Bratislava 5. augusta 2020 (HSP/Foto:Pixabay)
Pred niekoľkými dňami sa objavil veľmi ostrý prejav amerického ministra zahraničia M. Pompea, ktorý viacerí pozorovatelia označili za vyhlásenie novej studenej vojny, tentokrát proti Číne. Dôvodom bolo, že hoci išlo len o ďalší z celej série protičínskych krokov, objavilo sa v ňom neobvykle veľa hrozieb a výziev na zmeny v Číne
M. Pompeo o. i. povedal: „Nemôžeme s touto inkarnáciou Číny zaobchádzať ako s normálnou krajinou…“ A tiež: „…Peking pohrýzol ruky, ktoré ho živili…“ Alebo: „Slobodný svet musí zvíťaziť nad touto novou tyraniou…“ Ide naozaj o slová pripomínajúce vyhlásenie vojny a tak vzniká otázka, nakoľko sú americké obavy z Číny oprávnené a nakoľko ide o paniku pred „žltou hrozbou“, ktorú pociťovali mnohí ľudia na Západe v histórii už opakovane. Tak či onak, administratíva D. Trumpa sa rozhodla znemožniť Číne, aby sa stala ekonomicky najmocnejším štátom sveta.
V tomto článku sa budem venovať nasledujúcim témam:
Rozvoj čínskej ekonomiky
Niet pochýb, že Čína sa od konca 20. storočia nachádza v pozícii rýchlo sa rozvíjajúcej krajiny a je na ceste stať sa prvou veľmocou budúcnosti. Má na to predpoklady politické, vojenské, ale hlavne hospodárske. Dnes už nikto nepochybuje, že ak bude čínsky rast pokračovať, Čína bude čoskoro najväčšou ekonomikou sveta. V mnohých ukazovateľoch sa jej už toto prvenstvo podarilo dosiahnuť, avšak podľa veľkosti nominálneho HDP v roku 2019 stále zaostáva za USA asi o tretinu. Pri súčasnom súperení oboch týchto krajín tak ide o to, nakoľko sa Washingtonu podarí zabrániť Číne v jej ďalšom hospodárskom raste. USA sa pritom ocitajú v pozícii, ktorú počas celej histórie nezažili. Prvé storočie svojej histórie od vzniku v roku 1776 neustále hospodársky napredovali a predbiehali svojich konkurentov; od konca 19. storočia si zasa kontinuálne udržovali postavenie najväčšej svetovej ekonomiky. Situácia že čoskoro stratia pozíciu vedúcej ekonomickej mocnosti, u nich preto vyvoláva strach z neznámeho. Veľkým problémom Washingtonu je aj to, že so stratou dominancie v ekonomike by sa zrejme oslabilo i americké presvedčenie o vlastnej výnimočnosti, ktoré sa stalo základom politiky USA voči zvyšku sveta.
Z historického hľadiska je však návrat Číny do pozície najväčšej ekonomiky sveta úplne prirodzený. Po väčšinu známych dejín bola Čína hlavnou ekonomickou mocnosťou a tvorila približne štvrtinu globálneho HDP. Predurčovala ju k tomu najpočetnejšia populácia, ako aj technologická a kultúrna vyspelosť krajiny. Navyše, Čína i v minulosti vykazovala veľký obchodný prebytok voči štátom Západu. Tie od nej nakupovali hodváb, čaj, porcelán a iné tovary, o západné tovary však v Číne záujem nebol. Svoje ekonomické postavenie stratila Čína až v 19. storočí kvôli priemyselnej revolúcii, ale i porážkam v tzv. ópiových vojnách. Postupne sa dokonca zmenila na polokolóniu západných štátov. Tento úpadok však priviedol Číňanov k väčšiemu záujmu o Európu a Ameriku, výsledkom čoho bolo aj prijatie mnohých tamojších inovácií. V súčasnosti preto Číňania vedia o Západe viac než ľudia zo Západu o Číne a aj to je jedna z ich komparatívnych výhod do budúcnosti.
Kvôli skúsenosti s koloniálnymi mocnosťami v 19. a 20. storočí vyvoláva súčasná snaha USA brzdiť čínsky ekonomický rast veľmi negatívnu reakciu v Pekingu. Stačí si uvedomiť, že hoci má ČĽR po USA druhý najväčší nominálny HDP na svete, pri prepočte na 1 obyv. ešte stále nedosahuje ani len celosvetový priemer. Napriek veľkým úspechom posledných desaťročí je v Číne stále veľa chudoby a zaostalosti. V jej prípade sa veľkosť ekonomiky nedá oddeliť od početnosti populácie a ak by si chceli USA udržať prvenstvo vo veľkosti HDP, musel by ich vlastný nominálny HDP na 1 obyv. trvalo zostať skoro päťkrát vyšší než je ten čínsky. Podobné zastavenie rastu čínskej ekonomiky by však znamenalo aj konzerváciu súčasnej stále nízkej ekonomickej úrovne mnohých čínskych regiónov a tiež obmedzenie práva na rozvoj pre masy Číňanov. Právo na rozvoj je pritom jedným z ľudských práv a zvlášť v krajinách Afriky a Ázie sa vníma ako zásadné. Navyše je možné, že v budúcnosti sa do porovnateľnej situácie dostanú USA aj voči Indii. Z historického hľadiska bola India (ak sa zjednotila) obvykle druhou najväčšou krajinou sveta a jediným skutočným konkurentom Číny podľa veľkosti HDP.
Duševné vlastníctvo a špionáž
Oblasťou, pri ktorej sa hovorí o konkurencii oboch superveľmocí najviac, sú informačné technológie a problematika duševného vlastníctva. Na strane USA sa objavili opakované výhrady v otázke špionáže a krádeže duševného vlastníctva. Minister M. Pompeo vo vyššie zmienenom prejave uviedol: „Čína si privlastnila cenné duševné vlastníctvo a obchodné tajomstvá, a to viedlo ku strate miliónov pracovných miest po celej Amerike.“ Problém čínskeho porušovania duševného vlastníctva je síce vážny, avšak situácia sa v porovnaní so začiatkom 21. storočia značne zmenila. Podľa Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) vedie ČĽR vo všetkých relevantných indikátoroch duševného vlastníctva (patenty, priemyselné vzory, ochranné známky) a preto porušovanie práva čoraz viac ohrozuje aj ju. O zvýšenom záujme ČĽR v tejto oblasti svedčí i zriadenie špeciálneho súdu pre duševné vlastníctvo v roku 2019. Za zmienku stojí i fakt, že podozrenia z krádeže duševného vlastníctva sa objavili aj v opačnom garde, napr. keď americká NSA vykonávala špionáž voči firme Huawei pri Operation Shotgiant (2010-14). Pre porovnanie, krádež duševného vlastníctva sa vyčítala mnohým rozvíjajúcim sa štátom i v minulosti: od polovice 20. storočia tieto obvinenia smerovali voči Japonsku, ktoré hospodársky predstihlo európske štáty a istý čas práve Japoncov preto vnímali v USA ako „žltú hrozbu“. Japonsko sa však postupne premenilo na jedného z hlavných tvorcov duševného vlastníctva a tým vzrástol i jeho záujem o právnu ochranu.
Pokiaľ ide o čínske výhrady voči USA, na strane Pekingu sa objavujú najmä výhrady voči americkej dominancii v kyberpriestore a voči porušovaniu tzv. kybernetickej suverenity. Čína poukazuje na americkú kontrolu Internetu prostredníctvom ICANN a požaduje, aby tam mali väčšie slovo štáty miesto súkromných osôb. V prípade ČĽR sa objavuje aj snaha obmedziť riziko dominancie amerických koncernov na čínskom internete – ide najmä o Alphabet (Google) a Facebook. Čínski predstavitelia zdôrazňujú fakt, že dané firmy vykladajú niektoré právne inštitúty odlišne od čínskych zákonov, najmä Facebook v prípade ujgurských teroristov. Existuje však aj podozrenie, že Čína tieto výhrady zneužíva na neprimerané formy cenzúry a na podporu vlastných firiem v kyberpriestore. Okrem toho, hoci sú čínske predstavy o kybernetickej suverenite v mnohom oprávnené, problematizujú jej výhrady voči konaniu amerických firiem, najmä Twitteru a Facebooku, ktoré tiež pristúpili k veľmi širokému zakazovaniu účtov rôznych čínskych subjektov.
Žltá hrozba: áno či nie?
Jazyk, ktorým sa v súčasnosti o Číne hovorí v USA, stále viac pripomína minulosť, keď rôzne skupiny varovali pred „žltou hrozbou“. Bolo to cítiť i v Pompeovom prejave, napr.: „Zaistenie našich slobôd pred čínskou komunistickou stranou je poslaním našej doby a Amerika je v pozícii, aby ho viedla.“ Varovania pred čínskou hrozbou však majú dlhú tradíciu: pojmy ako „yellow peril“ alebo „gelbe Gefahr“ patrili dokonca k tradičným pojmom v diskusii o Číne. A hoci pôvodne mali protičínske predsudky na Západe skôr náboženské zafarbenie, postupne sa začal objavovať aj rasizmus. Súviselo to najmä s vojnami, ktoré voči Číne západné štáty viedli, v prípade USA však išlo skôr o strach z čínskej imigrácie. Číňania v USA predstavovali nevítanú pracovnú konkurenciu a v roku 1882 prijali USA dokonca tzv. Chinese Exclusion Act, ktorý čínsku imigráciu znemožňoval (platil až do 1943). Aj v Európe sa v 19. storočí objavovali varovné hlasy pred „žltou hrozbou“: zrejme najznámejší je „hunský prejav“ nemeckého cisára Wilhelma II. z roku 1900, ktorý priamo vyzýval nemecký expedičný zbor na krutosť voči Číňanom (žiadny pardon, žiadni zajatci, atď.). V 20. storočí protičínsky sentiment prenikol i do filmu (Fu Manchu). Po víťazstve komunistov v Číne sa tento sentiment spojil s antibolševizmom a na konci 20. storočia zasa s otázkou ľudských práv.
Na druhej strane, americké výhrady voči ČĽR nie sú iba výsledkom predsudkov, ale majú aj reálny základ vo viacerých čínskych krokoch. Čína už kvôli svojej veľkosti musí vzbudzovať obavy susedov a mnohí z nich majú aj nedobré historické skúsenosti. V Číne tiež vládne silné presvedčenie o vlastnej výnimočnosti, ešte silnejšie než v USA, i keď sa zatiaľ neprejavuje „misionárskou“ aktivitou. Navyše, toto presvedčenie sa spája so silným nacionalistickým cítením, ktoré môže v budúcnosti predstavovať hrozbu. Nacionalizmus je čiastočne limitovaný komunistickým internacionalizmom, avšak aj Komunistická strana Číny je organizáciou, ktorá môže budiť obavy. Napriek tomu, že v Číne existuje formálne osem ďalších politických strán, samotná veľkosť komunistickej strany s vyše 90 miliónmi členov marí akúkoľvek reálnu politickú súťaž. Podobne aj mnohé problémy v oblasti ľudských práv sú stále závažné. ČĽR je oficiálne komunistická krajina, čo cítiť aj v ústave a právnych predpisoch, hoci sa dokázala veľmi dobre prispôsobiť kapitalistickým prvkom v ekonomike.
Z hľadiska reálnosti čínskej hrozby v oblasti ekonomiky treba vidieť, že ak aj Čína predbehne USA veľkosťou nominálneho HDP, ešte dlho nebude dominovať tak zásadne, ako sa niektorí obávajú. USA so svojimi spojencami či závislými štátmi budú naďalej tvoriť väčšie HDP než ČĽR. USA si podržia aj vedúce postavenie na svetových burzách, elektronické platobné prostriedky zostanú pod ich kontrolou, americké ratingové agentúry budú naďalej mocné a ani dolár okamžite nestratí postavenie prvej meny sveta. Okrem toho, angličtina nadlho zostane hlavným svetovým jazykom, o. i. kvôli Indii. Naopak, Peking sa bude musieť vysporiadať so starými i novými ekonomickými konkurentmi priamo v Ázii (Japonsko, India). Je to trochu podobná situácia ako v poslednej štvrtine 19. storočia, keď USA veľkosťou svojho HDP výrazne predbehli Britániu i ďalšie štáty Európy, ale centrom svetovej ekonomiky sa stali až v priebehu 20. storočia.
Miesto Európy v spore USA a ČĽR
Čínsko-americké spory sa určite dotknú aj Slovenska a ďalších štátov EÚ. Preto sa treba pýtať, akým spôsobom sa k nim má Európa postaviť. Viaceré subjekty vyzývajú na podporu USA kvôli spojenectvu v NATO a na obmedzovanie čínskych ekonomických subjektov, zvlášť v kyberpriestore. Je však otázne, či protičínske ekonomické ťaženie je aj v záujme EÚ. USA totiž sledujú vlastnú egoistickú politiku a názory EÚ nemajú vo Washingtone váhu, naopak, Európa je stále pod vplyvom USA, v politike, ekonomike a zvlášť v kyberpriestore. Porážka ČĽR v hospodárskej vojne by túto závislosť od USA iba upevnila. Z hľadiska EÚ je však dôležité, aby žiadny subjekt nebol natoľko mocný, aby mohol mariť nezávislú európsku politiku. Čínsko-americké súperenie ponúka Európanom možnosť na presadzovanie samostatnej politiky vykonávanej v európskom záujme. Ten nie je totožný ani s čínskym, ale ani s americkým záujmom…
Branislav Fábry
15.4°C
Sobota 
Nedeľa 
Sobota 
Nedeľa 
.JPG)
.jpg)
