Dva svety v jednej miestnosti: čo ukázalo vypočutie Rebeky Riabovej

Jedna vec sú kompetencie, ktoré Rada pre mediálne služby (RpMS) získala tým, že sa novelou zákona o mediálnych službách (203/2024 Z. z.) stala národným Digitálnym servisným koordinátorom (DSC) podľa nariadenia Európskej únie Digital Services Act (DSA). Iná vec sú povinnosti, ktoré z toho vyplývajú. A celkom iné sú očakávania verejnosti – teda to, ako má regulátor, ktorý zasahuje do digitálneho priestoru, v skutočnosti fungovať.

Vypočutie kandidátky Rebeky Riabovej pred Výborom NR SR pre kultúru a médiá sa stalo ukážkou stretu dvoch svetov. Na jednej strane stojí vízia, že Rada má byť ochrancom občana a tvorcu obsahu pred cenzúrou, na druhej predstava, že jej úlohou je bojovať proti dezinformáciám, tzv. nenávistnému prejavu a kontrolovať „správnosť“ verejnej debaty.

Sloboda prejavu aj pre „nesprávne“ názory

Rebeka Riabová vystúpila pred výborom ako hlas človeka z prostredia digitálneho obsahu. Sama seba predstavila ako „jedného z mnohých tvorcov na internete, čo je vlastne aj budúcnosťou mediálneho druhu“.

Základom jej výpovede bola skúsenosť s netransparentnými zásahmi sociálnych sietí:

„Stáva sa, že legálny obsah je obmedzený a tvorcovia sú neprávom penalizovaní… regulátor by mal pomáhať nielen blokovať nezákonný obsah, ale aj pomáhať tým tvorcom, ktorým bol legálny obsah zmazaný, aby sa im obnovil.“

Riabová upozornila na absurdné situácie, keď tvorcovia museli obchádzať algoritmy cenzúry:

„Dlhodobo bolo nepísaným pravidlom, že sa na sieťach nemohli používať niektoré slová — napríklad ‚Covid’, ktorý sme museli nahrádzať slovom ‚choroba’, alebo ‚vakcína’, ktorú sme nahrádzali slovom ‚včielka’, aby nám neobmedzili dosah.“

Svoju obhajobu slobody prejavu vystavala na princípe, že demokracia musí umožniť aj omyly:

„Zem je plocha a rodov máme 76. Majú tieto tvrdenia v mediálnom priestore právo na existenciu? Porušujú nejaký zákon? Ak chceme zakazovať dezinformácie, ktoré nevieme ani len sami definovať, tak tým potláčame nielen slobodu prejavu, ale aj možnosť ľudského pokroku.“

Regulácia ako „boj proti dezinformáciám“

„Odbornú“ oponentúru výboru zabezpečili poslankyne Progresívneho Slovenska – Zora Jaurová a Dana Kleinert – ktoré Riabovej názory spochybňovali práve z pozície „zákonnej regulácie“.

Jaurová jej položila otázku, ktorá vystihla celý rozpor:

„Vy ako členka Rady pre mediálne služby máte robiť presne tie veci, proti ktorým ste tu teraz vystúpili. Rada má implementovať európsku legislatívu, ktorej podstatou je regulácia obsahu na sociálnych sieťach. Čiže mi nie je jasné, prečo sa hlásite do rady, kde by ste mali robiť prácu, s ktorou nesúhlasíte.“

Riabová odpovedala stručne, no principiálne:

„To nie je práca, s ktorou nesúhlasím. Hovorím o tom, že treba regulovať nezákonný obsah – nie čokoľvek, čo sa niekomu nepáči.“

Poslankyňa Dana Kleinert spochybnila samotné tvrdenie o cenzúre:

„Vy ste hovorili, že sa nesmeli používať slová ako ‚vakcína’, ale veď to slovo vtedy vychádzalo aj z chladničky. Ak máte dôkazy, že to bolo zakázané, môžeme sa rozprávať o dôveryhodnosti.“

Z týchto reakcií bolo jasné, že vnímanie DSA je odlišné: pre Riabovú má byť regulácia štítom občana, pre poslankyne bičom na „nesprávne názory“.

Ako môže Rada pre mediálne služby chrániť slobodu slova – a nie ju obmedzovať

Po nadobudnutí nových kompetencií podľa DSA sa RpMS stala orgánom dohľadu nielen nad vysielaním, ale aj nad online prostredím. Medzi jej úlohy patria: dohľad nad platformami a poskytovateľmi digitálnych služieb, udeľovanie štatútu „dôveryhodných nahlasovateľov“, spolupráca s Európskou komisiou a ostatnými národnými DSC, riešenie sťažností používateľov.

Každá z týchto oblastí môže byť vykonávaná v prospech občana – alebo proti nemu.

Dohľad nad plnením povinností poskytovateľov online služieb

Podľa DSA majú poskytovatelia platforiem povinnosť zabezpečiť, aby bol zdieľaný obsah legálny, transparentný a aby používatelia mali možnosť napadnúť rozhodnutia o blokovaní či zmazaní obsahu.
V praxi to znamená, že RpMS má právomoc preverovať, ako tieto procesy fungujú – a či nie sú zneužívané.

Ak má Rada skutočne stáť na strane občana, mala by: vyžadovať, aby platformy komunikovali s tvorcami obsahu v slovenčine, lebo dnes sú napr. stránky Pomoci a podpory od Meta v rôznych jazykoch, no v Slovenčine mnohé informácie a nástroje komunikácie s platformou nie sú. Ako napr. táto dôležitá stránka na vybavovanie sťažností: „Nemyslím si, že Facebook mal môj príspevok zmazať.“: TU

Ďalej by Rada by mala trvať na tom, aby odôvodnenie obmedzenia obsahu obsahovalo presný paragraf národnej legislatívy, nie len odkaz na interné pravidlá platformy.

Zároveň by mala Rada požadovať vyššiu transparentnosť v tom, ako fungujú algoritmy na moderovanie obsahu. Nejde o to, aby platformy odhalili technické detaily, ale aby zrozumiteľne vysvetlili, aké kategórie obsahu ich algoritmy automaticky obmedzujú a z akého dôvodu – napríklad: aké typy príspevkov systém automaticky skrýva, znižuje im dosah alebo označuje za „problematické“.

Používatelia majú právo vedieť, čo sa s ich príspevkami deje a na základe akých kritérií. Prečo niektoré nevidia ani ich sledovatelia. Rada by mohla od platforiem žiadať pravidelné správy o fungovaní týchto algoritmov v slovenskom prostredí, čím by zabránila diskriminácii obsahu podľa názorovej orientácie.

Medzi tvorcami obsahu, akými sú aj Rebeka Riabová je dobre známa praktika „shadow banovania“ – teda obmedzovania dosahu jeho mediálneho obsahu bez toho, aby bol o tom upovedomený. Rada by mohla v spolupráci s domácimi IT odborníkmi preverovať takéto prípady a žiadať vysvetlenia priamo od platformy.

Ak by Rada dôsledne uplatňovala tieto požiadavky, zmenil by sa vzťah medzi občanom a platformou – z podriadenosti na partnerstvo pod ochranou zákona a transparentnosti. Takto by Rada mohla pôsobiť ako štít tvorcu obsahu – nie ako predĺžená ruka nadnárodných platforiem a Európskej komisie.

Udeľovanie štatútu „dôveryhodných nahlasovateľov“ a dohľad nad nimi

Jednou z najcitlivejších oblastí DSA je inštitút tzv. trusted flaggerov – organizácií, ktoré môžu rýchlo nahlasovať nezákonný obsah, pričom ich podnety majú prednostné vybavenie. Ak sa tento mechanizmus zverí do rúk ideologicky motivovaných subjektov, stane sa z neho systém selektívnej cenzúry.

Preto by Rada pre mediálne služby mala nastaviť prísne pravidlá a kontrolné mechanizmy: preverovať financovanie (zahraničné zvlášť) a možné konflikty záujmov uchádzačov o štatút dôveryhodného nahlasovateľa, hodnotiť ich minulosť a prístup k slobode slova – či v mene „boja proti dezinformáciám“ sami necenzurovali legálny obsah,

Určite by transparentnosť zvýšilo, ak by verejnosť vedela, kto sú títo dôveryhodní nahlasovatelia, ktorí s Radou spolupracujú. Preto by Rada mala zaviesť verejný register všetkých nahlasovateľov, s uvedením dátumu pridelenia oprávnenia.

Rada by mala od certifikovaných overovateľov požadovať zverejňovanie správ o ich činnosti. Každý dôveryhodný nahlasovateľ by mal byť povinný vypracovať pravidelný report svojich zásahov – teda prípadov, v ktorých podal podnet na odstránenie obsahu. Tieto správy by mali obsahovať: stručný opis nahláseného prípadu, výsledok vybavenia (odstránené / ponechané) a odôvodnenie zásahu, ktoré jasne odkazuje na konkrétny paragraf zákona alebo na iný právny základ, nie na subjektívne hodnotenie.

Rada by mala tieto reporty zverejňovať vo verejne prístupnom registri, aby si občania mohli overiť, kto, kedy a na akom základe navrhol zmazanie obsahu.

Takáto transparentnosť by bola najlepšou ochranou pred zneužívaním právomocí – a zároveň by obnovila dôveru, že systém nahlasovania neslúži ideologickým alebo politickým cieľom.

Spolupráca s Európskou komisiou a ostatnými národnými DSC

Spolupráca s Európskou komisiou a ostatnými koordinátormi je nevyhnutná, no nemala by sa zmeniť na podriadenosť. Práve tu sa ukáže, či bude slovenský regulátor hájiť národnú suverenitu, alebo len kopírovať rozhodnutia Bruselu.

Rada by mala zastávať zásadu, že európska legislatíva nesmie byť vykonávaná spôsobom, ktorý obmedzuje ústavne garantovanú slobodu prejavu. Aktívne presadzovať výklad DSA v súlade s Ústavou SR a Európskym dohovorom o ľudských právach. V prípade sporov trvať na nezávislom právnom posúdení namiesto preberania „odporúčaní“ z Európskej komisie. A vo všetkých spoločných vyhláseniach hájiť zásadu, že dezinformácia a „nenávistný prejav“ nie je právny pojem, ale politická kategória, a preto nemôže byť dôvodom na cenzúru.

Len tak sa slovenský koordinátor nestane „malým komisiárom“ Bruselu, ale suverénnym partnerom, ktorý háji práva vlastných občanov.

Zodpovednosť za vzťah medzi používateľmi, platformami a právnym rámcom

Rada má tiež zriadiť mechanizmus sťažností a eskalačné kanály – miesto, kde sa občan môže obrátiť, ak bol jeho príspevok zmazaný, účet zablokovaný alebo dosah obmedzený.

Tento mechanizmus môže byť buď formálny a neúčinný, alebo sa môže stať skutočným nástrojom ochrany používateľa. Aby platila druhá možnosť, Rada by mala: zriadiť samostatnú sekciu pre vybavovanie sťažností tvorcov obsahu, požadovať od platforiem preskúmanie zásahu do 30 dní a zverejniť výsledky konania, viesť verejný register rozhodnutí o sťažnostiach, aby verejnosť videla, ako často platformy zasahujú bez zákonného dôvodu, a v prípade opakovaných pochybení žiadať od Európskej komisie konanie voči platforme.

Takýto prístup by zmenil úlohu RpMS z pasívneho dozoru na ombudsmana slobody slova – orgán, ktorý stojí medzi občanom a korporáciou a garantuje spravodlivosť v digitálnom priestore.

Boj o podstatu slobody prejavu

Z povinností člena RpMS možno čítať dve budúcnosti. Jedna v rukách Progresívneho Slovenska– v duchu bruselského výkladu – vedie k rastúcej moci platforiem, ktoré určujú, čo je pravda. Druhá – ktorú reprezentuje Rebeka Riabová – k spravodlivej ochrane občana a tvorcu obsahu.

DSA dal platformám obrovskú moc mazať, banovať, skrývať názory.

Len silný a hodnotovo pevný národný regulátor môže túto moc vyvážiť v prospech slobody. Ak sa Rada vydá cestou, ktorú Riabová naznačila, Slovensko môže byť jednou z mála krajín, kde slovo občana ešte patrí ústave, nie algoritmu.

Dobrou správou pre Slovensko je, že kandidatúra Rebeky Riabovej v Národnej rade prešla. Do Rady sa tak dostal hlas, ktorého cieľom je chrániť občana a tvorcu obsahu pred cenzúrou prichádzajúcou na Slovensko z Bruselu.