Predslov k nej napísal moskovský patriarcha Kirill. Svätý Otec František v nej zdôrazňuje úlohu modlitby v kresťanskom živote. Nazýva ju aj dychom či tlkotom srdca Cirkvi. Prinášame vybraný úryvok z publikácie, ktorý uverejnil denník Avvenire, vydávaný Konferenciou biksupov Talianska:

„Krst je začiatkom nového života. Čo ale znamená nový život?

Nový život krstu nie je nový ako keď zmeníme zamestnanie alebo sa presťahujeme do iného mesta a povieme: „začal som nový život.“ V týchto prípadoch sa samozrejme  život mení, možno niekedy aj veľmi a je odlišný od toho predošlého: lepší alebo horší, zaujímavejší alebo náročnejší, v závislosti od prípadu. Podmienky, kontext, kolegovia, známosti, možno dokonca aj priateľstvá, dom, plat sú odlišné. Nie je to však život nový, je to ten istý život, ktorý pokračuje.

Nový život krstu je odlišný aj od prežívania radikálnej zmeny našich pocitov v dôsledku zaľúbenia sa či sklamania, choroby, nejakej dôležitej neočakávanej udalosti.

Podobné veci sa nám môžu prihodiť ako zemetrasenie – vnútorné či vonkajšie: môžu od základov zmeniť hodnoty, rozhodnutia: city, prácu, zdravie, službu druhým… Predtým sme možno mysleli na kariéru, no potom sme začali konať dobrovoľníctvo, dokonca sme z vlastného života urobili dar pre ostatných! Predtým sme nemysleli na vytvorenie rodiny, potom sme zakúsili krásu manželskej a rodinnej lásky.

Aj tieto veľké, mimoriadne zmeny, sú ešte „len“ premenami. Sú úpravami, ktoré nás vedú ku krajšiemu a dynamickejšiemu životu alebo k životu ťažšiemu a náročnejšiemu. Nie je náhoda, že – keď o nich rozprávame – vždy používame slová viac a menej.

Hovoríme, že urobili náš život krajším, radostnejším a zanietenejším. Je to preto, že ešte stále porovnávame viac či menej podobné veci. Je to, akoby sme veci merali na stupnici hodnôt. Život predtým bol radosťou č.5, teraz je to radosť č.7; zdravie bolo predtým č.9, teraz to je č.4. Menia sa čísla, ale nie podstata života!

Nový život krstu však nie je nový len vzhľadom na minulosť, na predchádzajúci život, na život aký bol predtým. Nový neznamená nedávny, terajší neznamená to, že sa stala úprava, zmena.

Boží život je spoločenstvom a bol nám daný ako priateľstvo

Nový život, o ktorom hovorí sv. Pavol v listoch, nám pripomína Ježišovo nové prikázanie (porov. Jn 13, 34); pripomína nám nové víno Kráľovstva (porov. Mk 14, 29), novú pieseň, ktorú spasení spievajú pred Božím trónom (porov. Zjav 5,9): definitívne skutočnosti, eschatologické ak by sme použili teologické slovo.

Takže chápeme, že pre nový život nie je možné robiť porovnania. Môžeme porovnávať život a smrť alebo život pred a po narodení? Kristus sa nestal jedným z nás, neprežil svoju Paschu utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania pre to, aby „zlepšil“ náš život, aby ho urobil krajším, príjemnejším, dlhším, intenzívnejším, jednoduchším či šťastnejším. On prišiel – ako nám povedal – aby sme mali život hojnejšie (porov. Jn 10,10).

Toto je nový život, život, ktorý nám Boh Otec daruje pri krste. Je novým preto, že je to iný život v porovnaní s tým naším, pretože je to Jeho vlastný život, je to samotný život Boha. Toto je veľký dar, ktorý nám dal a ktorý nám dáva Ježiš! Zúčastňovať sa na láske Otca, Syna a Ducha Svätého. Mať účasť na láske, ktorú oni majú pre všetkých ľudí a pre celé stvorenstvo. Ten nový život je životom Boha, ktorý nám bol darovaný!

Odjakživa sme my kresťania hľadali zobrazenia a symboly na vyjadrenie tohto nesmierneho daru. Sme mnohí, rôzni a predsa sme jedno, sme Cirkev. A táto jednota je jednotou lásky, ktorá nevynucuje, neponižuje, neobmedzuje nás, ale nás posilňuje, stavia nás všetkých pospolu a robí nás priateľmi.

Ježiš má jedno nádherné vyjadrenie v Evanjeliu: «Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha a toho, ktorého si poslal» (Jn 17,3). On sám nám takto hovorí, že skutočný život je stretnutím sa s Bohom; a že stretnutie s Bohom je poznaním Boha.

Z Biblie potom vieme, že človeka nepoznáme len prostredníctvom hlavy, pretože poznať znamená milovať. A toto je Boží život, ktorý je nám daný: láska, ktorá sa stane našou a pomaly pomaličky nám dáva rásť, vďaka Duchu Svätému (Rim 5,5) a osvetľuje aj tie naše malé každodenné „ďakujem, môžem?, prepáč“.

Aj napriek tomu, že slová sú nepostačujúce, dá sa povedať, že nový život je odhalením, že sme Niekoho, že Niekomu patríme a v ňom patríme všetkým. Patriť znamená, že každý je tu pre druhého.

Toto mi pripomína slová nevesty v Piesni piesní: «Môj milý je môj a ja som jeho» (Pies 2,16). Takže deň po dni Duch Svätý privádza k naplneniu Ježišovu modlitbu k Otcovi: «Neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno» (Jn 17, 20-21).

Jedno zo starších zobrazení – používané už sv. Pavlom – na vyjadrenie tejto príslušnosti, tohto spolu-života – je zobrazenie tela, ktorého hlavou je Kristus a my sme jeho údy («Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy»: 1Kor 12,27).

Symbol tela

V ľudskom tele je niekoľko základných funkcií, ako tlkot srdca a dýchanie.

Páči sa mi predstava, že osobná a komunitná modlitba nás kresťanov, je dychom, tlkotom srdca Cirkvi, ktorý vlieva svoju vlastnú silu do služby toho, kto pracuje, kto študuje, kto učí; ktorý robí plodnými vedomosti vzdelaných ľudí i pokoru jednoduchých ľudí; ktorý dáva nádej húževnatosti toho, kto bojuje proti nespravodlivosti.

Modlitba je naším „áno“ povedaným Pánovi, jeho láske, ktorá nás zasahuje; je prijatím Ducha Svätého, ktorý bez toho, aby sa unavil, vylieva lásku a život na všetkých.

Sv. Serafim Sarovský, veľký duchovný učiteľ ruskej cirkvi, hovorieval: „Získanie Božieho Ducha je teda skutočným cieľom nášho kresťanského života, do tej miery, že modlitba, vigílie, pôst, almužna a iné cnostné skutky vykonané v Kristovom mene, nie sú iné než prostriedkami k tomuto cieľu“ (Rozhovor s Motovilovom). Nie vždy si uvedomujeme, že dýchame, no nemôžeme prestať dýchať.“