Podľa paleontológov, šabľozubí mačkovití smilodoni (Smilodon fatalis) a pravlci (Canis dirus) boli úplní antipodi – mačkovité šelmy lovili mohutnú korisť z úkrytu, skákali na ňu a snažili sa prehryznúť jej hrdlo, zatiaľ čo pravlci útočili na stredne veľkú bylinožravú zver, ktorú spravidla uštvali.
Analýza pozostatkov dravcov ukázala, že rozdiel v spôsobe ich lovu možno vysvetliť tým, aké zranenia najčastejšie utrpeli. Napríklad šabľozubé šelmy si najčastejšie poškodili chrbticu, ramená a zadné končatiny, zatiaľ čo pravlci si spôsobovali zranenia predných a zadných končatín a dolámali si väzy.
Tieto údaje potvrdzujú hypotézy vedcov o tom, akým spôsobom títo dravci lovili svoju korisť. U šabľozubých tigrov najčastejšie dochádzalo k zraneniam v tých prípadoch, keď sa im nepodarilo pritlačiť svoju obeť prednými končatinami, keď na ne zaútočili z úkrytu. Tá ich v takom prípade buď odhodila, alebo padala na telo šelmy a lámala jej tak chrbticu. Pravlci si zase mohli zlomiť väz, keď ich korisť mávala hlavou, aby ich zo seba zhodila. K zlomeninám končatín zase dochádzalo, keď pravlci sa potkli počas prenasledovania.
Je zaujímavé, že k zraneniam oveľa častejšie dochádzalo u mačkovitých šeliem ako u jej vlčích “konkurentov”. To podľa vedcov súvisí s tým, že šabľozubé tigre lovili oveľa väčšiu korisť a robili to samostatne, čo zvyšovalo riziko zranení. Ďalej to môže byť spojené s tým, že sa smilodoni dožívali oveľa vyššieho veku než pravlci.