V skorých ranných hodinách 2. januára bolo úplne odeté telo emeritného pápeža Benedikta XVI. prenesené z malého kláštora vo Vatikáne, kde zomrel v posledný deň roku 2022, do Baziliky svätého Petra. Existuje fotografia, na ktorej sú jeho pozostatky vyzdvihnuté do vozidla. Je šokujúca, ale nie preto, že je na nej mŕtvy bývalý pápež. Je pravda, že dnešné megapixelové fotoaparáty sprostredkovali voskový lesk mŕtvoly v znepokojivých detailoch, ale to bolo ešte zjavnejšie, keď Benedikt ležal v chráme svätého Petra.

Nie: šokujúce na tej fotografii je to, že Benedikta XVI., najväčšieho katolíckeho teológa 20. storočia, ako aj uctievaného pontifika, nakladajú do bielej dodávky. Dobre, je to vozidlo pohrebnej služby a všetci sa správajú s náležitou úctou, ale čo si myslel Vatikán? Optika je hrozná: Benedikta nakladajú ako kus nábytku. Ťažko sa ubrániť podozreniu, že zamestnanci pápeža Františka si mysleli, že Benedikt si nezaslúži slávnostný pohrebný voz. Na zádušnej omši František predniesol homíliu, v ktorej meno svojho predchodcu spomenul len raz, a neobťažoval sa zúčastniť na pohrebe v krypte. Dokonca aj vatikánsky korešpondent Robert Mickens, veterán Benediktovej kritiky, napísal, že emeritný pápež “si zaslúžil viac”. Kardináli z celého sveta boli zhrození.

Teraz za to František platí. Sotva sa Benedikt ocitol v hrobe, pocítili sme prvé otrasy zemetrasenia, ktoré hrozí pochovať jeho nástupcu zaživa. Katolícka občianska vojna vstúpila do novej fázy, píše Thompson. Pápeža jeho nepriatelia obviňujú z uprednostňovania heretikov, vulgárnych výbuchov nálady, podlizovania sa diktátorom, sadistických manévrov proti tradicionalistom, krivenia spravodlivosti, chabého pochopenia katolíckej doktríny a – nie po prvýkrát – z ochrany sexuálneho násilníka. Katolícki konzervatívci sa roky obávali, že keď starobylý expápež zomrie, František bude môcť slobodne presadzovať svoju vlastnú agendu. Takmer 10 rokov neprikročil k formálnej zmene katolíckeho učenia o rozvode a homosexualite, obmedzil sa na to, že štuchol a mrkol na tvrdých liberálov, pričom nevynechal žiadnu príležitosť, aby dal tradicionalistom na frak.

Vývoj, ktorý by bol pred 30 rokmi nemysliteľný, spôsobuje, že farnosti a komunity s latinskou omšou priťahujú neúmerný počet mladých kňazov a veriacich. Niektorí z nich si pestujú maniakálne, sväté spôsoby, ktoré nejdú bežným katolíkom pod nos – ale väčšina z nich vdychuje nový život do upadajúcej Cirkvi. Pápež František ich nepodporuje. V roku 2020 bez varovania zakázal mnohé ich latinské omše a podľa viacerých zdrojov na decembrovom stretnutí so seminaristami rečnil proti “zasraným karieristom, ktorí mrvia životy druhých”. Na jeho obranu možno treba povedať, že v španielčine boli tieto slová menej vulgárne. Na druhej strane, v kúrii nie je žiadnym tajomstvom, že keď je Kristov vikár nespokojný, vzduch zmodrie.

Keď je jeho učený predchodca konečne mŕtvy, predpokladá sa, že argentínsky pápež sa môže naozaj vyšantiť. A tak sa jeho konzervatívni kritici rozhodli pomstiť sa ako prví. Benediktov osobný tajomník arcibiskup Georg Gänswein zasadil úder v priebehu niekoľkých hodín po smrti svojho šéfa. Bývalý pápež bol podľa neho “zdrvený” Františkovým zákazom latinskej omše, a niet divu: bol to práve Benedikt, kto vo svojom apoštolskom liste Summorum Pontificum z roku 2007 znovu zaviedol staré liturgie. Gänswein sa 12. januára poponáhľal s vydaním knihy Nič než pravda, v ktorej tvrdí, že Benedikt si myslí, že František skreslil dôvody vydania dokumentu. Naznačil tiež, že podľa neho jeho nástupca zaujal nebezpečne nedbalý prístup ku katolíckej náuke o sexualite.

V tom istom týždni prišli ďalšie bomby. Na smútok konzervatívneho krídla Cirkvi 10. januára po rutinnej operácii náhle zomrel kardinál George Pell, bývalý šéf vatikánskych financií. O niekoľko hodín neskôr The Spectator uverejnil Pellov článok, ktorý nemilosrdne rozoberal obľúbený projekt pápeža Františka, nadchádzajúcu “synodu o synodalite”, ktorej program diktovali liberálni katolíci, ktorí podporujú svätenie žien a sú posadnutí snahou vyhovieť LGBT+ lobby. Pell povedal, že synoda sa stáva “toxickou nočnou morou” a opovrhol “neomarxistickým žargónom” pracovného dokumentu.

Nikdy predtým sa austrálsky kardinál nevyjadril tak otvorene – alebo sa to aspoň zdalo, kým známy vatikánsky zlomyseľník Sandro Magister neodhalil, že Pell bol autorom memoranda podpísaného “Demos”, ktoré minulý rok kolovalo medzi kardinálmi. A slovo “tupý” ani zďaleka nevystihuje jazyk, ktorý Pell používal, keď písal pod pseudonymom. Kardinál – kedysi jeden z Františkových najbližších poradcov – označil tento pontifikát za “katastrofu v mnohých alebo vo väčšine ohľadov; katastrofu”. Obvinil pápeža, že mlčí tvárou v tvár “kacírskym” hlasom, ktoré vyzývajú na zrušenie cirkevného zákazu žien-kňazov a homosexuálneho sexu, pričom podporuje “aktívne prenasledovanie tradicionalistov” a píše pápežské dokumenty, ktoré znamenajú intelektuálny “úpadok” oproti štandardom Jána Pavla II. a Benedikta XVI.

Pell varoval svojich spolukardinálov, že Cirkev smeruje k bankrotu. Obvinil pápeža, že posunutím právnych cieľov zmenil vatikánsky proces s kardinálom Angelom Becciom a ďalšími obvinenými z rozsiahlej korupcie na “medzinárodný škandál”. Bol to typický Pellov prejav: hoci bol Becciu jeho úhlavným nepriateľom v kúrii, sám sa stal obeťou groteskného justičného omylu, keď ho v Austrálii uväznili na základe falošných obvinení zo sexuálneho zneužívania, a nechcel, aby bol jeho kolegovi kardinálovi odopretý “spravodlivý proces”. V memorande sa spomínalo pravidelné odpočúvanie telefónov, ktoré desí každého v kúrii, Františkov zvyk rozhodovať prostredníctvom dekrétov, ktoré neumožňujú odvolanie, a zrada Vatikánu na čínskych a ukrajinských katolíkoch. “Svätý Otec má malú podporu medzi seminaristami a mladými kňazmi,” dodáva sa v ňom.

Pell by sa určite pobavil, keby mohol sledovať, ako Františkova zmenšujúca sa skupina obdivovateľov skáče ako sparené mačky, keď sa odhalilo autorstvo memoranda Demos. Vzhľadom na to, že deň predtým zomrel, nemohli zdivočiť jeho pamiatku; nemohli ani spochybniť prekliato presné detaily v memorande; a možno si niektorí z nich uvedomili, že George Pell nikdy nebol tradicionalista a keď bol František zvolený, veril, že by mohol byť tým správnym mužom na tento post. Jeho zúfalstvo pramenilo z jeho osobných vzťahov s pápežom, ktorého začal považovať za ľstivého, ale nerozhodného, a čo je horšie, nie úplne oddaného katolíckej viere.

A potom sa zdalo, že dopadla ďalšia bomba. Dvadsiateho januára Benedikt XVI. prehovoril zo záhrobia vo svojej poslednej knihe Čo je kresťanstvo?”, ktorú za svojho života nechcel vydať, pretože všetko, čo povedal, vyvolávalo hystériu nemeckých liberálov. Žeby si Joseph Ratzinger konečne vybavil účty s Jorgem Mariom Bergogliom, ktorý ho skutočne ponížil tým, že zmietol jeho rozhodnutie o latinskej omši? Odpoveď bola záporná, čo si musel domyslieť každý, kto Benedikta poznal. Jeho kniha je zbierka esejí, nekonečne lepšie napísaná a, áno, konzervatívnejšia ako Františkove spisy – ale zosnulý emeritný pápež by považoval za rovnako nesprávne porušiť sľub, že svojmu nástupcovi preukáže lojalitu po svojej smrti, ako aj pred ňou. Takže tu nie je čo vidieť.

Ale skúste sa pozrieť inam, do knihy kardinála Gerharda Müllera, ktorého Benedikt vymenoval za prefekta Kongregácie pre náuku viery a František ho v roku 2017 bez varovania a vysvetlenia vyhodil. Müller, umiernený konzervatívec s liberálnymi priateľmi, ktorý sa zdal byť mostom medzi oboma pontifikátmi, bol pochopiteľne rozzúrený. Nedávno kritizoval teologickú nedôslednosť tohto pontifikátu. Dňa 27. januára vyšiel v Taliansku knižný rozhovor s Müllerom s názvom V dobrej viere. V ňom 75-ročný nemecký kardinál plával bližšie k vetru, ako to kedy urobil Pell pod svojím menom. Pápež František sa podľa neho obklopuje “akýmsi magickým kruhom… zloženým z ľudí, ktorí podľa môjho názoru nie sú teologicky pripravení”. Pápežove reformy kúrie boli katastrofou, zredukovali ju na “podnik, ktorý pracuje na poskytovaní pomoci ‘klientom’, biskupským konferenciám, akoby to bol nadnárodný podnik a nie viac cirkevný orgán”.

Müllerov rozhovor je však pre Františka taký smrteľný, pretože je to prvýkrát, čo kardinál upozornil na pápežovu priazeň voči duchovným, ktorí boli obvinení zo sexuálneho zneužívania. Müller sa zmieňuje o “osobitnom postavení” biskupa Gustava Zanchettu, Františkovho argentínskeho chránenca, ktorého František vymenoval za biskupa hneď, ako sa stal pápežom. V roku 2017 musel Zanchetta odstúpiť zo svojej diecézy Orán v súvislosti s obvineniami zo zneužívania seminaristov a zlého finančného hospodárenia. František okamžite vytvoril pre Zanchettu pracovné miesto vo Vatikáne, kde dohliadal na majetok a finančné aktíva Svätej stolice. Toto povesťami opradené vymenovanie sa však skončilo, keď Zanchettu uväznili v Argentíne za zneužívanie dvoch seminaristov – napriek tomu, že Vatikán záhadne odmietol poskytnúť súdom vlastné vyšetrovanie týchto obvinení.

Bolo to najmenej tretíkrát, čo František nasadil krk – a riskoval svoju povesť – na obranu latinskoamerického spojenca, ktorý bol buď hodnoverne obvinený, alebo odsúdený za sexuálne zneužívanie. Teraz sa vynárajú otázky o tom, čo pápež vedel o ďalšom zo svojich duchovných priateľov – o svojom spolubratovi jezuitovi o. Markovi Rupnikovi, slávnom umelcovi, ktorého nevkusné mozaiky zdobia kostoly po celom svete aj vo Vatikáne. Škandál okolo Rupnika je neuveriteľný. V roku 2015 tento slovinský kňaz zviedol novicku a potom ju zbavil hriechu, že sa s ním vyspala v spovednici. Za tento závažný trestný čin – za ktorý hrozí automatická exkomunikácia – ho v januári 2020 odsúdil cirkevný súd. Oficiálna exkomunikácia mu však bola uložená až v máji 2020 a zrušená v tom istom mesiaci, pretože sa kajal.

Medzi odsúdením a oficiálnou exkomunikáciou však bol Rupnik požiadaný, aby v marci 2020 predniesol vo Vatikáne pôstnu homíliu, a František to podpísal. Naozaj nevedel o Rupnikovom procese za zvádzanie a rozhrešenie novicky, najmä keď Rupnikovi už v júni 2019 nariadil, aby bez povolenia nekázal na verejnosti a nevypočúval ženské spovede ako “predbežné” opatrenie? To však nie je to najhoršie. V decembri minulého roka začali talianske internetové stránky tvrdiť, že Rupnik bol podozrivý zo sériového zneužívania žien v deväťdesiatych rokoch. Po tom, ako sa tieto správy objavili, jedna bývalá rehoľná sestra poskytla rozhovor talianskym novinám, v ktorom tvrdí, že Rupnik v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch zneužil polovicu členiek komunity zasvätených žien, ktorú založil v Slovinsku. Tvrdila, že od nej požadoval, aby sa hrala “erotické hry v jeho ateliéri… počas maľovania alebo po slávení eucharistie či spovedi”. Tieto “hry” boli čoraz pornografickejšie.

Potom vyšlo najavo, že v roku 2021 začal jezuitský rád vyšetrovať obvinenia deviatich žien, ale nič sa nedialo, pretože Vatikán ich odmietol vyšetriť s odvolaním sa na premlčanie. V roku 2022 jezuiti požiadali o zrušenie premlčania, pretože údajné trestné činy boli také “hrozné”, ale Vatikán to opäť odmietol. V januári 2022 mal Rupnik súkromné stretnutie s Františkom. Nevieme o ňom nič, ale vieme, že vo februári Rímska diecéza zverejnila na svojom kanáli YouTube Rupnikovu prednášku o eucharistickej adorácii. A po zvyšok roka tento slávny kňaz pendloval po Taliansku a prednášal rekolekcie.

V decembri minulého roka vydal kardinál vikár Rímskej diecézy Angelo De Donatis vyhlásenie, v ktorom tvrdí, že Rím sa o Rupnikových obvineniach dozvedel “až v poslednom čase”. Končilo sa vyhlásením, že jeho diecézu “utešuje rozvážnosť jej najvyššieho pastiera”. To podnietilo veterána vatikánskej korešpondencie Christophera Altieriho z Catholic World Report, aby tvrdil, že De Donatis hovorí v šifrách. “Kardinál De Donatis v podstate každému, kto číta a rozumie kuriálnemu jazyku, hovorí, že pápež František v tomto prípade rozhoduje a že pápež František kryje otcovi Rupnikovi chrbát,” napísal. Bolo to tesne pred smrťou Benedikta a Pella a prívalom kníh kritizujúcich pápeža Františka. Vatikánski pozorovatelia na niekoľko dní na škandál okolo Rupnika zabudli, potom sa začali čoraz znepokojivejšie pýtať, či sa František nezúčastňuje na utajovaní jeho prešľapov.

Zdá sa, že pápež spanikáril. Dvadsiateho štvrtého januára poskytol dlhý rozhovor v španielčine Nicole Winfieldovej z agentúry Associated Press – rozhodne jedna z bezpečnejších možností pre pontifika, ktorý sa obáva, že ho budú grilovať. František vyzval, aby bola homosexualita všade dekriminalizovaná, čo AP oprávnene uviedla titulkom. Winfieldová sa rozplývala nad tým, aký je to míľnik pre LGBT ľudí, pričom priznala, že pápež “hovoril o tejto otázke v zmysle ‘hriechu'”. V skutočnosti označil homosexualitu za hriech, čo nie je učenie Katolíckej cirkvi. V dôsledku toho musel narýchlo napísať list jezuitskému aktivistovi za práva homosexuálov pátrovi Jamesovi Martinovi, v ktorom vysvetlil, že mal na mysli, že všetky sexuálne akty mimo manželstva sú hriešne, hoci “okolnosti môžu znížiť alebo odstrániť vinu”. Pre jeho kritikov to bol príklad Františka v jeho najhoršej podobe: zmes zmätku, vyhýbania sa a šikovnosti.

Obe strany v katolíckej občianskej vojne sa nevyhnutne rozohnili nad touto epizódou – čo bolo pre pápeža trápne, ale aspoň odvrátilo pozornosť od veľmi úlisnej odpovede, ktorú dal, keď sa ho pýtali na jeho priateľa Rupnika. Citujem agentúru AP: “František poprel, že by mal akúkoľvek úlohu pri riešení Rupnikovho prípadu, okrem toho, že procesne zasiahol, aby druhý súbor obvinení od deviatich žien neprešiel tým istým tribunálom, ktorý prejednával prvý prípad.” Jeho jediným rozhodnutím bolo “nechať to pokračovať normálnym súdom, pretože v opačnom prípade sa procesné cesty rozdelia a všetko sa zamotá”. A dodal: “Takže s tým nemám nič spoločné.”

To nedáva zmysel. Ako upozorňuje Altieri, nemôžete súčasne tvrdiť, že ste zasiahli do procesnej záležitosti a “nemáte s tým nič spoločné”. A potom je tu zásadná otázka, prečo bol Vatikán taký odhodlaný zmariť Rupnikov proces odvolaním sa na premlčanie, ktorého sa František mohol ľahko vzdať. Niekto v Ríme musí viac zatlačiť na Františkovu ochranu Zanchettu a ďalších. A tu sa stretávame so zúrivou neochotou akreditovaných vatikánskych spravodajcov podrobiť vládcu najzkorumpovanejšieho nezávislého štátu v západnej Európe kontrole, akej by sa dostalo akémukoľvek prezidentovi alebo premiérovi.

Výsledkom je, že väčšina katolíkov, a dokonca ani niektorí kardináli, ktorí budú hlasovať v nasledujúcom konkláve, nepoznajú rozsah krízy. A práve preto kardinál Pell s ťažkým srdcom napísal memorandum Demosu. Robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby zabezpečil, že budúci pápež bude ortodoxný katolík – nie je to niečo, čoho sa predchádzajúce konkláve museli obávať, ale niektoré červené čiapky, ktoré František rozdával, pristáli na hlavách klerikov, ktorých názory sú viac liberálne protestantské ako katolícke. Nanešťastie Pell zomrel ako prvý, čím nám pripomenul, že muž, ktorého nespočetné množstvo katolíkov považuje za najhoršieho pápeža za celé stáročia, má jednu cennú devízu: má šťastie.