Kultúra rušenia sa zvykne spájať s progresívcami, ktorí tvoria mediálny hlavný prúd a majú vplyv aj na sociálne siete. Moja osobná skúsenosť však potvrdzuje, že s takýmto prístupom sa môžeme stretnúť aj v konzervatívnom prostredí. V stručnosti opíšem svoj príbeh.

V roku 2016 som na Postoji publikoval pomerne čítaný článok o tetovaní. Na článok kriticky zareagovala aj profesorka logiky z floridskej univerzity slovenského pôvodu. Chcel som na jej reakciu odpovedať, ale redakcia mi odporučila, aby som si u nich založil blog a svoj článok uverejnil tam.

Odvtedy som publikoval okolo 70 blogov na rôzne témy. Písal som o boľševickej revolúcii, neobjektivite médií, feminizme, progresivizme, klimatickom alarmizme, komentoval som politické dianie a pod. Zvykol som písať série článkov. Napr. článok Kacírske úvahy o globálnom otepľovaní a klimatickom alarmizme mal 8 častí.

V čase prezidentských volieb som dal na svojom blogu priestor špičkovému bratislavskému právnikovi, ktorý pod menom Alfi písal o fingovanej koncipientskej praxi Zuzany Čaputovej a jej prešľapoch. Čítanosť článkov o Čaputovej sa blížila k 50 000. Mal som viacero článkov, ktoré mali čítanosť cez 5 000.

V roku 2021 som začal písať sériu článkov o našich dejinách Dumky o slovenských dejinách. Súčasťou tejto série mali byť aj rozhovory so slovenskými historikmi, archeológmi a jazykovedcami. Myslím, že takýto rozsiahly projekt o slovenských dejinách nemá v slovenskej blogosfére obdobu. Z tejto série sa mi podarilo publikovať 9 článkov.

Okrem toho som chcel písať aj o aktuálnom svetovom dianí. Podobne ako iní ľudia som vnímal, že dochádza k obmedzovaniu slobody slova a celkovo sa naša sloboda, aj pokiaľ ide o suverenitu našej republiky, zmenšuje. Preto som v januári 2022 začal publikovať aj sériu s názvom Slovenská cesta do otroctva.

Krátko nato vypukla vojna na Ukrajine a u nás vznikla v médiách atmosféra, v ktorej bola iba jedna interpretácia udalostí prijímaná ako správna a prijateľná. Kto videl vojnu v širšom kontexte, ten bol Putinov agent. Preto som prepojil naše smerovanie do otroctva s vojnou na Ukrajine, ktorú niektorí zneužili na to, aby ešte viac zúžili priestor slobody.

V priebehu marca 2022 som publikoval tri články, v ktorých som komentoval dianie na Ukrajine. Po treťom článku mi redakcia zrušila profil blogera a zmazala posledné tri články, ktoré sa týkali Ukrajiny. Ostatné články sú stále dostupné. Nemôžem však publikovať nové články, ani upravovať staršie.

Postoj ma na zrušenie blogu nijak neupozornil, ani ho nevysvetlil. Keď som sa opýtal na dôvod zrušenia môjho blogu, nedostal som žiadnu odpoveď. Keďže redakcia odmietla so mnou komunikovať (pripomínam, že Postoj sa definuje ako konzervatívne a kresťanské médium), môžem sa iba domnievať, čo bolo dôvodom tohto kroku.

Postoj ako médium zaujal k vojne na Ukrajine jednoznačný postoj, ktorý je v súlade s hlavným mediálnym a politickým prúdom. Šéfredaktor Martin Hanus spolu s Jozefom Majchrákom reagovali na môj druhý článok, kde som písal o vplyve fašizmu na Ukrajine. Napísali aktivistický článok, v ktorom sa moje tvrdenia snažili spochybniť. Podľa nich na Ukrajine predstavuje fašizmus okrajový fenomén, lebo prezident je Žid a extrémistické strany vo voľbách prepadli. Ja som vo svojom poslednom blogu Hanusove tvrdenia spochybnil, okrem iného aj tým, že som odcitoval článok z Izraelských novín The Times of Israel od C. Liphschiza, kde bolo aj vyjadrenie izraelského veľvyslanca na Ukrajine o ukrajinskom obdive k S. Banderovi. Písal som tiež o tom, ako si Američania na Slovensku a inde po svete budujú mocenský vplyv prostredníctvom domácich proamerických elít.

V druhom článku o Ukrajine som navrhoval, aby bolo Slovensko pri tomto konflikte neutrálne a aby sme využili svoje dobré vzťahy s Ukrajinou aj Ruskom na sprostredkovanie mierových rokovaní. Už vtedy však platila v hlavnom prúde téza, že ak ste za mier, tak ste vlastne na strane Ruska a Putina. Písal som, že Ukrajine by sme mali pomáhať len humanitárne, liekmi, potravinami, oblečením, prípadne prijímaním žien a detí, ale nie „humanitárnymi“ bombami, granátmi, tankami alebo delami.

Keďže som si bol vedomý toho, že som mimo mediálneho hlavného prúdu, a teda na „nesprávnej“ strane, dával som si pozor na to, aby som mal všetky svoje tvrdenia podložené.

Postupoval som napr. tak, že som doslova prepísal vyjadrenia amerických politikov Lindseyho Grahama a Johna McCaina na Ukrajine v roku 2016 z videa na youtube. (Uviedol som tieto vyjadrenia ako príklad zasahovania Američanov do vnútorných záležitostí Ukrajiny a hecovanim Ukrajincov proti Rusom

Rovnako tak som doslova prepísal vyjadrenie popredného politického analytika Georga Friedmanna z roku 2015 v Chicagu, kde hovoril o americkom a ruskom postoji k Ukrajine. Okrem iného povedal: „Pre Rusko je status Ukrajiny existenčná otázka a nemôžu si dovoliť Ukrajinu nechať pustiť. Rusi majú karty stále na stole. Musia mať aspoň neutrálnu Ukrajinu, nie pro západnú.“ Citoval som izraelské aj naše médiá. Nekorektná práca so zdrojmi teda nemohla byť dôvodom zmazania môjho blogu.

Pod poslednými troma článkami sa začali objavovať aj pomerne agresívne diskusné príspevky asi v takom duchu, že si nezaslúžim ľudské zaobchádzanie, že som Putinov agent a pod. Z cca 20 komentárov bolo asi 18 takýchto. Cítil som zlobu týchto liberálnych kresťanov. Kvôli tomu, že som mal iný názor na vojnu, som stratil nárok na ľudské zaobchádzanie. Nie som ani vrah, ani zlodej, len som mal iný názor. Emócie prevážili nad rozumom. Aj tieto nenávistné komentáre mohli prispieť k tomu, že redakcia zrušila môj blog. Viacerí diskutujúci sa vyhrážali, že zrušia pravidelný mesačný príspevok, ak bude redakcia dávať priestor takým nehodným ľuďom, ako som ja.

Na súkromný mail, ktorý som zverejnil, som dostával aj iné reakcie. Písali mi ľudia, ktorí sa možno báli zapojiť do verejnej diskusie, že mi ďakujú za odvahu napísať pravdu, že im hovorím z duše a že podobné myšlienky – hoci ide o názor veľkej časti našej spoločnosti-, sa nedajú nikde inde nájsť.

Kresťanskí konzervatívci často poukazujú na vymazávanie nepohodlných názorov zo strany progresívcov. Ako však ukazuje aj môj príklad, ani oni sami nemajú problém siahnuť k takémuto kroku. Neriadia sa teda zásadou: nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe.

Môj názor na vojnu na Ukrajine bol iný ako názor redakcie, ale ako bloger sa nemusím vo všetkom zhodnúť s názorom média, ktoré pre blogy poskytuje priestor. Práve v názorovej pestrosti je pridaná hodnota blogov. Ani členovia redakcie nemusia mať na všetko rovnaký názor. Inak by išlo skôr o mediálnu sektu.

Denník Postoj má na svojej stránke uvedené pravidlá blogovania. Uvediem aspoň dva body:

9. Obsah blogov môže redakcia denníka Postoj publikovať vo svojich tlačovinách. Vo výnimočných prípadoch, napr. ak by obsah blogu porušoval zákony SR či dobré mravy, alebo ho tvorili závažné a nepreukázané tvrdenia, môže redakcia denníka Postoj rozhodnúť o vymazaní blogového príspevku, v nevyhnutnom prípade celého blogu.

Nebol som si vedomý, že by som svojimi článkami porušil zákony SR, dobré mravy alebo som uvádzal nepreukázané tvrdenia.

15. Prevádzkovanie blogu je možné ukončiť zo strany blogera alebo denníka Postoj kedykoľvek. Bloger môže požiadať denník Postoj o vymazanie všetkých svojich blogov, čomu je denník Postoj povinný vyhovieť. V prípade, že k rozhodnutiu o ukončení dôjde zo strany prevádzkovateľa, ten je povinný rozhodnutie blogerovi oznámiť a zdôvodniť.

V mojom prípade nebol tento 15 bod naplnený, lebo redakcia mi rozhodnutie o zrušení blogu neoznámila ani nezdôvodnila.

Hneď prvá veta mojich článkov o Ukrajine bola: “Tejto vojne sa dalo predísť.” Vojnu som neschvaľoval, ale poukazoval som na výraznú zodpovednosť Západu a najmä SŠA, za jej vypuknutie. Odmietol som dogmu, že za túto vojnu je zodpovedné len Rusko.

Ako by sa takéto situácie mali riešiť? Najlepším spôsobom je diskusia, polemika, kde sa vymieňajú argumenty. Ak som tvrdil vo svojich článkoch nejaké nepravdy, mohla na ne redakcia poukázať. To by bol rovnocenný, férový súboj. Namiesto toho si však Postoj zvolil mocenský prístup, keď využili svoju inštitucionálnu prevahu nado mnou a bez toho, aby mi dali možnosť sa brániť, ma mediálne zrušili.

Pre porovnanie, na Denníku N platí pravidlo, že ak sa bloger dopustí porušenia pravidiel, redakcia ho najprv na chybu upozorní a až keď nedôjde k náprave, môže blog vymazať. Ďalším krokom je zrušenie blogerovho profilu. Ak redakcia Postoja v mojom prípade siahla hneď k vymazaniu troch článkov a zrušeniu profilu, zrejme usúdila, že v mojom prípade neexistuje možnosť na nápravu.

Nebral som to ako tragédiu, lebo mi to vytvorilo priestor, aby som sa venoval iným projektom. Je čas blogovania a je čas písania kníh. Viacej ma mrzel spôsob, akým sa to udialo. Keby mi vysvetlili, že naše cesty sa musia rozísť, lebo…, tak by to bolo také ľudskejšie.

Keďže moje tvrdenia neboli spochybnené, ale boli iba mocensky zmazané, môžem sa cítiť ako morálny víťaz tejto kauzy.

Poznámka redakcie: ešte pred uverejnením tohto článku sme oslovili Postoj s otázkami o tom, prečo došlo k zmazaniu článkov, či Jozef Bugár porušil kódex blogera alebo právne predpisy (a čím konkrétne) a či mu dali o zmazaní článkov a zrušení profilu blogera vedieť. Po zverejnení článku sme poslali Postoju link naň a ponúkli im možnosť reagovať s tým, že ich reakciu uvedieme v úplnom znení (ak nebude neprimerane dlhá vzhľadom k textu článku). Postoj nereagoval; jeho prípadnú reakciu do článku doplníme.