Všetko bolo úplne inak: Prekvapivé informácie o thajskom futbalovom družstve v zatopenej jaskyni

Tham Luang 16. januára 2019 (HSP/Daily Mail/Foto: TASR/AP- Royal Thai Navy Facebook Page via AP, Tham Luang Rescue Operation Center via AP; Screenshot YouTube)

Keď dvaja britskí potápači zachraňovali 12 chlapcov a ich trénerov z thajského futbalového družstva uviaznutých v podzemnej jaskyni, celý svet sa dozvedal o priebehu ich záchrannej akcie, ktorá si vyžadovala nadľudskú odvahu a inovatívne technické znalosti. Ako však skutočne prebiehala?

To postupne zisťoval reportér Daily Mail Liam Cochrane na základe vyjadrení chlapcov, trénerov a účastníkov celej záchrannej akcie.

Mnoho možností nebolo. Čakať, že povodňové vody ustúpia, sa nedalo, čas bol proti tomu. Museli ihneď konať a vzhľadom na podmienky bolo treba vymyslieť čo najúčinnejší spôsob, ako všetkých dostať z jaskyne von.

Pre upokojenie rodičov detí a verejnosti bolo vysvetlené, že chlapci sa momentálne v jaskyni učia potápať, každý z nich bude pripútaný na vzduchovú hadicu a potom plávať s jedným záchranným potápačom vpredu a s druhým za nimi. To však ale nebola pravda.

Záchranári vedeli, že dieťa, ktoré sa nikdy predtým nepotápalo, nemohlo sa to tak rýchlo naučiť. Jediným riešením bolo uspať ich sedatívami, nasadiť im kyslíkové masky na tvár a po jednom vynášať.

Tie masky však museli byť na ich tvárach riadne upevnené. Z viacerých celotvárových masiek však len štyri boli vhodné pre deti.

Čo sa týka poskytnutia sedatív, do akcie museli byť zavolaní aj dvaja skúsení austrálski jaskynní potápači, ktorými boli anesteziológ Richard Harris (doktor Harry) a veterinár na dôchodku Craig Challen.

Celej akcii s neistým koncom však mohol výrazne napomôcť 37-ročný bývalý člen thajských špeciálnych námorných síl (SEAL) Saman Gunan, venujúci sa teraz extrémnym vytrvalostným športom, ktorý sa do akcie pridal dobrovoľne. Žiaľ, zahynul, keď vnášal náhradné kyslíkové nádržky do jednej z únikových komôr.

SEAL a britskí potápači si museli najprv preskúšať celú akciu, ako chlapcom nasadia masky, ponoria ich a budú viesť vo vode a priebežne sa pritom na určených miestach (komorách) vynárať nad hladinu.

Austrálsky doktor Harry si medzitým pripravoval potrebné lieky na sedatívum, aby chlapci zostali v bezvedomí, ale bezpečne počas troch hodín, kým ich vynesú na povrch.

Tento druh záchrany sa nikdy predtým nerealizoval, takže neexistovala žiadna kniha pravidiel, podľa ktorej by postupovali.

Rozhodol sa pre kombináciu troch liekov. Najprv im podal tabletku Xanaxu proti úzkosti, aby ich zbavil strachu, potom na uspatie dal injekciu ketamínu do svalu (5 mg na kilogram telesnej hmotnosti, čo však pôsobilo len hodinu, preto ho musel doplňovať) a atropín na zníženie produkcie slín v ústach chlapcov.

Záchranná akcia

So samotnou záchranou sa začalo v nedeľu 8. júla, do tímu bola zapojená asi stovka ľudí. Všetci vedeli, čo majú robiť. Vybraný bol prvý 14-ročný chlapec a spomedzi potápačov sa dobrovoľne prihlásil britský Jason Mallinson, ktorý ho sprevádzal po celej ceste von. Chlapec bol pod sedatívami, ale aby sa nenaľakal a nepohol s maskou na tvári, keby sa náhodou prebral ešte vo vode, podobne ako aj ďalším spútali ruky.

Takto prechádzali po jednotlivých komorách, kde sa kontrolovala bezpečnosť a stav chlapcov. Po dlhom čakaní bol prvý nakoniec von. Záchranárom sa jasne uľavilo a povzbudení pokračovali v rovnakom postupe ďalej.

Ako druhý sprevádzajúci potápač sa prihlásil britský záchranár John Volanthen.

Ale aj samotní chlapci sa držali hrdinsky. Keď im bolo povedané, čo sa bude diať, ani jeden neprejavil strach.

Potápač Chris Jewell bol v úžase z toho, akí odvážni sú všetci chlapci: “Urobili všetko pre to, aby sme ich mohli zachrániť. Nikdy som nezbadal fňukanie alebo slzy. Boli to extrémne pokojní, silní a odhodlaní mladí muži.”

V prvý deň zachránili štyroch chlapcov. Tí si ani nespomínali na žiaden z nebezpečných momentov, ktorými prechádzali, takže ketamín vcelku zapôsobil účinne. Potom boli zachránení už ôsmi, takže ešte zostávali piati, no predpovede meteorológov varovali pred blížiacimi sa silnými búrkami.

Hladina vody v priestoroch jaskyne sa teda zvýšila, takže čas bol krátky. Záchranári pri chlapcoch ich udržiavali v pokoji, učili ich meditovať a povzbudzovali ich, aby šetrili energiu.

Nakoniec aj posledný, najmenší a najmladší Mark, ktorému príliš nesadla žiadna maska, bol úspešne zachránený.

Všetci boli samozrejme nesmierne šťastní, že sa im celá náročná záchranná akcia vydarila. Skromní hrdinskí záchranári z každej strany počúvali rozveselené kričiace “ďakujem”. Aj tí zo SEAL radostne spievali, tancovali a veselo vykrikovali.

Bol to príbeh, ktorý prežívalo mnoho ľudí na celom svete. Bolo tam všetko: nepríjemná príhoda, uviaznuté a hladné deti, preteky s časom, stúpajúca voda, tí najlepší a najodvážnejší zachranári. Akcia, o ktorej sa vopred nevedelo, ako skončí, podarilo sa, čo sa zdalo nemožné, a “dalo svetu chvíľu veľmi potrebného šťastia”.