Zlyhanie španielskej demokracie

Madrid 9. decembra 2022 (HSP/europeanconservative/Foto:TASR/AP-Jon Nazca)

Do parlamentných volieb v Španielsku zostáva rok a politická zášť je na vysokej úrovni, píše Jorge González-Gallarza pre The European Conservative

Kariéra mandarína, ktorý sa stal právnikom, 62-ročného Rodriga Galána, ktorý čoskoro odíde do dôchodku, v istom zmysle odzrkadľuje vrtochy 44-ročného demokratického experimentu v Španielsku a predpovedá jeho budúcnosť. V roku 1974, keď bol Franco chorý a indisponovaný, Galán otestoval caudillovu dusivú autokraciu, keď na nepovolenom zhromaždení, ktoré nakoniec rozohnala polícia, žiadal nezávislé odbory na madridskej právnickej fakulte Complutense. Ako človek, ktorého starí rodičia boli na oboch stranách občianskej vojny (1936 – 1939), považuje zákon o amnestii z roku 1977 za vrcholný úspech postfrankistickej transformácie, keď sa Španielsko zbavilo svojej nevraživosti a spojilo sa v “jednom veľkom objatí”, ako sám hovorí. Potom sa usiloval o vstup Španielska do NATO v roku 1982 a do EÚ v roku 1986. Pre Galána bol vývoj a úspech španielskej parlamentnej monarchie veľmi osobnou záležitosťou.

Jeho príslušnosť nebola vždy konzistentná. Hoci dvakrát hlasoval za stredopravého premiéra Josého Maríu Aznara, Galán bol proti Aznarovmu rozhodnutiu vstúpiť do vojny v Iraku; a hoci väčšinu súčasných problémov krajiny pripisuje premiérstvu Aznarovho rivala, socialistu Zapatera, pokorne privítal jeho zvolenie v roku 2004, niekoľko dní po tom, ako sa Al-Káida pomstila Španielsku bombovým útokom na železničnú stanicu Atocha. V máji 2012, keď si Španieli, poškodení krízou z roku 2008 a utláčaní ekonomickou kazajkou EÚ, uvedomili, že sú nebezpečne blízko k tomu, aby potrebovali finančnú pomoc, tisíce nezamestnaných dvadsiatnikov vrátane dvoch Galánových synov pochodovali proti “neoliberalizmu”: reakcia, ktorá dala vzniknúť krajne ľavicovej strane Podemos. V roku 2018, keď PP (Partido Popular) aj PSOE (Partido Socialista Obrero Español) uprednostnili rozklad dedičstva druhej strany pred presadzovaním stredových reforiem, Galán hlasoval za centristickú stranu Ciudadanos – dvakrát.

Galána som nedávno stretol na zhromaždení konzervatívnej strany VOX na madridskom námestí Colón. Hoci mi povedal, že sa politicky nepohol od tých opojných dní, keď v roku 74 utekal pred políciou, VOX je podľa neho “jedinou alternatívou” k súčasnej socialistickej koalícii PSOE, Podemos a množstvu regionálnych ľavicových strán. Premiéra Sáncheza obviňuje z mnohých vecí, ale jedno z opakujúcich sa obvinení je, že klamal pri rokovaniach s katalánskymi a baskickými separatistami. “Nezastaví sa pred ničím, aby zostal pri moci,” burcuje. V niekoľkých rozhovoroch, ktoré viedli k voľbám, v ktorých v roku 2018 tesne zvíťazil, Sánchez sľúbil, že nebude uzatvárať dohody so separatistickými regionálnymi stranami, no následne tento sľub rázne porušil. Podľa Galána je návrh zákona predložený pred dvoma týždňami, ktorý by z trestného zákonníka vyškrtol “poburovanie” s cieľom ospravedlniť osoby zapojené do pokusu o odtrhnutie Katalánska v roku 2017, len špičkou ľadovca. Pre tisíce spolustraníkov bola Sánchezova vláda od začiatku nelegitímna.

Po návrate domov po desiatich rokoch strávených v zahraničí je to predovšetkým tento pocit polarizácie, ktorý tlmí moje nádeje pre Španielsko. Hoci starý tichý konsenzus medzi PP a PSOE mal svoje nevýhody (podporoval stagnáciu a tlmil korupciu), Galán nostalgicky spomína na časy, keď sa socialistom dalo veriť, že budú slúžiť španielskemu štátu vo všetkých očakávaných smeroch: ctiť si kráľa, rešpektovať deľbu moci a presadzovať rovnosť všetkých Španielov pred zákonom. Pre Galána sú dnešní socialisti za hranou a tí z jeho priateľov, ktorí neprotestujú proti Sánchezovmu tichému prevratu, sú jeho spoluvinníkmi. Premiér velebí druhú republiku (ktorá dohliadala na nevýslovnú mieru násilia a represií voči katolíkom), pošliapava nezávislé súdnictvo a robí samovražedné ústupky svojim regionalistickým koaličným partnerom. Galán mi povedal, že sa zrejme “pustil do poslednej snahy pretvoriť Španielsko podľa ľavicového vzoru”, čo by podľa neho viedlo k neodvolateľnému opusteniu istôt, ktoré vznikli počas postfrankistickej transformácie.

Politická elita, ku ktorej sa Galán pripojil koncom 70. rokov, zohrala kľúčovú úlohu pri starostlivosti o pokrok a zhodu, ale teraz sa zdá byť polarizovanejšia ako samotní ľudia. Minulý týždeň Irene Monterová, ministerka pre rovnosť a manželka lídra strany Podemos Pabla Iglesiasa, nazvala parlamentnú skupinu VOX “bandou fašistov”, ktorá uplatňuje “politické násilie”, po tom, čo poslankyňa VOX Carla Toscanová spochybnila jej kvalifikáciu na ministerstve. Medzitým Galánovi spolustraníci na zhromaždení prejavili podobnú zúrivosť voči Sánchezovým spojencom a nazvali ich “zločincami”, “zradcami” a všetkým možným. Hoci by bolo možno senzačné prirovnávať našu súčasnú situáciu k situácii, ktorá predchádzala občianskej vojne, bolo by neopatrné odmietnuť takýto politický vitriol. “Ľavica sa chce pomstiť tým z nás, ktorí v 30. rokoch 20. storočia odmietli súhlasiť s ich komunistickou agendou,” hovorí mi Galán. Vzhľadom na minulosť Španielska možno len dúfať, že história sa nekoná v cykloch.