Viete, kde doteraz pôsobili jednotliví členovia novej vlády?

Bratislava 21. marca 2020 (SITA/HSP/Foto:TASR – Jaroslav Novák, SITA-Branislav Bibel, Marko Erd, Branislav Bibel, Diana Černáková, Alexandra Čunderlíková, TASR-Martin Baumann, Jakub Kotian, SITA-Martin Medňanský, Branislav Bibel, TASR-Martin Baumann, Jakub Kotian, SITA-Branislav Bibel, Jakub Julény, TASR-Štefan Puškáš, SITA-Diana Černáková)

Viete, kde doteraz pôsobili jednotliví členovia novej vlády? Prinášame vám stručné životopisy novej vlády Igora Matoviča

Igor Matovič

Igor Matovič, štyridsaťšesťročný absolvent Fakulty managementu na Univerzite Komenského v Bratislave a zakladateľ regionálnej inzertnej siete vstúpil do slovenskej politiky v roku 2010. Vo voľbách do Národnej rady SR sa vtedy na kandidátke strany Sloboda a solidarita (SaS) vďaka preferenčným hlasom dostal spolu s ďalšími tromi členmi zoskupenia Obyčajní ľudia do parlamentu.

Pred vstupom do parlamentu sa Igor Matovič zviditeľnil kritickými komentármi v inzertných novinách, ktoré ako živnostník v obrovských nákladoch vydával vo svojom vydavateľstve regionPress a v mnohých regionálnych mutáciách bezplatne distribuoval do poštových schránok na celom Slovensku.

Prvé nezhody medzi lídrom Obyčajných ľudí a predsedom SaS sa objavili krátko po voľbách a v roku 2011. Igora Matoviča vylúčili z poslaneckého klubu SaS pre jeho hlasovanie s opozíciou, ktoré vtedajšie vládne strany SaS, Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana (SDKÚ-DS), Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) a Most-Híd považovali za porušenie koaličnej zmluvy.

Do marcových predčasných volieb v roku 2012, ktoré sa konali po páde vlády Ivety Radičovej (SDKÚ-DS), už Matovičovo hnutie vstupovalo samostatne ako hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO). Igor Matovič, rovnako ako jeho najbližší spolupracovníci boli na kandidačnej listine zapísaní na posledných miestach a do parlamentných lavíc sa dostali len cez preferenčné hlasy. Túto tradíciu hnutie uplatňuje dodnes. Vo voľbách hnutie vtedy získalo 8,55 percenta hlasov.

Názorové spektrum, ktoré ľudia na kandidátke OĽaNO reprezentovali, malo však aj svoju odvrátenú stranu. Predstavovali ju mnohé spory a odchody poslancov. V októbri 2012 napríklad hnutie opustil Alojz Hlina a neskôr z neho odišli aj ďalší poslanci. Podobne aj Igor Matovič sa pre svoje nápady a svojské spôsoby dostaval do sporov nielen s vládnymi predstaviteľmi a ich stranami, ale aj s partnermi v opozícii či so svojimi volebnými kandidátmi. Známy je napríklad jeho predvolebný nápad preveriť ľudí na kandidátke hnutia detektorom lži, ktorý napokon viedol k ich odstúpeniu z kandidačnej listiny OĽaNO.

V parlamentných voľbách 2016 zabezpečila Matovičovmu hnutiu spoločná kandidátka so stranou Nova volebný zisk 11,02 percenta voličských hlasov. Po neočakávanom vstupe strán Most-Híd vedenej Bélom Bugárom, novovzniknutej Siete Radoslava Procházku do vládnej koalície so stranou Smer – sociálna demokracia (Smer-SD) a Slovenskou národnou stranou (SNS) zanikla aj možnosť vytvorenia vlády bez účasti Roberta Fica a Smeru-SD. Igor Matovič rovnako ako aj ďalší stranícki lídri, ktorí takýto zámer svojim voličom pred voľbami sľubovali, tak so svojimi stranami skončili v opozícii. Líder Mosta-Híd Béla Bugár to vtedy svojim voličom zdôvodňoval práve údajnou Matovičovou nezodpovednosťou a nevyspytateľnosťou.

V opozícií Igor Matovič OĽaNO naďalej profiloval oko protikorupčné hnutie. Angažoval sa napríklad v občianskych protestoch pred bratislavským komplexom Bonaparte, kde mal Robert Fico (Smer-SD) prenajatý byt od Ladislava Bašternáka, ktorý bol podozrivý a neskôr aj odsúdený za daňové úniky. Do sporov sa dostával predovšetkým s vládnou koalíciou – s predsedom parlamentu Andrejom Dankom (SNS), ale aj s expremiérom Robertom Ficom či Bélom Bugárom.

Konflikty s Igorom Matovičom boli pre Andreja Danka dôvodom, prečo koalícia novelizovala rokovací poriadok Národnej rady SR a zakázala používanie transparentov či nakrúcanie videí na mobilný telefón. Vládna koalícia sa počas tohto volebného obdobia snažila poukazovať na staršie podozrenia voči Matovičovi súvisiace s jeho niekdajšou vydavateľskou živnosťou.

Po vzniku nových strán a odchode časti poslancov preferencie hnutia OĽaNO kolísali. Pred februárovými parlamentných voľbami na spoločnú kandidátku hnutia pribudli okrem nominantov strán Nova a Zmena z dola (ZZ) aj zástupcovia Kresťanskej únie (KÚ). Igorovi Matovičovi a jeho tímu sa v závere kampane podarilo zrozumiteľne pomenovať a odkomunikovať hlavnú tému parlamentných volieb 2020 a osloviť aj nerozhodnutých voličov. Krátko pred voľbami neverejné prieskumy naznačovali, že by Matovičovo hnutie mohlo získať väčšiu podporu voličov než strana Smer-SD.

Konečný volebný zisk OĽaNO (25,02 %) vo februárových voľbách tieto očakávania ešte prekonal. Strana Smer-SD, ktorá zvíťazila v štyroch predchádzajúcich voľbách za sebou, teraz skončila ako druhá, hlas jej odovzdalo 18,29 percenta voličov. Hnutie Igora Matoviča v novom parlamente získalo 53 mandátov. V Národnej rade SR vládna koalícia strán OĽaNO, Sme rodina, SaS a Za ľudí celkovo obsadí 95 poslaneckých kresiel a bude disponovať ústavnou väčšinou.

Prezidentka Zuzana Čaputová v stredu 4. marca 2020 poverila predsedu hnutia OĽaNO Igora Matoviča zostavením novej vlády Slovenskej republiky a nový vládny kabinet vymenovala v sobotu 21. marca 2020.

Ján Budaj

Ján Budaj sa narodil 10. februára 1952 v Bratislave. Po absolvovaní strednej školy sa so spolužiakom neúspešne pokúsil o útek z totalitného Československa. Vďaka tomuto počinu ho orgány štátnej správy začali evidovať ako nepriateľskú osobu režimu, za čo bol často vypočúvaný, väznený a po prepustený z väzby aj sledovaný. V 70. rokoch začal študovať matematiku a fyziku na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity, v štvrtom ročníku ho však z politických dôvod vylúčili zo štúdia. Od roku 1976 pracoval ako kurič a pomocný pracovník v rôznych podnikoch.

Jána Budaja preslávili masové demonštrácie v Bratislave v období novembra a decembra 1989, počas ktorých bol moderátorom mítingov na Námestí SNP a prvým mužom Nežnej revolúcie na Slovensku. Dňa 19. novembra 1989 vzniklo za účasti viacerých intelektuálov v Umeleckej besede hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN), pričom Ján Budaj bol najprv jeho koordinátorom a od januára 1990 aj predsedom. V období od novembra 1989 do prvých slobodných volieb v júni 1990 viedol VPN, bol poslancom a prvým podpredsedom Slovenskej národnej rady, v ktorej inicioval aj založenie Výboru SNR pre životné prostredie.

Vo volebnom období 1998-2002 bol poslancom parlamentu za Slovenskú demokratickú koalíciu. Od roku 2006 pôsobí Budaj ako poslanec Mestského zastupiteľstva Bratislavy.

V komunálnych voľbách 2010 kandidoval Ján Budaj na primátora Bratislavy s podporou koalície Zmena zdola, Demokratická únia a Demokratická strana. Celkovo skončil tretí za Milanom Ftáčnikom a Magdou Vášáryovou s podporou 23 813 hlasov. Vo voľbách do parlamentu v roku 2012 kandidoval na čele strany Zmena zdola, Demokratická únia, ktorá získala podporu 1,29 percenta a nedostala sa tak do parlamentu. Od roku 2016 je poslancom NR za stranu Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO). V uplynulom volebnom období bol členom výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie a výboru pre európske záležitosti. Bol označovaný aj za tieňového ministra životného prostredia.

Mgr. Natália Milanová

Mgr. Natália Milanová sa narodila v Bratislave 12. júna 1982. Študovala na Gymnáziu Ladislava Novomeského v Bratislave a následne slovenský jazyk a literatúra – história na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako učiteľka.

V parlamentných voľbách v roku 2016 kandidovala za hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO), no nezískala dostatok hlasu, aby bola zvolená za poslankyňu. Z 22. miesta ostala náhradníčkou, no po tom, ako sa poslanec Jozef Viskupič stal županom Trnavského samosprávneho kraja, Milanová zložila 30. januára 2018 poslanecký sľub. V Národnej rade SR pôsobila ako podpredsedníčka Výboru NR SR pre kultúru a médiá.

Milanová napísala knihu pre deti Dejiny statočného národa slovenského a je aj spoluzakladateľkou zážitkového divadla pre deti. Je vydatá a má jedného syna.

Bc. Milan Krajniak 

Bc. Milan Krajniak sa narodil 30. januára 1973 v Bojniciach. Vyrastal v Prievidzi, na sídlisku Sever. Jeho otec pracoval ako technik v elektrárni v Novákoch a mama učila na gymnáziu v Prievidzi matematiku a výpočtovú techniku. Vyštudoval politológiu na UCM v Trnave. Od roku 1994 podnikal v oblasti marketingu a public relations. V rokoch 1995 až 1997 bol predsedom Občiansko-demokratickej mládeže. V rokoch 1997 až 1998 absolvoval základnú vojenskú službu u 5. pluku špeciálneho určenia – Výsadkového pluku Jozefa Gabčíka v Žiline.

V rokoch 2003 až 2006 pôsobil ako člen prezídia Fondu národného majetku. V rokoch 2010 až 2012 bol poradcom ministra vnútra, okrem iného sa venoval boju proti rómskej kriminalite. V rokoch 2015 až 2017 bol vydavateľom internetového denníka Konzervatívny výber. Je autorom publikácii Úspešní politici slovenských dejín (2012), Doktrína štátu (2012), Slovenská identita (2015) a Banda zlodejov (2015).

Od roku 2016 bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky a podpredsedom hnutia Sme rodina. V rokoch 2016 až 2020 bol predsedom Výboru NR SR pre preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu a členom Výboru pre obranu a bezpečnosť.

Je ženatý. S manželkou Andreou má dcéru Zuzanu a spoločne žijú v bratislavskom Starom Meste.

Ing. Richard Sulík

Ing. Richard Sulík sa narodil 12. januára 1968 v Bratislave. Vysokoškolské štúdium ukončil v roku 2003 na Národohospodárskej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave so špecializáciiou na dane a daňové poradenstvo. V roku 2001 založil spoločnosť FaxCopy a.s., ktorej bol spolumajiteľom a predsedom predstavenstva. Firmu neskôr opustil a v roku 2006 predal svoj podiel.

V rokoch 2002 až 2003 bol poradcom vtedajšieho ministra financií Ivana Mikloša a napísal koncepciu daňovej reformy. Po jej uvedení do praxe z ministerstva odišiel. V roku 2004 začal šéfovať v spoločnosti Odvoz a likvidácia odpadu, a.s., Bratislava (OLO), v ktorej napokon pôsobil dva roky. V rokoch 2005 až 2006 bol poradcom ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny Ivety Radičovej (SDKÚ-DS) na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR a v rokoch 2006 až 2007 zase poradcom ministra financií Jána Počiatka (Smer-SD) na Ministerstve financií SR. Následne bol personálnym riaditeľom vo firme SAS Automotive, s.r.o., Bratislava.

Od roku 2009 je predsedom politickej strany Sloboda a Solidarita (SaS). Po úspechu strany vo voľbách v lete v roku 2010 bol zvolený za predsedu Národnej rady SR. Keďže liberáli odmietli podporiť účasť Slovenska na Eurovale a túto otázka spojila vtedajšia vláda na čele s Ivetou Radičovou s hlasovaním o dôvere, vláda dôveru stratila. V rokoch 2014 až 2019 bol Richard Sulík poslancom Európskeho parlamentu.

Mgr. Mária Kolíková

Mgr. Mária Kolíková sa narodila 29. augusta 1974 v Bratislave. V roku 1999 ukončila vysokú školu na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po absolvovaní koncipientskej praxe sa v roku 2003 stala advokátkou.

Popri prednášaní na vysokých školách sa venovala advokácii. V roku 2006 bola vymenovaná za riaditeľku vznikajúceho Centra právnej pomoci. V roku 2010 bola nominovaná na Ministerstvo spravodlivosti SR ako štátna tajomníčka. Neskôr pôsobila aj ako externá poradkyňa Ministra spravodlivosti ČR pre oblasť reforiem v justícii.

V roku 2016 sa opäť ujala funkcie štátnej tajomníčky rezortu spravodlivosti. Po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej vo februári 2018 však z ministerstva odišla. V roku 2019 vstúpila do novej strany exprezidenta Andreja Kisku Za ľudí. Na ustanovujúcom sneme bola zvolená za podpredsedníčku.

Kolíková ovláda anglický, francúzsky, ruský aj nemecký jazyk.

MUDr. Marek Krajčí

MUDr. Marek Krajčí sa narodil 24. marca 1974 v Bratislave. Bol podpredsedom Výboru NR SR pre zdravotníctvo a pôsobí v poslaneckom klube Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO). V novembri 2017 ho hnutie nominovalo do pozície tieňového ministra zdravotníctva. Krajčí je zároveň detský kardiológ, pracuje v Detskom kardiocentre SR.

V parlamentných voľbách 2016 kandidoval zo štvrtého miesta na kandidátke hnutia OĽaNO-Nova ako nezávislý kandidát. Vo voľbách získal takmer 32-tisíc preferenčných hlasov a bol zvolený za poslanca NR SR. Na jeho podnet sa na pôde parlamentu vytvorila 30. mája 2016 skupina Spojencov Izraela.

Marek Krajčí je aj zakladateľ a predseda správnej rady platformy Kresťania v meste, hudobník, skladateľ a textár. Je tiež držiteľom najvyššieho samosprávneho vyznamenania – Ceny primátora hlavného mesta SR Bratislavy za rok 2014 „Za nezištnú a účinnú pomoc ľuďom v núdzi prostredníctvom charitatívnych a dobrovoľníckych aktivít v Bratislave i za hranicami mesta“. Žije v Bratislave, s manželkou Kamilou má 5 detí.

Mgr. Branislav Gröhling 

Mgr. Branislav Gröhling sa narodil 6. apríla 1974 v Partizánskom. Titul magistra získal v odbore právo na Bratislavskej vysokej škole práva v roku 2009. Svoje stredoškolské vzdelanie ukončil na Strednej priemyselnej škole obuvníckej v Partizánskom.

V období rokov 2006 až 2017 bol Štatutárnym zástupcom a zakladateľom občianskeho združenia Podporme remeslá. Bol autorom projektu Education, ktorý vyškolil takmer 4-tisíc študentov odborných škôl na viac ako 70 školách na Slovensku. Organizoval súťaže, vrátane podujatia Deň podpory remesiel 2015 a 2016. Je aj autorom kampaní Jeme zdravo v školách a Študuj remeslá a staň sa elitou. V roku 2019 ukončil svoje pôsobenie ako spoločník vo firmách PDMG a BG&BG. Vo firme PDMG, ktorá sa prevádzkovala sieť kaderníckych salónov značky Pierot v Bratislave pôsobil od roku 1999. Spoločnosť BG&BG, v ktorej figuroval ako spoločník od roku 2005 bola v roku 2018 v likvidácii a v roku 2019 zrušená.

Vo voľbách v roku 2016 bol v rámci kandidátky Sloboda a Solidarita (SaS) zvolený za poslanca Národnej rady SR. V parlamente pôsobil ako člen Výboru NR SR pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport a podpredseda Mandátového a imunitného výboru NR SR. Gröhling je tímlídrom strany SaS pre školstvo od roku 2016. Od roku 2017 pracoval ako poradca predsedu Bratislavského samosprávneho kraja pre školstvo.

Ing. Eduard Heger

Ing. Eduard Heger sa narodil 3. mája 1976 v Bratislave. Je absolventom odboru Obchod a marketing Obchodnej fakulty Ekonomickej univerzity v Bratislave, kde štúdium zavŕšil v roku 1999. Po absolvovaní vysokej školy pracoval ako vedúci predaja v spoločnosti EIB Slovakia. Od roku 2001 do roku 2005 pracoval ako junior konzultant v spoločnosti Cubic Application Inc, ktorá pôsobila ako poradný orgán na Ministerstve obrany SR.

Vo svojej kariére pokračoval v rokoch 2005 až 2007 ako manažér v Spoločenstve pri Dóme sv. Martina v Bratislave. Následne do roku 2016 pracoval ako country manažér spoločnosti Old Nassau Imports LLC, teda u výrobcu prémiového alkoholu.

Do Národnej rady SR bol zvolený v roku 2016 za hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO). V parlamente pôsobil ako predseda poslaneckého klubu hnutia, predseda osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti vojenského spravodajstva a zároveň bol členom výboru pre hospodárske záležitosti a výboru pre európske záležitosti. V hnutí OĽaNO pôsobil ako tieňový minister financií a hospodárstva.

Druhýkrát bol zvolený za poslanca Národnej rady SR v parlamentných voľbách 2020, kandidoval v nich rovnako za hnutie OĽaNO zo 142. miesta. V novom kabinete Igora Matoviča (OĽaNO) bude zastávať post ministra financií. Eduard Heger je ženatý, má štyri deti, aktívne komunikuje anglicky, pasívne nemecky.

Andrej Doležal

Nový minister dopravy a výstavby SR Andrej Doležal (nom. Sme rodina) vyštudoval v rokoch 1999 – 2004 automatizáciu na Fakulte elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Pochádza z Bratislavy, má skúsenosti v oblasti riadenia väčšieho tímu ľudí, zodpovednosti za zverený rozpočet, ale najmä pri spájaní kultúrne, regionálne i odborne rozdielnych pracovných štruktúr v spoločnosti. Prax má tiež v oblasti líniového manažmentu a strategického rozvoja spoločnosti v oblasti médií a telekomunikácií.

Doležal po ukončení vysokoškolského štúdia pracoval ako technický obchodný konzultant spoločnosti Siemens PSE v Bratislave a vo Viedni (2004-2008). Pracoval v medzinárodnom tíme na rôznych projektoch po celom svete. V pracovnej kariére potom pokračoval v televíznych spoločnostiach. V televízii Markíza (2008-2012) bol ako technický riaditeľ zodpovedný za prevádzku a inovácie v televíznom vysielaní.

V ďalších rokoch bol technickým riaditeľom v RTVS (2012-2017), kde zodpovedal za riadenie a strategický rozvoj viacerých odborov, televíznu a rozhlasovú techniku, produkciu, IT, mediálne systémy a archív. Na starosti mal vytvorenie organizačnej štruktúry, optimalizáciu a riadenie viac ako 450 podriadených v šiestich rôznych vertikálnych líniách.

Doležal naposledy pôsobil ako riaditeľ sekcie pre inovácie v spoločnosti Towercom, a. s., zabezpečujúcej televízne a rozhlasové vysielanie pre domácnosti (od leta 2018). Zodpovedný bol za produktový rozvoj a inovácie spoločnosti v oblasti telekomunikačných služieb a rezidenčného segmentu. Od roku 2015 tiež vyučuje stredoškolských študentov predmet obrazová a zvuková technika.

Minister dopravy a výstavby ovláda nemecký a anglický jazyk, medzi jeho hobby patria golf, potápanie, veterány a jachting.

PhDr. Jaroslav Naď, PhD. 

PhDr. Jaroslav Naď, PhD. sa narodil 21. marec 1981 v Nitre. Vyštudoval politológiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, na tej istej univerzite robil aj rigoróznu skúšku z medzinárodných vzťahov a bezpečnosti. Tretí stupeň vysokoškolského vzdelania ukončil z národnej a medzinárodnej bezpečnosti na Akadémii ozbrojených síl Milana Rastislava Štefánika v Liptovskom Mikuláši.

V rokoch 2004 až 2013 Naď pracoval na Ministerstve obrany SR na rôznych pozíciách. Napríklad ako zástupca riaditeľa Odboru medzinárodných vzťahov, riaditeľ Kancelárie štátneho tajomníka a jeho poradca, ale tiež ako generálny riaditeľ Sekcie obrannej politiky, medzinárodných vzťahov a legislatívy. V rokoch 2012 až 2013 bol diplomatom, konkrétne vedúcim sekcie obrany na Stálej delegácii Slovenska pri NATO a na Stálom zastúpení Slovenska pri Európskej únii.

Pôsobil tiež ako zástupca riaditeľa mimovládnej organizácie Globsec a jej expert na obranu a medzinárodnú bezpečnosť. Bol riaditeľom mimovládnej organizácie Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku. Politickú kariéru začal v roku 2018, kedy sa stal poslancom obecného zastupiteľstva a vicestarostom obce Hrubá Borša. V hnutí Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti bol expertom na oblasť medzinárodnej bezpečnosti a obrany a na oblasť spravodajských služieb a tiež tieňovým ministrom obrany.

Ing. Ján Mičovský, CSc. 

Ing. Ján Mičovský, CSc. sa narodil 26. decembra 1954 vo Zvolene. V roku 1974 ukončil drevársku priemyslovku vo Zvolene. V roku 1980 Lesnícku fakultu Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnešná Technická univerzita vo Zvolene). V roku 1990 absolvoval Lesnícku fakultu Vysokej školy zemědělskej v Brne (dnešná Mendelova univerzita v Brne).

Do roku 1998 pracoval vo Východoslovenských lesoch v závodoch Medzilaborce a Humenné. Potom pracoval tri roky v spoločnosti Burza Gold, s. r. o., a od roku 2001 v štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky. Neskôr pracoval pre Magistrát mesta Košice.

Vo voľbách do NR SR v marci 2012 kandidoval na 10. mieste kandidátky OĽaNO, ziskom 6 827 preferenčných hlasov sa dostal na mandátové 11. miesto. V nasledujúcich voľbách do NR SR v marci 2016 kandidoval na 144. mieste kandidátky OĽaNO, no ziskom 5 574 preferenčných hlasov nedosiahol hranicu potrebnú na zvolenie do parlamentu. Vo voľbách do NR SR vo februári 2020 kandidoval na 8. mieste kandidátky OĽaNO, ziskom 12 488 preferenčných hlasov sa dostal na mandátové 18. miesto.

V roku 2009 upozornil na neefektívne nakladanie s majetkom svojho zamestnávateľa, Lesov SR. „Za principiálny a morálny postoj, neúnavnosť a schopnosť mobilizovať verejnú pozornosť a podporu tomuto prípadu“ bol ocenený cenou Biela vrana za rok 2010.

Ing. Roman Mikulec

Ing. Roman Mikulec sa narodil 18. marca 1972. Vyštudoval vojenskú leteckú školu v Košiciach. Krátko pôsobil vo vojenskom letectve v pozícii stíhacieho pilota. Zúčastnil sa aj vojenských a diplomatických misií v zahraničí. Následne prešiel do Vojenskej spravodajskej služby (VSS), ktorú v období vlády Ivety Radičovej (SDKÚ-DS) aj viedol.

Jeho kariéra v ozbrojených silách skončila po 21 rokoch služby po obvinení Národnej kriminálnej agentúry (NAKA). V júni 2013, po tom, čo Mikulec skončil vo funkcii riaditeľa VSS, polícia údajne pri prehliadke jeho auta zaistila vyhradené a dôverné dokumenty týkajúce sa fungovania VSS. Mikulec tvrdil, že micro SD karta s dokumentáciou mohla byť do jeho auta podstrčená ako pomsta za to, že odhalil podozrenia z tunelovania VSS. Bol obvinený z ohovárania, neskôr zo sabotáže a ohrozenia utajovaných skutočností.

Prípad sa dostal na súd, Okresný súd Bratislava III však obžalovaného pre prečin ohrozenia dôvernej a vyhradenej skutočnosti v júni 2018 oslobodil. Sudca v odôvodnení oslobodzujúceho rozsudku kritizoval postup orgánov činných v trestnom konaní. Oslobodzujúci verdikt potvrdil aj odvolací Krajský súd v Bratislave v septembri 2019. Podľa odôvodnenia verdiktu bolo v prípade preukázané len to, že obžalovaný šoféroval vozidlo, v ktorom na našla predmetná karta.

Mikulec vo februárových parlamentných voľbách 2020 kandidoval z kandidátnej listiny hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti z čísla 13.

Ivan Korčok

Ivan Korčok sa narodil 4. apríla 1964 v Banskej Bystrici. Študoval na Ekonomickej univerzite a Univerzite Komesnkého v Bratislave. V roku 1992 začal pôsobiť na vtedajšom Ministerstve medzinárodných vzťahov SR, v rokoch 1993-1996 bol druhým tajomníkom veľvyslanca v nemeckom Bonne. V rokoch 1996-1997 bol hovorcom ministerstva zahraničných vecí (MZV), kde do roku 1998 pôsobil v Odbore analýz a plánovania.

Na veľvyslanectve vo Švajčiarsku pôsobil v rokoch 1998-1999 ako radca a Chargé d’affaires. V rokoch 1999-2001 bol zástupcom slovenskej misie pri NATO. V rokoch 2001-2002 pôsobil na MZV, ako generálny riaditeľ Sekcie medzinárodných organizácií a bezpečnostnej politiky. V rokoch 2002-2005 bol štátnym tajomníkom MZV a zároveň 2002–2003 členom Európskeho konventu, v roku 2003 vedúcim delegácie pre prístupové rokovania do NATO. Ministrom zahraničných vecí bol v tom čase Eduard Kukan.

Ako veľvyslanec v Nemecku pôsobil v rokoch 2005-2009. Následne bol do roku 2015 stálym predstaviteľom Slovenska pri Európskej únii. V rokoch 2015-2017 bol splnomocnenec Vlády SR pre predsedníctvo Slovenska v Rade EÚ a v rokoch 2016 až 2017 bol ako ministre délégué poverený zastupovať Slovensko pri vykonávaní predsedníctva v Rade Európskej únie a de facto zastupoval Miroslava Lajčáka (nom. Smer-SD) počas toho, ako bol predsedom Valného zhromaždenia OSN. V tomto období bol do roku 2018 tiež štátnym tajomníkom MZV. Korčok sa však nikdy súčasťou straníckej politiky nestal.

Za veľvyslanca v Spojených štátoch amerických bol vymenovaný prezidentom Andrejom Kiskom 28. augusta 2018. Korčoka prijal americký prezident Donald Trump o necelý mesiac neskôr, a to 17. septembra. Ivan Korčok bude viesť ministerstvo zahraničných vecí (MZV) počas vlády Igora Matoviča (OĽaNO) na tento post ho nominoval Richard Sulík (SaS) napriek tomu, že expertom na zahraničnú politiku v jeho strane je Martin Klus (SaS), ktorý by mal pôsobiť na pozícii štátneho tajomníka.

Mgr. art. Veronika Remišová M. A., ArtD.

Mgr. art. Veronika Remišová M. A., ArtD. sa narodila 31. mája 1976 v Žiline. Absolvovala Vysokú školu múzických umení v Bratislave, študovala však aj na parížskom Sorbonne a bruselskom Centre Européen de Recherches Internationales et Stratégiques.

V rokoch 2004 až 2013 pracovala v Európskej komisii. Neskôr prednášala na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského ako aj na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. V rokoch 2014 až 2018 bola komunálnou poslankyňou za Bratislavu-Staré Mesto.

Vo voľbách v roku 2016 bola v rámci kandidátky hnutia OĽaNO zvolená za poslankyňu Národnej rady SR. V parlamente pôsobila ako podpredsedníčka Výboru NR SR pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. V roku 2019 vstúpila do vznikajúcej strany bývalého prezidenta Andreja Kisku Za Ľudí a stala sa jej podpredsedníčkou.