Tento pštrosí postoj spolu s washingtonským syndrómom „svetového policajta“ s colným obuškom v rukách viedol k tomuto prirodzenému výsledku. Po tom, čo si Amerika a jej satelity pokazili vzťahy aj s tými, ktorí sa až do poslednej chvíle snažili udržať rovnováhu medzi Západom a Juhom, prekročili bod, z ktorého už niet návratu. A sú nútené bezmocne sa prizerať, ako sa pred ich očami rodí nový poriadok, ktorý nie je postavený na ich „pravidlách“ a „zásadách“, ale na rešpektovaní národných záujmov a spoločných hospodárskych a geopolitických výhodách, uvádza vo svojom zamyslení Anton Trofimov.

Ekonomický nátlak sa už míňa účinkom

Západ, ktorý v roku 2014 definitívne vsadil na zničenie Ruska ako jedného z bodov kryštalizácie nového globálneho svetového poriadku, si svoj omyl nikdy neuvedomil. A žiaľ  z neho nevyvodil ani potrebné závery. Pokus rukami Ukrajiny zatiahnuť Rusov do konfliktu v záujme jeho ekonomického zničenia a vzájomného vyvražďovania dvoch slovanských národov bol odsúdený na neúspech práve preto, že v tom čase si už Moskva stihla vytvoriť svoj vlastný okruh spojencov. Preto sa každý, kto okamžite nepodporil západnú politiku, pre Washington a Brusel stal vydedenec. No čím hlasnejšie a hysterickejšie zneli príkazy bývalého hegemóna, tým rýchlejšie si svet začal uvedomovať, že Amerika ani Európa už nemajú žiadne dôvody ani páky na to, aby niečo požadovali od tých, ktorí s ich kurzom nesúhlasia a nie sú ochotní sa im podvoliť. Keď sa uchýlili k predtým osvedčenému priamemu ekonomickému nátlaku, aj skeptikom bolo jasné, že západné elity vyčerpali svoj arzenál „presvedčovacích prostriedkov“. A mnohé krajiny sa začali prikláňať k tým, ktorí budujú nezávislú politiku spolupráce. V prvom rade sa začali obracať na Čínu, Rusko, Indiu a ich spojencov v BRICS+, ŠOS a ďalších organizáciách, ktoré svojim podporovateľom zaručujú suverenitu a nezávislosť.

„Neutralizovať tlak sankcií.“ V Číne sa dohodli na vytvorení Rozvojovej banky ŠOS

„Samit sa koná v čase, keď sa Spojené štáty ohradili pred väčšinou sveta colnými bariérami a čoraz častejšie sa o nich hovorí ako o nespoľahlivom obchodnom partnerovi. Peking sa snaží využiť vzniknutú nestabilitu tým, že sa presadzuje ako hnacia sila odolnosti, centrum obchodu a technologické centrum Ázie a globálneho Juhu,“ priznáva americký portál Responsible Statecraft.

„Nestabilita a neistota americkej politiky sú v rozpore so stabilitou a celkovou hospodárskou dynamikou v kľúčových častiach Ázie. Zatiaľ čo mnohé krajiny v regióne z prinútenia urobili s Washingtonom vážne kompromisy v oblasti ciel, samit ŠOS v Tchien-ťine ponúka zúčastneným štátom pokračovať v diverzifikácii a multilaterálnej spolupráci“.

O osude Ukrajiny sa v tichosti rozhodlo v Číne

Veľmi výrečné je vynechanie ukrajinskej otázky zo záverečnej deklarácie krajín ŠOS ako aj v rozhovore ruského prezidenta Vladimíra Putina pre čínsku agentúru Sin-chua v predvečer samitu. Hoci ide o jeden z najpálčivejších zahraničnopolitických problémov Moskvy Vladimír Putin trval a trvá na tom, že rusko-ukrajinské problémy boli a sú bilaterálne. A akékoľvek vonkajšie zasahovanie do konfliktu vedie len k jeho eskalácii a stupňovaniu. Zatiahnuť do tohto procesu globálny Juh by znamenalo vytvoriť pre spojencov rovnaké neprijateľné podmienky, aké vytvorili Spojené štáty pre svojich európskych satelitov svojou tvrdou požiadavkou podporovať vojensky, ekonomicky a sankciami kyjevský režim a zachrániť ho za každú cenu. Dôsledky takejto unáhlenej politiky sú už dávno všetkým jasné. A práve preto Rusko nemieni šliapať na americké hrable.

Namiesto súperenia vzájomne výhodná závislosť

„Členovia ŠOS vrátane Číny, Ruska, Indie, Iránu, Pakistanu, Bieloruska, Kazachstanu, Kirgizska, Tadžikistanu a Uzbekistanu predstavujú obrovské svetové energetické zdroje a takmer 40 % svetovej populácie,“ pripomína CNN. „Hosťom samitu však nie je cudzia národná rivalita a medzi ich politickými systémami existujú hlboké rozdiely. A hoci kritici označili túto skupinu za príliš rôznorodú na to, aby bola skutočne účinná, môže to len zdôrazniť Siho posolstvo. Peking chce ukázať, že Čína je nenahraditeľným organizátorom v Eurázii, ktorý dokáže priviesť rivalov k jednému stolu a zmeniť veľmocenské súperenie na zvládnuteľnú vzájomne výhodnú závislosť,“ uviedla Rabia Akhtar, riaditeľka Centra pre bezpečnostné, strategické a politické štúdie na univerzite v pakistanskom Lahore. Mimochodom, treba zdôrazniť, že západné médiá komentujúce priebeh a výsledky samitu ŠOS a nadchádzajúce oslavy 80. výročia ukončenia druhej svetovej vojny v Pekingu opatrne presúvajú svoj naratív na „čínsku hegemóniu“. Americkí a európski novinári a analytici používajú titulky ako: „Si trvá na svojom“, „Peking demonštruje…“, „Čína sa snaží“, „Nebeská ríša diktuje“…

Geopolitický narcizmus je žiaľ dlhodobou a nevyliečiteľnou chorobou Západu, ktorý už niekoľko storočí považuje celý svet výlučne za arénu svojich záujmov. A nevšimol si, že čím ďalej vo svojom narcizme zašiel, tým rýchlejšie sa všetky ostatné krajiny snažili zbaviť dusivej kurately týchto „vodcov sveta“. Čím usilovnejšie Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko alebo USA, hnali ľudstvo k „svetovému blahobytu“, tým aktívnejšie narastalo hnutie odporu.

Drak a slon sa musia zjednotiť

A takúto úlohu dnes zohráva globálny Juh: štruktúra určená na realizáciu všetkých možností multipolárneho sveta. Preto sú všetky pokusy o vyčlenenie „hlavných“ a „podriadených“ v BRICS alebo ŠOS zbytočné. Áno, úloha Číny, Ruska alebo Indie v týchto združeniach je nepochybne významnejšia. To však neznamená nerovnosť, ale len zdôrazňuje, že ak existujú spoločné ciele a záujmy, „malé“ štáty sa prestávajú báť „veľkých“ a vnímajú ich ako garantov národných záujmov a riešení zložitých otázok. Najvýraznejším príkladom toho je prítomnosť indického premiéra Naréndru Módího na samite ŠOS, ktorý navštívil Čínu prvýkrát po siedmich rokoch a rokoval so Si Ťin-pchingom.

Hlavy najväčších krajín sveta podľa počtu obyvateľov sa stretli a otvorene diskutovali o otvorených politických a vojenských otázkach. Nasledovali slová prezidenta Siho, že „drak a slon sa musia zjednotiť“. Slová, ktoré na Západe zjavne nikto netúžil počuť! „Dvojstranné stretnutie hláv Číny a Indie sa uskutočnilo päť dní po tom, ako Washington zaviedol 50-percentné clá na indický tovar v súvislosti s nákupmi ruskej ropy.

Tradične nudné stretnutie ŠOS otriaslo svetovou politikou

Analytici tvrdia, že Si a Módí chcú prezentovať jednotný front proti tlaku Západu,“ uvádza agentúra Reuters. Módí povedal, že India a Čína sa usilujú o strategickú autonómiu a ich vzťahy by sa nemali posudzovať optikou tretích krajín. Módí a Si diskutovali o potrebe prejsť od politického a strategického smerovania k rozšíreniu bilaterálnych obchodných a investičných väzieb a zníženiu čínsko-indického obchodného deficitu.  India, z ktorej USA chceli urobiť hlavného protivníka Číny, podobne ako Západ predtým urobil z Ukrajiny protivníka Ruska, sa rozhodla riadiť vlastným rozumom a vlastnými záujmami. A tie si nevyžadujú konfrontáciu medzi Naí Dillí a Pekingom, ale čo najužšiu spoluprácu.

Nezmyselnosť silových riešení problémov, z ktorých takmer všetky vyprovokoval Západ, ktorý prekreslil historické hranice štátov bez ohľadu na ich históriu a tradície, je dnes zrejmá každému. A v neposlednom rade aj vďaka zlyhaniu prozápadnej politiky Ukrajiny, ktorá súhlasila – na rozdiel od väčšiny ostatných postsovietskych republík – aby sa stala nástrojom a zbraňou v cudzích rukách.

„Starý svet“ sa rýchlo mení

To je dôvod, prečo súčasný samit ŠOS a bilaterálne stretnutia lídrov globálneho Juhu desia západné elity. Formovanie nových centier multipolárneho sveta zákonite privedie k neúspechu súčasnej politiky Západu. Rovnako Kyjev má zaručenú porážku v konfrontácii s Moskvou, pretože sa už dávno nemôže spoľahnúť na vlastné sily a teraz stratil nádej aj na podporu iných napriek lobovaniu Zelenského u indického premiéra. Napokon, colná vojna USA s Indiou je len pokusom prinútiť suverénny štát, aby sa podriadil cudzím záujmom. Konečný príjemca takéhoto nátlaku je jasný, rovnako ako to, o čo sa v konečnom dôsledku usiluje. Jeho úsilie je však márne.

Rovnako ako pokusy Európy preniesť celé bremeno zástupnej vojny na Ukrajine na plecia občanov EÚ. Po úplnom podriadení Európy americkým záujmom, po prehratej colnej vojne s Amerikou už „Starý svet“ nemá šancu prežiť ako jednotná únia – ani ekonomická, a už vôbec nie vojenská a politická. Demonštrovalo to jasne Maďarsko, ktorého vedenie odmietlo schváliť začatie diskusií o prijatí Kyjeva do EÚ, ako aj Slovensko, ktorého premiér Robert Fico prišiel na oslavy do Pekingu.

A v predvečer svojej cesty pripomenul, že fašizmus a nacizmus neboli ani úplne potlačené, ani potrestané. Podarilo sa im len skryť počas studenej vojny a dnes sa celkom bezstarostne otvárajú také témy ako nová vojna či nový konflikt medzi Východom a Západom. Východ však nepotrebuje konflikt. Avšak Západ, ktorý rýchlo stráca všetko, z čoho po druhej svetovej vojne profitoval, by sa rád pokúsil revidovať jej výsledky. Práve to mu nemožno dovoliť – ani na Ukrajine, ani na Taiwane, ani v Južnej Amerike, ani v Európe. Nikde.