Vývoz americkej demokracie do Kambodže je zničujúci

Phnom Pénh 23. januára 2018 (HSP/Foto:TASR/AP/Heng Sinith)

Osudy štátov juhovýchodnej Ázie sa po rozpade socialistického spoločenstva vyvíjali rôzne. Kambodža – na rozdiel od susedného Vietnamu a Laosu – nastúpila cestu, projektovanú v USA. Výsledok po dvadsiatichôsmich rokoch budovania západnej demokracie nie je lichotivý.

Novodobá krvavá história Kambodže sa začala písať v r. 1975, keď moc prevzali maoisticky orientovaní Červení Khméri a diktátorský režim Pol Pota znamenal genocídu obyvateľstva: za štyri roky vlády zavraždili jeden a pol milióna ľudí z vtedajších sedem miliónov obyvateľov štátu. Polpotovcov zvrhli v r. 1979 vietnamské vojská s podporou ZSSR. V nasledujúcom desaťročí sa Kambodža (vtedy sa nazývala Kampučská ľudová republika) vďaka pomoci Sovietskeho zväzu postavila na nohy, hoci predchádzajúca diktatúra Pol Pota zničila jej ekonomiku. Táto pomoc (zásielky ryže) zachránila štát od hladu, pretože poľnohospodárstvo ležalo v ruinách. ZSSR poskytol pôžičku jeden a pol miliardy dolárov, túto však nikto nevrátil. Sovietski architekti postavili závody, nemocnice a školy.

Avšak polpotovcom ihneď po zvrhnutí začali pomáhať Američania. Financovali týchto bojovníkov v džungliach, dodávali im cez sprostredkovateľov zbrane, Thajsko na príkaz USA poskytlo základne v pohraničnom území. Vietnamci stiahli svoju armádu v r. 1991-1993. Kambodža sa dostala pod špeciálnu správu OSN, presnejšie USA. Sľubovali sa úspechy v ekonomike, demokracia, bohatstvo a šťastie v krátkych termínoch. Nič z toho sa nestalo.

Výsledkom „ekonomických a politických” reforiem podľa rád amerických odborníkov bola zmena Kambodže na jeden z najbiednejších štátov juhovýchodnej Ázie. Nielen na uliciach hlavného mesta Pnompenhu možno vidieť množstvo beznohých kalík – obetí protipechotných mín a dlhoročnej občianskej vojny. Prekvitá tu obchod s drogami a prostitúcia, keď sa ponúkajú cudzincom aj neplnoleté dievčatá. Oficiálna minimálna mzda predstavuje iba 153 dolárov mesačne, ale v skutočnosti ju nikto nevypláca. Napr. zárobok pracovníkov súkromných dielní, zametačov ulíc alebo práčiek je 50 dolárov mesačne. Marihuanu možno brať prakticky legálne (otvorene ju predávajú v kaviarňach ako „šťastnú pizzu”) a stanovisko predajcov heroínu sa často nachádza v blízkosti policajnej stanice. V závodoch na výrobu odevov vidno za šijacími strojmi aj dvanásťročné pracovníčky. Detská práca (neexistujúca za „prosovietskej vlády”) je v súčasnej Kambodži normou. Podľa údajov Medzinárodnej organizácie práce je v tomto štáte nútených pracovať 65 000 detí vo veku od päť do trinásť rokov, vrátane stoviek chlapcov a dievčat, ťažiacich soľ v morských bazénoch. To sú iba podhodnotené oficiálne údaje.

Západné štáty, vrátane USA a EÚ, investovali od r. 1993 na „podporu demokracie” v Kambodži okolo desať miliárd dolárov. Takmer všetky sú rozkradnuté: podľa Transparency International sa Kambodža nachádza na najnižších priečkach hodnotenia korupcie, na 156. mieste zo 176. Tu nijako nechránia informátorov, oznamujúcich úplatky, dokonca môžu byť potrestaní. Ak na úradníka bola podaná žaloba a korupcia nebola potvrdená, žalujúcemu hrozí trest šesť mesiacov väzenia. Na pohľad tu platia prísne zákony, z ktorých sa Západ teší: policajt za prijatie úplatku môže dostať až 15 rokov väzenia. No v skutočnosti sa nepoužívajú, korupčníkov nestíhajú. Na Západ sa hlási: korupcia sa znižuje, obchod s narkotikami mizne, demokracia sa upevňuje. Všetci sú spokojní, nikto nekontroluje.

Všade sa platí dolármi – Kambodža pôsobí ako členský štát USA. K vlastnej mene (riel) sa Kambodžania správajú pohŕdavo. Formálne je Kambodža kráľovstvo, hoci „kráľ – hračka” nič nerieši. Od r. 1997 je moc v rukách premiéra Chun Sena, vládnuceho autoritatívne, ktorý v sebe objavil „priateľa USA”. Chun Sen je členom Ľudovej strany: predtým plamenní komunisti sú americkými financiami prekovaní na demokratov.

Závody, vybudované sovietskymi odborníkmi, sú opustené, tieto technológie nie sú potrebné. Kambodža vyrába mnoho odevov, vrátane rukami neplnoletých detí. Ochotne ich kupujú v Európe i USA, nezaujímajúc sa, kým a kde boli vyrobené, hlavne že sú lacné, ostatné nie je dôležité. Predsa však príklady Vietnamu s inou ekonomikou a Laosu, kde nepoznajú detskú prácu a prostitúciu, poukazujú na to, že pre Kambodžu by bolo lepšie pridržiavať sa režimu pred rokom 1989. Pripútanie Kambodže k USA jej úspech neprinieslo.

Ivan Lužák