Tretí stupeň obrany

Programy vývoja vojenských vzducholodí existujú v mnohých krajinách. Výhody týchto lietadiel sú naporúdzi: veľká nosnosť, dĺžka letu bez medzipristátia, menšie využitie paliva v porovnaní s lietadlami a vrtuľníkmi, veľká spoľahlivosť a dĺžka pôsobenia vo vzduchu. Okrem toho vzducholode nepotrebujú pristávaciu dráhu – môžu totiž vzlietnuť z akejkoľvek viac menej rovné plochy. Majú však aj svoje nevýhody: nízka rýchlosť (maximálne 160 km/h) a zlé manévrovacie schopnosti. Napriek tomu vzducholode môžu plniť niektoré úlohy, na ktoré ich negatívne charakteristiky nemajú zásadný vplyv.

Na začiatku roka 2015 poradcu prvého zástupcu generálneho riaditeľa ruského koncernu Rádioelektronické technológie (Kréta) Vladimir Michejev uviedol agentúre RIA Novosti, že sa už začalo pracovať na projekte vzducholode pre potreby protiraketovej obrany krajiny. Môže sa stať plnohodnotným prvkom systému včasného varovania pred raketovým útokom, ktorý je dnes tvorený dvoma stupňami – orbitálne skupinou družíc a pozemnými radarovými stanicami.

“Hlavnou výhodou vzducholodi je veľká využiteľná plocha, na ktorú možno umiestniť anténne systémy,” povedal Vladimir Michejev, “tieto lokátory môžu zaznamenať štart medzikontinentálnych balistických rakiet (MBR) a sledovať trajektóriu letu ich hlavíc. Kréta zaistí potrebnú elektroniku, zatiaľ čo samotný aerostat projektuje aeronautická stredisko Augur. ”

Ide o perspektívnu vzducholoď Atlant, ktorý má podľa plánu prvýkrát vzlietnuť v roku 2018. Projekt je rozdelený na tri modifikácie s nosnosťou 16, 60 a 170 ton. Na vojenské účely budú pravdepodobne využité ťažšie modely. Uvádzalo sa, že Atlanti budú schopní pôsobiť vo výške 10 tisíc metrov, čo je dostatočne vysoko, aby mohli objaviť hlavicu MBR na počiatočnej a záverečnej fáze letu.

Okrem toho veľké užitočné zaťaženie a vysoký dolet – až 5000 kilometrov – umožní využívať tieto vzducholode pre prevoz vojenskej techniky. Najväčší Atlant dokáže transportovať oveľa ťažší náklad ako vojensko-transportné lietadlo An-124: 170 ton oproti 120. Teoreticky dokáže vyniesť do vzduchu tri tanky T-90 s všetkou muníciou alebo osem bojových vozidiel pechoty BMP-3.

Náhrada pre družice

Atlant pritom nepatrí medzi najneobvyklejšie projekty aerostatov súčasnosti. Perspektívna bezpilotná vzducholoď Berkut od spoločnosti Augur dokáže vystúpiť do výšky 20-23 km a zostať visieť vo vzduchu 3-4 mesiace. Takých vlastností sa podarilo dosiahnuť vďaka systému elektrického napájania pomocou slnečných panelov. Medzi hlavné úlohy vzducholode budú patriť zabezpečenie komunikačného spojenia, letecké snímkovanie a sledovanie veľkých plôch krajiny. Teoreticky ho ale bude možné využívať aj na účely radioelektronickho boja, protivzdušnej obrany a sledovanie cieľov. Takáto lietadlá by sa mohla hodiť napríklad pre ruské vojenské jednotky v Arktíde – vďaka polárnemu dňu Berkut nebude mať problém so zdrojmi energie.

V perspektíve stratosférne vzducholode budú môcť nahradiť družice mobilného spojenia vojenského a civilného určenia. Aerostat vo výške 20 km je schopný zabezpečiť nepretržité spojenie do vzdialenosti 760 km. Pritom vzducholode sú oveľa lacnejšie ako družice, nepotrebujú žiadne nosné rakety a po skončení dĺžky životnosti nezvyšujú množstvo vesmírneho odpadu na orbite. Navyše v prípade ich poruchy je možné dostať ich späť na zem a vykonať potrebné opravy.

Ako sú na tom ostatní?

Spojené štáty majú dva programy vojenských vzducholodí – taktické a strategické. K taktickým vzducholodiam patrí mini-aerostaty Combat skyso Phase 1 vážiaci iba dva kilogramy a ktoré už boli využité v Iraku, kde zaisťovali rádiové spojenie medzi pozemnými vojenskými jednotkami v okruhu 320 km. Americká armáda má v pláne zvýšiť užitočné zaťaženie týchto “odrobiniek”, aby na ne bolo možné rozmiestniť ďalšie vybavenie – napríklad HD kamery. Cena jedného aerostatu sa pohybuje iba okolo 2000 amerických dolárov. Môžu sa tak stať lacnou alternatívou bezpilotným lietadlám.

Strategický program tvoria stratosférne vzducholode, medzi ktoré patrí napríklad projekt Stratelite. Jedná sa o telekomunikačnú platformu pre zabezpečenie spojenia na ploche 800 tisíc štvorcových kilometrov. Jej výroba však nebola zahájená. Pre túto chvíľu americkí vedci pracujú na projekte prieskumnej vzducholode, ktorá bude schopná pracovať v 80 km výške, teda v hornej časti stratosféry.

USA mali niekoľko projektov vojenských výškových vzducholodí, ktoré mali byť vyzbrojené strelami s plochou dráhou letu a navádzanými leteckými bombami. Avšak projekt bol odmietnutý ešte v koncepčnom štádiu – obrovské a neohybné aerostaty by boli príliš lákavým cieľom pre prostriedky protivzdušnej obrany potenciálneho nepriateľa.

Tento problém sa snaží vyriešiť Čína, ktorá v roku 2015 otestovala vzducholoď Yuanmeng, ktorá v budúcnosti môže vystúpať až do výšky 100 km, tj. Mimo dostrel existujúcich systémov protivzdušnej obrany.

Projekty vzducholodí dvojitého určenia majú aj európski výrobcovia. Nemecká spoločnosť Cargolifter AG ešte na konci 90. rokov začala pracovať na aerostate Cargolifter CL160, ktorý má byť schopný zdvihnúť náklad s hmotnosťou 160 ton a previezť ho na vzdialenosť 10 tisíc kilometrov. Vzducholoď však nikdy nebola vyrobená.