Rozsudok, ktorý láme ticho o pandemickom bezpráví

Sudkyňa, ktorá povedala „dosť“

Rozhodnutie Mestského súdu Bratislava I v prípade MUDr. Petra Liptáka je okamihom, ktorý si zaslúži pozornosť celej spoločnosti. Prelomovým nie je ani tak samotný rozsudok, ale jeho odôvodnenie. Samosudkyňa JUDr. Iveta Willantová mala odvahu vysloviť zásadnú vetu: Úrad verejného zdravotníctva pod vedením hlavného hygienika Jána Mikasa nemal právomoc nariaďovať plošné prekrytie dýchacích ciest.

Práve na tomto základe bol Lipták oslobodený spod obžaloby, ktorá sa od roku 2020 ťahala pre jeho výzvy, aby ľudia nenosili rúška a nenechali sa podriadiť povinným opatreniam. Sudkyňa jasne konštatovala: skutok nie je trestným činom, lebo nemôže byť trestné nabádať ľudí, aby nekonali podľa aktu, ktorý sám o sebe nemal zákonnú oporu.

A hoci je oslobodenie Liptáka zatiaľ len prvostupňové a o jeho osude ešte rozhodne Krajský súd v Bratislave, odôvodnenie, ktoré zaznelo, má svoju vlastnú váhu a určite zatriaslo stoličkami všetkých, čo nastavili na Slovensku pandemický teror riadený Mikasovými vyhláškami.

Pandemické vyhlášky nad ústavou

Slovensko sa počas pandémie ocitlo v režime, ktorý možno nazvať vládou vyhlášok. Parlament bol odsunutý bokom, rozhodovalo sa prostredníctvom interných aktov ÚVZ, ktoré sa menili zo dňa na deň a tvrdo dopadali na životy občanov.

Tieto opatrenia mali aj svoj psychologický rozmer. Neustále striedanie príkazov a zákazov, nátlak a tresty za neposlušnosť pripomínali princípy známe z tzv. Bidermanovej tabuľky lámania väzňov, ktorou sa popisujú techniky nátlaku – od izolácie, cez vyčerpávanie, až po hrozby trestom. Aj na Slovensku sa počas pandémie testovala predovšetkým poslušnosť voči autoritám.

Povinnosť nosiť rúška, podrobiť sa testovaniu či neskôr aj očkovaniu sa tak stala nástrojom štátneho nátlaku bez riadnej opory v zákone. Vyhlášky ÚVZ stáli nad ústavou a premieňali Slovensko na laboratórium, kde sa obmedzovali práva občanov. Kto sa nepodriadil, bol postihovaný.

Až teraz, po rokoch, prichádza súd, ktorý hovorí: toto nebolo zákonné. Sudkyňa Willantová jasne ukázala, že aspoň časť týchto vyhlášok bola nezákonná. To je dôležité nielen pre Liptáka, ale pre všetkých občanov, ktorí počas pandémie čelili represii za to, že vyhlášky odmietali rešpektovať.

Symbol rúška a medicínsky teror

Najviditeľnejším symbolom sa stalo práve povinné nosenie rúšok. Nešlo ani tak o zdravotné opatrenie – veď mu nerozumel ani prof. Krčméry – stalo sa znakom poslušnosti. Kto odmietol, bol pokutovaný, zosmiešňovaný alebo stigmatizovaný. Vyhlášky ÚVZ sa stali nástrojom štátneho, medicínskeho teroru.

Sudkyňa však jasne povedala: takáto povinnosť nemala zákonný základ. A práve to je prelomový moment – nie v samotnom výroku „oslobodený“, ale v argumentácii, že rúškové vyhlášky boli nezákonné. Tým, že jasne pomenovala na čo sú rúška určené a kde je ich miesto, postavila slovenské právo z hlavy späť na nohy.

Prevádzkari a zamestnanci pred súdmi

Prelomovosť odôvodnenia sa ukazuje aj v tom, že môže ovplyvniť ďalšie súdne spory. Stačí si spomenúť na prevádzkarov reštaurácií, ktorí odmietli zavrieť svoj podnik, lebo to bol ich jediný zdroj obživy. Dnes stoja pred súdom za to, že neuposlúchli vyhlášky ÚVZ. Ak tieto vyhlášky nemali zákonný základ, na čom stojí obžaloba?

Rovnako tu sú zamestnanci vyhodení z práce, lebo odmietli pravidelné testovanie či očkovanie. Títo ľudia stratili živobytie, pretože sa nepodriadili nariadeniam, ktoré mohli byť nezákonné. Odôvodnenie sudkyne Willantovej je pre ich obhajcov silným argumentom.

Ideológia namiesto medicíny

Očkovanie sa stalo predmetom ideologickej kampane. Ruská vakcína Sputnik bola označovaná za „hybridnú zbraň“, zatiaľ čo mRNA vakcíny boli prezentované ako jediná cesta, hoci sa ukázalo, že nechránia ani pred šírením vírusu ani pred ochorením. Diskusia o nežiaducich účinkoch bola tabu.

To všetko dokresľuje, že pandémia nebola len zdravotná kríza, ale aj kríza právneho štátu. A práve odôvodnenie rozsudku Liptákovej kauzy otvára dvere k serióznemu vyrovnaniu sa s týmto obdobím.

Odvaha súdu vs. mlčanie „nezávislých“ médií

Zatiaľ čo prelomové odôvodnenie sudkyne Willantovej by malo rezonovať v informačnom priestore, väčšina „nezávislých“ médií ho odbavila len stručnou agentúrnou zmienkou. To keby bol Lipták odsúdený, médiá by prinášali špeciálne relácie s obhajovateľmi pandemických opatrení a dramatické titulky. Oslobodzujúce odôvodnenie sa však nehodí do ideologického rámca, a tak je pohodlne umlčané.

Tento rozdiel v prístupe je výpovedný. Ukazuje, že mnohé médiá nestoja na strane pravdy, ale na strane ideologickej objednávky. Mlčanie o prelomových skutočnostiach je len inou formou cenzúry.

Politický dlh vlády stále trvá

No nemlčia len médiá. Ale aj súčasná vládna koalícia – Smer, Hlas a SNS. Napriek predvolebným sľubom doteraz neurobila nič pre revíziu zákona o verejnom zdraví. Práve v ňom sú zakotvené právne biče, ktorými boli občania počas pandémie šikanovaní. Takáto revízia by kabinet nestála prakticky nič – okrem politickej vôle. Napriek tomu ju nevidíme.

Tieto strany sľubovali nápravu a ochranu občanov pred zneužívaním moci. No kľúčová legislatíva ostáva nedotknutá. Je to ich politický dlh voči voličovi. Ak vládna koalícia mlčí a nepredkladá zmeny, vyvoláva to otázku: potichu súhlasia s tým, aby rovnaké právne mechanizmy mohli byť znova použité? Ak áno, potom sa celé „vysporiadanie sa s pandémiou“ redukuje len na predvolebnú rétoriku, nie na skutočnú nápravu. Pandemická amnestia je len slabou náplasťou na krivdy, ktoré predošlá vláda napáchala.

Čo treba urobiť

Dnes sa nájde mnoho politikov a úradníkov, ktorí by radi za týmto obdobím urobili hrubú čiaru. Lenže to by bolo pre Slovensko zničujúce. Ak sa s pandemickým terorom nevysporiadame seriózne a otvorene, zopakuje sa znova – možno pod inou zámienkou, pri inej kríze, ale s rovnakým scenárom. Ak sa má Slovensko poučiť, nestačí sa spoliehať na odvahu jednotlivých sudcov. Potrebné sú systémové zmeny:

Parlamentná kontrola ÚVZ – vyhlášky s celospoločenským dopadom nesmú vzniknúť bez zákonného rámca a kontroly.

Revízia pandemickej legislatívy – je potrebné presne určiť, čo môžu úrady nariadiť a čo už musí schváliť parlament.

Právna rehabilitácia obetí – prevádzkari, zamestnanci a občania, ktorí boli postihovaní za odpor voči nezákonným nariadeniam, musia dostať možnosť očisty mena a odškodnenia.

Otvorená odborná diskusia – namiesto umlčiavania odlišných názorov treba viesť férovú debatu o účinnosti opatrení a rizikách vakcín.

Rozsudok dáva nádej

Slovensko potrebuje viac takýchto rozhodnutí, ktoré dokážu postaviť hrádzu svojvoľnému konaniu štátu. Pandémia ukázala, ako ľahko sa dá pod zámienkou ochrany zdravia obísť ústava a pošliapať občianske práva.

Rozsudok v prípade MUDr. Liptáka nie je len osobným víťazstvom. Je to najmä prielom v právnej argumentácii, ktorý jasne hovorí: vyhlášky ÚVZ nemali zákonný základ. Toto odôvodnenie sa stáva pilierom, o ktorý sa môžu oprieť ďalšie spory a ktorý otvára cestu k vyrovnaniu sa s pandémiou ako s obdobím, keď bol právny štát systematicky pošliapavaný.

Ak si Slovensko toto obdobie nepomenuje a nevyvodí dôsledky, zopakuje si ho znova. Ak však odôvodnenia takýchto rozsudkov dostanú patričnú váhu, môže to byť začiatok skutočnej obnovy právneho štátu.