Pán minister, kedy bude pomoci už dosť?

Minister obrany Robert Kaliňák počas svojej návštevy Kyjeva potvrdil už štrnásty balík „humanitárnej, nesmrtiacej“ pomoci pre Ukrajinu. Tento objemný balík zahŕňa dodávku piatich odmínovacích strojov Božena, stavebných a transportných prostriedkov, ako aj súpravy na lekársku evakuáciu. Ministrov hlavný argument zostáva nemenný: Slovensko nebude dodávať zbrane. Ukrajinský minister obrany Denys Šmyhaľ prijatie pomoci potvrdil a vyjadril presvedčenie, že tieto prostriedky pomôžu zachraňovať životy civilistov. Ale?

Oficiálny, mierumilovný naratív však skrýva tvrdú realitu: v podmienkach hybridnej vojny neexistuje čistá civilná sféra. Každý uvoľnený most, každá opravená elektráreň či nasadený odmínovač priamo prispieva k vojenskej efektivite Kyjeva, čím sa humanitárna technika nevyhnutne mení na strategický nástroj. Tváriť sa, že ide o „čistú pomoc“, je sebaklam. Akonáhle materiálny dar prekročí hranice, Slovensko stráca akúkoľvek suverenitu a kontrolu nad jeho konečným využitím. Realita je pritom neúprosná: Ukrajina si pomoc vezme a použije podľa seba, bez ohľadu na naše predstavy či dohody. Analytické správy a skúsenosti z minulosti túto tvrdú pravdu len potvrdzujú – odmínovacie stroje Božena uľahčujú pohyb jednotiek, generátory napájajú vojenské základne a lekárska technika často slúži aj logistike armády. Slovenská republika sa tak stáva oficiálne nevedomým, no reálnym spolupáchateľom vojenského úsilia, ktoré sa nás priamo netýka.

Nerobte si z nás bláznov pán Kaliňák, hnevá sa Belousovová

Rozpor medzi vládnou „diplomaciou slovíčok“ a reálnym vojenským dopadom darov rozbíja vnútornú dôveru v čase, keď ľudia doma zápasia s rastúcimi cenami, infláciou a existenčnou neistotou. Zatiaľ čo vláda rozdáva techniku za milióny, mnohí Slováci nevedia, ako zaplatia účty. Členstvo v NATO a EÚ údajne prináša bezpečnostné väzby, no popravde skôr drasticky zužuje priestor na suverénne rozhodovanie. Brusel diktuje, Washington tlačí a Bratislava poslušne kýva. Záväzky vojenskej solidarity v NATO vytvárajú neúmerný tlak na modernizáciu armády a nákup drahej techniky – peniaze, ktoré by mohli ísť na zdravotníctvo, školstvo či dôchodky, končia v rukách zbrojárskych korporácií. A všetko sa maskuje slovom „solidarita“.

Politika definovaná strachom z mocnejších partnerov, a nie ochranou peňaženiek vlastných občanov, je politikou definitívnej straty suverenity. Stačí sa pozrieť na odvážnejšieho suseda – Viktor Orbán si svoju suverenitu chráni, odmieta slepú poslušnosť Bruselu a otvorene hovorí, že euro nezavedie, pretože Európska únia sa podľa neho rozpadá zvnútra. Maďarsko háji svoje záujmy, zatiaľ čo naša vláda sa tvári, že všetko robí pre „dobro Ukrajiny“. Kde je však dobro Slovenska? Prečo máme dodávať humanitárne a vôbec akékoľvek dary krajine, ktorá nám medzitým poškodzuje ropovod Družba a robí prievan v obchodných zmluvách a vzťahoch? To nie je solidarita – to je poníženie.

Kaliňák: Slovensko poskytne Ukrajine ženijnú a odmínovaciu podporu, ide tak o prvý balík vojenskej podpory od nástupu súčasnej vlády

Preto je nevyhnutné hľadať východisko z marazmu – cestu k zodpovednej suverenite. Formálny odchod z EÚ podľa článku 50 Lisabonskej zmluvy alebo odstúpenie od zmluvy NATO by bol možný, aj keď v praxi by určite narážal na riziká zo strany Západu. Už dnes je ale riešením vyvíjať radikálny obrat – vláda musí zastaviť humanitárne alibi, sledovať skutočné využitie nášho majetku na Ukrajine, poprípade uznať jeho zneužívanie na ďalšiu vojenskú agresiu – a tak pristúpiť k okamžitému zastaveniu dodávok. Solidarita nesmie byť slepá a submisívna.

Zároveň musíme tvrdo odmietnuť bezhlavé prijímanie drahých aliančných požiadaviek na zbrojenie, vyjednávať výnimky a žiadať spravodlivé rozdelenie finančnej záťaže. Spolupráca so štátmi V4, ktoré tiež odmietajú stratu národnej kontroly, by posilnila našu vyjednávaciu pozíciu a umožnila použiť VETO všade tam, kde sa presadzujú cudzie záujmy na úkor našich občanov.

Stojíme na rázcestí a neexistuje už miesto na polovičaté gestá či prázdne reči. Keď vláda nechce alebo nedokáže chrániť naše záujmy, postavme sa k tomu ako občania. Ak to myslíme vážne, Slovensko musí nájsť odvahu uvažovať o odchode z NATO, ktoré nás skôr vtiahne do nejakej vojny ako ochráni, ale ak sa bude EÚ uberať cestou k zníženiu životnej úrovne občanov a k postupnému krachu, tak aj z nej – len tak môžeme získať skutočnú slobodu do vlastných rúk.  Iba tvrdým tlakom a neústupnou kontrolou dokážeme donútiť elity k transparentnosti a zodpovednosti. Čas falošných sľubov a lacnej solidarity je minulosťou. Buď si vybojujeme späť dohľad nad našimi zdrojmi a vlastnou politikou, alebo sa staneme rukojemníkmi cudzích záujmov a tak aj dopadneme. Možno ako Ukrajina, lebo tá cesta je rovnaká.