Zločin väčší ako dohromady všetky korupčné kauzy, aké na Slovensku kedy boli

Bratislava 30. marca 2023 (HSP/Foto:Pixabay)

Od nášho vstupu do EÚ uplynuli už takmer dve dekády. Už takmer 20 rokov nemajú naši poľnohospodári rovnaké podmienky na podnikanie ako ich priami trhoví konkurenti zo západnej časti EÚ. Výsledkom tohto megapodvodu je, že naše agropotravinárstvo je len zúboženým tieňom toho, čo by mohlo byť

Len máločo dokumentuje neokoloniálny status Slovenska tak výrečne, ako stav nášho agropotravinárstva. Pred 35 rokmi sme boli v potravinách takmer sebestační, dnes sme sotva z jednej tretiny a situácia namiesto toho, aby sa zlepšovala, sa naďalej zhoršuje. Už nie sme schopní pokryť z vlastných zdrojov dokonca ani produkciu tých najtradičnejších komodít ako sú zemiaky či jablká.

To všetko v situácii, keď obchodné reťazce profitujú z rastúcich cien potravín, pričom našich agropotravinárov na výkupe gniavia neúnosne nízkymi cenami. Matematika nepustí: ak konkurenti z niektorých európskych krajín dostanú na hektár dotáciu 400 eur plus rôzne bonusy a naši producenti iba nepatrný zlomok z toho, je naozaj ťažké v takomto konkurenčnom boji prežiť.

Táto škandalózna a absolútne nespravodlivá deformácia trhu mala byť odstránená v priebehu niekoľkých rokov po vstupe SR do EÚ, ale nič sa s ňou nestalo dodnes. Slovensko pritom nesmie zaviesť ochranné opatrenia svojho trhu, lebo by za to bolo potrestané.

Prvým likvidačným momentom, ktorý položil naše poľnohospodárstvo na kolená ešte skôr než dotačné deformácie, boli ešte na samom začiatku kvóty určujúce Slovensku, koľko ktorých agropotravinárskych tovarov smie produkovať. Toto drasticky skresalo objemy našej produkcie mnohých tradičných komodít. Keby sme teraz chceli tie objemy zvýšiť, tak už nesmieme narúšať rovnováhu, lebo „tradiční výrobcovia“ musia byť pred „nekalou“ konkurenciou chránení. Majú tým garantované, že môžu produkovať niektorých komodít mnohonásobne viac, než doma spotrebujú. To je podstata tej úžasnej neviditeľnej ruky európskeho trhu…

Druhý diel tejto komplikovanej, ale vo svojej podstate primitívne diskriminačnej story, sú potom obchodníci a ich práca s maloobchodnými cenami. Trh si rozdelilo niekoľko málo reťazcov a hoci ich náklady sú neporovnateľne menšie než náklady výrobcov, ich marže sú omnoho vyššie – a tým aj ich zisky. Robia to, lebo môžu – a štát, keby im chcel tie zisky obmedziť, opäť mu hrozí trest.

A slovenskí spotrebitelia, rodiny s deťmi, dôchodcovia, tí si zatiaľ „užívajú“ slasti rastu cien potravín. Situácia začína byť pre mnohých z nich už neúnosná, ale vláda zjavne má celkom iné priority. (Sláva Ukrajine!) Heger a spol., s výnimkou ministra Vlčana, sa dokonca neunúvali ani prísť na mimoriadne zasadnutie Výboru Národnej rady SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie, ktoré sa malo situáciou zaoberať, a na ktoré boli pozvaní (písali sme o tom tu).

Zasadnutie výboru zvolal nezaradený poslanec Národnej rady (NR) SR Patrick Linhart. Po zasadnutí zvolal tlačový brífing, na ktorom oznámil, že ak do dvoch týždňov vláda nepríde s návrhom zákona, ktorý by riešil vysoké ceny potravín, tak on sám predloží návrh, ktorý zastropuje nie ceny potravín, ale marže obchodných reťazcov. Už teraz vraj má v parlamente podporu väčšiny poslancov.

Lenže netreba sa tešiť predčasne. Problém je, že populistickí korupční oportunisti, akí dnes tvoria veľkú časť poslancov Národnej rady, idú spravidla cestou menšieho odporu. A dá sa očakávať, že v prípade podobného zákona si netrúfnu skutočne siahnuť na zisk mocným, ale okľukou to v konečnom dôsledku zaplatí štát zo štátneho rozpočtu, čiže ľudia zo svojich daní. Spomeňte si, ako to bolo napríklad v prípade enormných ziskov bánk či energetických spoločností… Výnimkou môže byť jedine Matovičov najnovší šokujúci nápad podojiť Slovnaft, lenže tam je podstata veci trochu iná: Slovnaft totiž vlastnia Maďari a vo vojne proti Putinovi a Orbánovi je takáto provokácia výnimočne povolená.

Ak by sa stal zázrak a dosluhujúci parlament by prijal naozaj dobrý zákon, ktorý by vyriešil problém vysokých cien potravín (a ktorý by neznamenal automatický proces na európskom súdnom dvore), bola by to samozrejme dobrá vec, lenže ku skutočnému oživeniu slovenského poľnohospodárstva by bolo treba ešte oveľa viac: v prvom rade jeho oslobodenie od bruselských okov z kvót a regulácií, ktoré mu nedovolia byť skutočne konkurencieschopným.

Slovenské agropotravinárstvo môže zachrániť jedine buď vystúpenie z EÚ alebo jej totálna zmena na to, čím pôvodne deklarovala, že bude: naozaj slobodnou platformou na spoluprácu medzi zvrchovanými národnými štátmi. Tá druhá možnosť je iba teoretická.

Opačným scenárom je to, čoho sme už veľa rokov svedkami: prehlbujúca sa degradácia života vidieka. Nie mestá sú tým, čo vytvára podstatu a ducha krajiny a národa, ale práve vidiek – tradičný život ľudí vo svojej krajine, ktorý prirodzene odnepamäti korení v poľnohospodárskej a lesníckej kultúre. Zadusenie poľnohospodárstva znamená zabitie vidieka, nahradenie jeho plnohodnotného žitia iba akousi formou prežívania „na infúziách“. Výsledkom je vykorenenie, odnárodnenie a duchovné, kultúrne umŕtvenie národa. Čosi ako genocída – síce nie krvavá, ale s podobným výsledkom.

Kam sa v porovnaní s týmto zločinom hrabú všetky rozkrádačky a korupcie, aké kedy na Slovensku boli… A najsmutnejšie na tom je, že hegeročaputovské vedenie tohto štátu nemá mentálnu kapacitu ani len na to, aby chápalo podstatu toho, čo sa tu vlastne deje.