Čo formovalo Tomáša Baťu, aké boli jeho podnikateľské začiatky, jeho a jeho súrodencov?

Tomáš Baťa zažil v živote niekoľko pádov a krachov. Ten prvý bol zrejme vtedy, keď mal asi 15 rokov. Vybral sa do Viedne a tam veľmi skoro zistil, že neuspel. Ďalšia dramatická skúsenosť ho potom čakala spolu s jeho súrodencami. V roku 1894 založili verejný podnik a po roku bola ich bilanciou niekoľkonásobná strata. Začali s kapitálom 600 zlatých a po roku mali dlhy, ktorých výška sa vyšplhala na vyše 8000 zlatých. Brat odišiel na vojnu, sestra sa vydala a 19-ročný Tomáš sa pustil do takej organizácie podnikania, aby ten krach zvrátil. A skutočne sa to za rok podarilo, hoci ho to stálo nadľudské vypätie. Získal tak ale skúsenosť na celý život, a to, že v situácii bankrotu treba zatnúť zuby a pracovať.

Krachy a pády teda posúvali Baťu ďalej. Čo je paradox, pretože v Česku a na Slovensku je mentalita nastavená tak, že bankrot je v podstate koniec a často aj tragédia…

Baťa mal šťastnú vlastnosť, bol súťaživý. Nikdy sa nenechal odradiť a keď vznikol problém, bral to ako výzvu. Či už to bol bankrot, konkurenčný boj, vždy to vnímal ako súťaž a posúvalo ho to dopredu. Azda najlepšie by sa to dalo prirovnať k športovému zápoleniu, v ktorom chcel vždy vyhrať.

Spomínali ste, že na konci 19. storočia veľmi tvrdo začal pracovať, aby zlikvidoval stratu. Zároveň to bolo obdobie, keď po prvý raz výrazne rozbehol svoje podnikanie. Ako sa mu darilo v období rakúsko-uhorskej monarchie?

Baťa bol vtedy malý továrnik vo východomoravskom meste. Okolo roku 1900 zamestnával asi 120 ľudí. Vtedy sa začal prvý veľký vzostup jeho podnikania, pretože nasadil na trh obľúbený druh obuvi. Hovorilo sa im “baťovky” a boli plátenné, lacné a oslovovali široké vrstvy spotrebiteľov. Vďaka nim firma medzi rokmi 1897 a 1906 zvýšila svoje imanie o 4500 percent. Baťa vtedy vyrábal dobrý produkt na moderných strojoch a dokázal si pre úspech získať svojich zamestnancov. Firma išla po trvalo stúpajúcej línii.

Spomínali ste “baťovky”, no od jeho doby sa traduje aj iný názov “Baťove ceny”. Teda ceny, ktoré nie sú vyjadrené okrúhlym číslom, ale zakončené deviatkou. Kedy to vzniklo?

To vzniklo neskoršie v rámci celej koncepcie Baťovho podnikania. Rád by som v tejto súvislosti povedal, že často sme zvyknutí dívať sa na Baťu ako na symbol úspešnej, efektívnej a brilantnej organizácie predaja. K tomu sa dopracoval až v 20-tych rokoch minulého storočia. No predchádzalo tomu štvrťstoročie, keď Baťa každým dňom, týždňom či mesiacom zbieral skúsenosti. Tie sa týkali predaja, nasadzovania strojov, získavania surovín, ale aj organizácie práce. Napríklad v roku 1906 bol v jeho fabrike veľký štrajk, pri ktorom prišiel o väčšinu zamestnancov. Štrajk mal politický charakter a Baťovi priniesol skúsenosť, že politika nepatrí na pracovisko. Všetky poznatky naplno zúročil v najplodnejšom období, ktoré sa začalo v roku 1922. Vtedy doslova každý rok dokázal niečím prekvapiť československú, európsku i svetovú verejnosť. Napríklad v roku 1922 znížil ceny svojich výrobkov o polovicu a vtedy aj zaviedol ceny zakončené deviatkou.

Prečo k tomu pristúpil?

Bola to psychologická záležitosť, aby si zákazník uvedomil, že dostáva nielen topánky, ale aj späť nejakú finančnú sumu.

Toto opatrenie však spojil s tým, že znížil aj platy zamestnancov. Ako to vnímali?

Pochopili to. Celkovo to bol zvláštny prípad. Zníženie cien v roku 1922 bola politická manifestácia na podporu ministra financií Aloisa Rašína, ktorý chcel posilniť postavenie republiky v rámci Európy pevnou menou. Rašín vtedy presadzoval politiku deflácie, ktorá však bola veľkým problémom pre československých exportérov. Baťa sa rozhodol, že ministra podporí. Spolu so svojím finančným expertom Dominikom Čiperom všetko spočítali a vyšlo im, že je potrebné rozhýbať trh, vypredať sklady a získané financie investovať do novej výroby. Preto znížil ceny. Bol to riskantný ťah, no presvedčil svojich zamestnancov, že keď zákazníkom zníži ceny, musia ísť aj ich platy dole o 40 %. Keďže si chceli predovšetkým udržať prácu, toto riešenie prijali s tým, že Baťa mal pre nich aj istú kompenzáciu. Vo firemnej predajni si mohli za znížené ceny kúpiť potraviny a tovary dennej spotreby. Baťa si to v tom čase mohol dovoliť, pretože prevádzkoval 10 až 15 rôznych výrob. Patrilo k nim aj poľnohospodárstvo. Neďaleko Zlína mal farmu a tak mlieko, maslo a iné potraviny dokázal vyprodukovať vo vlastnej réžii a mohol zamestnancom kompenzovať dôsledok nižších miezd.

Kde nastal zlom a Baťa sa posunul od výrobcu obuvi ku komplexnej firme?

V roku 1932, keď Baťa tragicky zahynul, riadil 35 odvetví výroby, služieb, financií a dopravy. Začalo sa to v roku 1903 dielňou so strojárskou výrobou. Baťa nebol len zručný obuvník, ale aj invenčný strojár. Obdivoval stroje a aj vďaka tomu sa u neho výroba obuvi dostala na vysokú úroveň. Dokázal ich produkovať na vlastných strojoch. Počas prvej svetovej vojny sa k tomu pridružilo kožiarstvo a garbiarstvo, pretože v tom období bola núdza o suroviny. Vo vojnových časoch vznikla aj Baťova elektráreň a tehelňa, rovnako ako poľnohospodárstvo a lesníctvo. V roku 1917 vznikla prvá vlastná predajňa obuvi a topánky už nepredával len výlučne cez veľkoobchodníkov a maloobchodníkov. V roku 1919 založil sporiteľňu, ktorá mala veľký vplyv na upevnenie vzťahu firmy a zamestnancov. Ich úspory sa úročili sadzbou 10 %. Baťa čoskoro zistil, že veľa činností dokáže robiť efektívnejšie sám ako napríklad jeho špecializovaní dodávatelia materiálov. V roku 1924 dokázal stavať lepšie a ekonomickejšie ako profesionálne stavebné firmy. Takýmto spôsobom pribúdali nové a nové odvetvia, až vznikol podnik, ktorý dokázal sám zabezpečiť celý výrobný reťazec obuvi. Napríklad koncom 20-tych rokov nakupoval kože v Indii a v Argentíne. Doviezol ich do Zlína, kde sa spracovali vo vlastnom kožiarskom závode. Prešli do obuvníckych dielní, kde sa z nich ušili topánky na vlastných strojoch. Zabalili sa do kartónových škatúľ, ktoré sa vyrábali v Baťových papierňach. Vlastná doprava ich distribuovala do predajní, kde na ne upozorňovali plagáty z Baťovho reklamného oddelenia. V predajniach sa ponúkal aj Baťom vyrobený doplnkový tovar, ako krémy na topánky, šnúrky, pančuchy, ponožky a podobne.

Čiže motorom jeho úspechu bola sebestačnosť…

Určite áno, najmä sebestačnosť a nezávislosť na iných dodávateľoch. Všetko súviselo aj s tým, ako boli vyriešené finančné toky vnútri podniku. Na rozdiel od iných firiem, Baťa neodvádzal dane z jednotlivých výrob, ale až z príjmov z predaja finálneho produktu, obuvi. Kľúčovým momentom pre daňovú správu bol obrat Baťovho obchodu.

Ale to muselo byť pre Baťu výhodné…

Bolo to výhodné pre obe strany. Vypisovanie daní pre jednotlivé výrobné odbory by bolo administratívne zložité. Baťov výrobný proces stál na dokonalom účtovníctve, ktoré v každom momente výroby, od spracovania koží až po dovoz topánok do predajne, vyčísľovalo jeho hodnotu, hoci na papieri. Jediný moment, keď do hry vstúpila hotovosť, bol až predaj. Vtedy dokázal hodnotu tovaru vyčísliť aj daňový úrad. Baťa odvádzal najväčšie dane v Československu. V roku 1931 to bolo napríklad 60 milión československých korún, čo pokrylo ročný rozpočet troch ministerstiev.

Prispela táto Baťova komplexnosť aj k tomu, že v poslednom desaťročí svojho života mal zároveň aj verejnú funkciu, keď sa stal starostom Zlína?

Jeho vstup do komunálnej a regionálnej politiky diktovali miestne pomery. Baťa narážal na prekážky, ktoré mu kládla zlínska radnica vedená komunistami. Najmä však ako najväčší daňový poplatník v meste nemohol ovplyvniť použitie vybraných miestnych daní. Preto zostavil vlastnú kandidátku a v roku 1923 ho zvolili za starostu. Neskôr bol dvakrát znovuzvolený a funkciu vykonával do konca života. Ako starosta sa snažil Zlín rozvinúť do novej podoby. Znížil miestne dane natoľko, aby prilákal ďalších podnikateľov. Za desať rokov sa niekoľkonásobne zvýšil počet hospodárskych subjektov, najmä živnostníkov, remeselníkov a obchodníkov. Zároveň sa zaviazal, že isté verejné investície, ako bola výstavba ciest či škôl v Zlíne, uhradí jeho firma. Tým sa Baťa dostal aj do oblasti verejného školstva, ktoré ovplyvnil nielen vlastnými technickými učilišťami, ale aj výstavbou nových škôl v meste.

Donútil ho k tomuto kroku vývoj na trhu práce, nedostatok vhodných pracovných síl pri jeho expanzii, ako to vidíme pri súčasných firmách?

Dnes je problém v nízkej pôrodnosti, a teda aj v nedostatku žiakov. Za Baťových čias boli, naopak, školy plné detí. No aj pri tomto dostatku študentov chcel Baťa docieliť, aby sa mládež cielene pripravovala už počas štúdia na svoje budúce povolanie. Vyučovanie sa teda zameralo najmä na praktické využitie školských poznatkov v živote.

Podporoval skôr prírodovedné a technické vzdelávanie?

Podporoval kvalitu. Kľúčové bolo, aby deti mali motivovaných a dobre zaplatených učiteľov, ktorí sa často vzdelávali v cudzine.

V súčasnosti vidíme trend, že do politiky vstupujú úspešní podnikatelia. No často si verejný záujem zamieňajú s osobným. Nestalo sa Baťovi tiež niečo podobné? Nečelil vo funkcii konfliktu záujmov?

Baťa venoval v poslednom období života veľa času a energie verejnému životu na úkor podnikania. Ovplyvňoval komunálnu politiku v Zlíne a ako regionálny politik aj vývoj prakticky na celej Morave. Napríklad podporoval zavedenie telefonického spojenia so všetkými chudobnejšími obcami. Pri tom investoval vlastné peniaze. Nikdy nevstúpil do veľkej politiky. Nebol členom politickej strany a nemal záujem ani o parlamentnú politiku. Pokiaľ ide o konflikt záujmov, Baťa bol veľmi opatrný a nechcel dávať ani najmenšiu zámienku, aby mohol vzniknúť. Baťa ako starosta znížil miestne dane, aby prilákal čo najviac nových podnikateľov. Bolo jasné, že na tomto opatrení najviac ušetrí on sám. Baťa sa však zaviazal, že usporené peniaze z miestnych daní investuje do rozvoja mesta. Spravidla táto suma dosiahla 30-40 % z rozpočtu Zlína.

Baťa tak zrejme spojil verejný a sociálny rozmer podnikania…

Áno a v tejto súvislosti sa už málo v súčasnosti hovorí o tom, že Baťa mal verejný spoločenský a podnikateľský program. V roku 1924 vyhlásil, že cieľom jeho podnikania je platiť zamestnancom vysoké mzdy, zákazníkom ponúkať čo najväčšiu kvalitu za čo najnižšiu cenu a mať pritom ako podnikateľ primeraný zisk. Podľa neho bolo žiaduce, aby podnikateľ ihneď a spravodlivo rozdeľoval zisk medzi robotníkov, zákazníkov a závod. Každý rok, 1. mája, urobil verejný odpočet tohto programu. Napríklad v roku 1929 vyčíslil, o koľko klesli v republike ceny obuvi vďaka tomuto programu. Tým úplne otupil politický program ľavicových strán, najmä komunistov. Na požiadavku triedneho boja odpovedal vysokými mzdami pre robotníkov, ktorými dosiahol vo svojej spoločnosti sociálny zmier. Týmto si nechtiac proti sebe poštval komunistov. To je možno aj dôvod, prečo musel Zlín zmeniť názov na Gottwaldov a prečo musela byť po februári 1948 firma Baťa vygumovaná aj so svojím menom.

Dokázal strhnúť svojím príkladom aj ďalších podnikateľov?

Baťa očakával, že sa k nemu pripoja, pretože model vysokých miezd a nízkych cien mu fungoval. Nikto sa však nepripojil a v tomto ostal osamotený. Princíp sociálneho zmieru sa však ujal v zahraničí po druhej svetovej vojne, najmä vo forme ľudového kapitalizmu v Nemecku.

Po Baťovi ostali nielen myšlienky, ale aj hmotné pamiatky. Napríklad typická architektúra v Zlíne i iných mestách, kde dominuje tehla a červeno-biela kombinácia. Ako vznikla?

Baťa počas svojej podnikateľskej činnosti zasiahol do mnohých oblastí a jednou z nich bola aj architektúra. Nebolo to z jeho strany zrejme cielené, skôr to bol výsledok organického vývoja firmy. Potrebovala si udržať skúsených a kvalifikovaných pracovníkov a tak im Baťa začal ponúkať aj bývanie. Staval rodinné domy a neskôr aj školy, obchodné domy či hotely. Baťa spolupracoval s architektom Františkom Gahurom, ktorý sa stal jeho architektom a urbanistom. V roku 1924 navrhol budovy z červených tehál s bielymi betónovými stĺpmi, obklopené zeleňou. Tento projekt Továreň v zeleni sa začal rýchlo realizovať a v Zlíne pribudli desiatky nových budov. Tento koncept prerástol rozmer továrne a od roku 1925 sa v jeho štýle začali stavať aj obchodné domy, internáty a podobne. Takisto aj tisíce domov pre zamestnancov. To bol zároveň zrod modelu zlínskej baťovskej architektúry. Postupnou expanziou firmy sa rozšíril aj na Slovensko, do Európy či do Severnej Ameriky. Typicky baťovských miest je vo svete asi 10-12.

Baťova rodina po druhej svetovej vojne stratila v Československu všetok majetok. Boli obvinení z kolaborácie s nacizmom. Vy ste spomínali konflikt, ktorý mali už skôr s komunistami, tak je možné, že to obvinenie bolo vymyslené. Ako to teda bolo počas druhej svetovej vojny?

Na túto otázku sa nedá jednoducho odpovedať, pretože treba hovoriť o dvoch vetvách rodiny Baťa. A majetok firmy Baťa po roku 1932 nebol jednoducho prepísaný na Jana Baťu. My dodnes nevieme, aké podiely boli vo vnútri rodiny dohodnuté. To znamená, že firma Baťa, ktorú viedol po roku 1932 Jan Baťa, Dominik Čipera a Hugo Vavrečka, pokračovala vo vývoji, ale počas druhej svetovej vojny sa rodina i firma navždy rozdelila. Rozdelila sa preto, že titulárny šéf Jan Baťa sa počas vojny v emigrácii v Spojených štátoch a Brazílii správal nečitateľne a nedával najavo žiadne rozhodnutie, ktoré by ho identifikovalo. Evidentné bolo iba to, že odmietal spolupracovať s Benešovým londýnskym exilom, teda s československou vládou. Avšak, syn Tomáša Baťu, Tomáš Baťa mladší, ktorý žil v Kanade, s ňou spolupracoval veľmi dobre. Mal strojáreň, z ktorej dodával súčiastky britskej armáde. V roku 1945 sa Tomáš Baťa mladší vrátil do vlasti a prevzal riadenie celej firmy tým, že založil v Londýne novú spoločnosť. Už sa totiž tušilo, že v Československu sa bude znárodňovať.

Takže mu nepomohlo, že spolupracoval s exilom…

Nepomohlo. Počas vojny sa v exile už o určitých veciach rozhodovalo a tušilo sa, že tie firemné kolosy ako Škoda, Živnobanka či Baťa sa budú znárodňovať. To nebolo veľkým prekvapením. Takže Tomáš Baťa mladší v roku 1945 rýchlo v Prahe zistil, aká je situácia, tušil, že sa bude znárodňovať a podnikol tak kroky k tomu, aby západnú vetvu firmy riadil on. Prešli k nemu aj všetci kľúčoví manažéri. U Jana Baťu v Brazílii nezostal nikto z rozhodujúcich, dôležitých ľudí. Firma Baťa bola potom znárodnená v roku 1945 pre svoju veľkosť. Problém je iný. Za znárodnené firmy sa mala, podľa zákona, platiť náhrada. To znamená, že tí, ktorí boli uvádzaní ako majitelia firmy, mohli očakávať náhradu. Československý štát zaujal také stanovisko, že za majiteľov akcií uznal päť osôb – Marie Baťová, Dominik Čipera, Hugo Vavrečka, Hynek Baťa a František Malota. Jan Baťa mal zapísaný podiel 40 percent, ale pretože akcie neprihlásil v stanovenej lehote, prepadli mu. Z tohto dôvodu československé úrady zaujali stanovisko, že v roku 1946 zdanili týmto majiteľom akcie firmy Baťa Zlín a za majiteľov ich tak úradne uznali. Tým sa to skončilo. Nikdy týmto majiteľom neboli vyplatené náhrady. Akcie firmy Baťa na Slovensku boli stopercentným vlastníctvom zlínskej spoločnosti. Tam to nebolo rozpísané na osoby.

Čo si myslíte o reštitučných nárokoch, ktoré vznášajú potomkovia Tomáša Baťu?

Tomáš Baťa mladší počas svojho života vznášal reštitučné nároky a česká vláda k nim nezaujala kladné stanovisko. A v tejto pozícii to zostáva, myslím si, stále.

Ako by ste sformulovali Baťov hlavný podnikateľský odkaz?

Baťa pracoval zrozumiteľne a čitateľne a veľa ľudí okolo neho z toho cítila, že je to vlastne všetko jednoduché, že je to podľa zdravého rozumu. A tak k tomu môžeme pristupovať aj dnes. Nedávno vyšla veľká publikácia o Baťovi. Takýchto kníh je dnes veľmi veľa, ale táto je výnimočná. Písal ju totiž jeho priateľ. A ten uviedol, že Baťa zaviedol princíp – účty sa platia do desať dní. Dá rozum, že to Baťovi prinieslo veľkú obľubu medzi dodávateľmi. Tak sa predsa môže správať každý. Môžeme si teda od Baťu odniesť mnoho podnetov k tomu, aby sme sa každý deň správali normálne, priehľadne a podľa zdravého rozumu. A možno nás to aspoň trochu privedie k úspechom, aké dosiahol Baťa. Zanechal aj ďalšie posolstvo. Mnohí podnikatelia dnes vyrábajú, podnikajú a na konci roka si spočítajú, aký majú zisk. A keď vidia, že je zisku veľa, niečo z toho vezmú, dajú na charitu, na školstvo či na nejaké užitočné projekty. Baťa toto nerobil. Nečakal, kým bude mať na konci roka pyramídu zisku. Baťa dokázal zorganizovať podnikanie takým spôsobom, že dal vysoké mzdy robotníkom, dal nízke ceny zákazníkom a na konci roku mal primeraný zisk. On našiel spôsob, ako bohatstvo distribuovať do spoločnosti už priamo v procese podnikania. Hovoril tomu “zámožnosť všetkým”. Bol to taký sociálny projekt, aby spoločnosť žila v harmónii a nevznikali veľké rozdiely medzi bohatstvom a chudobou. Takže možno aj dnešní boháči, ako Bill Gates, by mohli popremýšľať, čo urobiť už počas procesu podnikania, pretože potom majú na konci také ohromné hromady peňazí, že nie sú schopní ich efektívne minúť.