Počas nekonečného spravodajstva o najnovšej ofenzíve alebo protiofenzíve na Ukrajine sa často nedoceňuje, o koľko horšie mohli byť globálne hospodárske dôsledky konfliktu. Rusko je najväčším svetovým vývozcom plynu a pred vojnou pokrývalo približne 50 % dopytu EÚ. Ukrajina je zasa popri Rusku významným vývozcom obilia. Úplné prerušenie ktoréhokoľvek z týchto kanálov by malo za následok katastrofu.

Skutočnosť, že sa tak minulý rok nestalo, bola do veľkej miery výsledkom dvoch kľúčových dohôd, ktoré boli zabezpečené na začiatku konfliktu. Ide o čiernomorskú iniciatívu pre obilie, na základe ktorej Rusko umožnilo Ukrajine pokračovať vo vývoze obilia cez Čierne more (ktoré je pod jeho kontrolou), a dohodu, ktorá umožnila, aby ruský plyn naďalej prúdil do Európy cez Ukrajinu. Prvá z nich však bola práve pozastavená a druhá by mohla byť čoskoro ukončená. Zdá sa, že skutočná cena tejto vojny sa čoskoro výrazne zvýši.

Keď sa v júli minulého roka podarilo uzavrieť dohodu o obilí, generálny tajomník OSN António Guterres ju právom označil za “svetielko nádeje”. Dosiahnutie takejto dohody bolo pozoruhodným úspechom a veľkým, aj keď zriedkavým víťazstvom medzinárodnej diplomacie. Prispela k výraznému zníženiu cien obilia a zabránila kolapsu ukrajinského vývozu (ktorý sa znížil len o približne 30 %) – čím účinne zabránila potenciálnej globálnej humanitárnej katastrofe. V priebehu minulého roka opustilo Ukrajinu z troch ukrajinských prístavov viac ako 1 000 lodí (obsahujúcich takmer 33 miliónov ton obilia a iných potravín): Odesa, Čornomorsk a Južnyj/Pivdennyj.

Odstúpenie od dohody

Putin však 17. júla od dohody odstúpil. Tento krok Ruska neprišiel z ničoho nič. So zvyšovaním západných sankcií sa dohoda začala dostávať pod čoraz väčšie napätie, pričom Kremeľ tvrdil, že Západ nedodržiava svoju časť dohody, ktorá umožňovala väčší vývoz ruských poľnohospodárskych výrobkov a hnojív. Aby sa tak stalo, Rusko trvalo na opätovnom pripojení Ruskej poľnohospodárskej banky k medzinárodnému platobnému systému Swift a okrem iného na odblokovaní aktív a účtov tých ruských spoločností, ktoré sa podieľajú na vývoze potravín a hnojív.

Najdôležitejšou požiadavkou však bolo obnovenie ropovodu Togliatti-Odessa, ktorý vedie z ruského mesta Togliatti do rôznych čiernomorských prístavov na Ukrajine a ktorý pred vojnou vyvážal 2,5 milióna ton amoniaku ročne. V rámci rokovaní o Čiernomorskej obilnej iniciatíve Kyjev a Moskva uzavreli dohodu, ktorá umožňovala bezpečný prechod amoniaku cez potrubie – to však Ukrajina nikdy neotvorila. V septembri minulého roka OSN vyzvala Ukrajinu, aby obnovila jeho prepravu vzhľadom na kľúčovú úlohu amoniakových hnojív pri podpore svetovej poľnohospodárskej výroby, ale bezvýsledne.

Ukrajinská sabotáž?

Minulý mesiac Rusko opäť požadovalo opätovné otvorenie ropovodu ako podmienku obnovenia Čiernomorskej obilnej iniciatívy. Len o niekoľko dní neskôr bol jeho úsek nachádzajúci sa na ukrajinskom území vyhodený do vzduchu – podľa Ruska ukrajinskými sabotérmi v úmyselnej snahe sabotovať dohodu o dodávkach obilia. Guvernér ukrajinskej Charkovskej oblasti však tvrdí, že ho zničilo ruské ostreľovanie. V každom prípade bol osud dohody v tom momente viac-menej spečatený: keď Putinov hovorca Dmitrij Peskov o mesiac neskôr oznámil, že “čiernomorské dohody už neplatia”, málokoho to prekvapilo. Rozhodnutie prišlo len niekoľko hodín po ukrajinskom útoku na most spájajúci pevninské Rusko s Krymom, hoci Moskva poprela, že by medzi týmito dvoma udalosťami existovala súvislosť.

Západ podľa očakávania odsúdil rozhodnutie Ruska odstúpiť od dohody. Americký minister zahraničných vecí Antony Blinken uviedol, že jeho krajina ľutuje, že Rusko “naďalej používa potraviny ako zbraň”, zatiaľ čo šéf zahraničnej politiky EÚ Josep Borrell vyhlásil, že Putin “používa hlad ako zbraň”. Na inom mieste poľský minister zahraničných vecí Zbigniew Rau označil toto rozhodnutie za “nič iné ako akt hospodárskej agresie voči štátom globálneho Juhu, ktoré sú najviac závislé od ukrajinského obilia”, zatiaľ čo talianska premiérka Giorgia Meloniová uviedla, že rozhodnutie Ruska je “ďalším dôkazom toho, kto je priateľom a kto nepriateľom najchudobnejších krajín”.

Takáto silná rétorika však zakrýva diferencovanejší obraz. Ako tvrdí organizácia Oxfam na základe údajov Spoločného koordinačného centra OSN, menej ako 3 % obilia z tejto dohody išlo do najchudobnejších krajín sveta vrátane Etiópie, Sudánu, Somálska, Afganistanu a Jemenu. Naopak, približne 80 % obilia bolo dodaných do bohatších krajín, najmä do krajín EÚ a Číny. Samotný Putin v rozhovore s prezidentom Juhoafrickej republiky Cyrilom Ramaphosom vyhlásil, že “hlavný cieľ dohody – dodať obilie krajinám v núdzi vrátane krajín na africkom kontinente – sa nenaplnil”.

Rekordné dodávky pšenice

Napriek Putinovým tvrdeniam o problémoch s vývozom sa Rusko v minulom roku tešilo rekordným dodávkam pšenice, takže je zrejmé, že toto rozhodnutie má oveľa viac spoločného s vyhrotenými vzťahmi medzi Západom a Ruskom ako s čisto hospodárskymi otázkami. Podobne možno predpokladať, že Putinovo rozhodnutie poslať obilie zadarmo do šiestich afrických krajín, ktoré majú silné väzby s Moskvou, má viac spoločného s posilňovaním globálnych spojenectiev než so skutočnými humanitárnymi obavami. Ale keďže koniec vojny je v nedohľadne a všetky strany sú zapojené do čoraz bezostyšnejšieho vojenského brinkmanshipu, je niekto naozaj prekvapený, že dohoda, ktorá úplne závisela od dobrej vôle Ruska, stroskotala?

A cenu za to zaplatia aj západné krajiny. Po pozastavení Čiernomorskej obilnej iniciatívy sa bude ešte väčšie množstvo ukrajinského obilia prepravovať po súši cez Európu prostredníctvom takzvaných “solidárnych trás” vytvorených EÚ. Problémy sa však objavili už pred krachom iniciatívy, keďže lacné ukrajinské obilie, ktoré vo veľkej miere vyvážali schránkové firmy vyhýbajúce sa plateniu daní, zaplavilo miestne trhy, kde podhodnocovalo miestnu produkciu a vyvolávalo hnev poľnohospodárov. V reakcii na to vlády Poľska, Bulharska, Maďarska, Rumunska a Slovenska v apríli zaviedli jednostranné zákazy na ukrajinské obilie, kým sa nedohodne dohoda EÚ, ktorá umožní znížiť tlak na miestne trhy a zároveň umožní tranzit ukrajinského tovaru na tradičné trhy v krajinách mimo EÚ. Po pozastavení Čiernomorskej obilnej iniciatívy sa však tlak pravdepodobne zvýši.

V súčasnosti zostáva budúcnosť tejto dohody nejasná. Putin ponechal otvorené dvere pre jej oživenie, keď povedal, že Rusko sa jej prispôsobí “hneď, ako bude ruská časť (dohody) dokončená”. Skutočnosť, že Rusko podniklo niekoľko útokov na kritickú infraštruktúru na vývoz obilia v regióne Odesa, však naznačuje, že obnovenie dohody sa zdá byť v dohľadnom čase nepravdepodobné.

Zmluva s Gazpromom pomaly končí. Čo bude ďalej?

A zdá sa, že podobný príbeh obštrukcií sa odohráva aj v prípade vývozu ruského plynu. Napriek vojne ruský plyn naďalej prúdi cez Ukrajinu do Európy, čo zmierňuje úder zámeru EÚ oddeliť sa od ruskej energetiky a zároveň umožňuje Ukrajine získať toľko potrebnú hotovosť vo forme tranzitných poplatkov. V nedávnom rozhovore pre Financial Times však ukrajinský minister energetiky German Galuščenko uviedol, že Kyjev pravdepodobne neobnoví dohodu o tranzite plynu, keď sa v roku 2024 skončí platnosť zmluvy Ukrajiny o dodávkach s Gazpromom.

V praxi by to znamenalo uzavretie jednej z posledných tepien, po ktorej sa ešte prepravuje ruský plyn do Európy, čo by vážne oslabilo mnohé energeticky závislé krajiny EÚ. Z nedávnej analýzy Centra pre globálnu energetickú politiku Kolumbijskej univerzity vyplýva, že dodávky do krajín EÚ “by mohli klesnúť na 10 až 16 miliárd kubických metrov (45 až 73 % súčasnej úrovne)”, čo by podľa júnovej analýzy Centra pre globálnu energetickú politiku Kolumbijskej univerzity spôsobilo, že Európa by mala nedostatok, ktorý sa v súčasnosti nedá nahradiť väčším dovozom skvapalneného zemného plynu z USA a Kataru.

Zvyšovanie cien

Okrem toho strata aj malého percenta dodávok môže zvýšiť ceny na celom kontinente vzhľadom na napätie na svetových trhoch s plynom. Napríklad v Nemecku minister hospodárstva naznačil, že krajina bude nútená výrazne utlmiť svoje priemyselné aktivity, ak sa koncom roka nepredĺži dohoda o dodávkach plynu. Pre krajinu – a vlastne aj pre kontinent -, ktorá už zápasí s postupujúcou deindustrializáciou, by to mohlo mať katastrofálne dôsledky.

Je to obzvlášť znepokojujúce, ak si uvedomíme, že ak sa nevyskytnú rovnaké nadpriemerné teploty ako minulý rok, bude mať Európa túto zimu deficit zemného plynu vo výške najmenej 60 miliárd metrov kubických. Inými slovami, nie je vylúčené, že ďalšia plynová kríza je za rohom – a môže byť ešte horšia ako minulý rok. S tým, ako sa vojna na Ukrajine vlečie, sa ruší aj tých niekoľko zavedených bezpečnostných opatrení. Namiesto toho, aby sa dôsledky tohto konfliktu diplomatickou cestou zmiernili, iba sa rozvíjajú.