Boh nás stvoril, povolal k životu v slobode a odovzdal nám aj normy, ktoré by nás mali viesť v živote. Tiež  svedomie nám signalizuje správnosť nášho konania. Človek si normy niekedy modifikuje a prispôsobuje podľa seba, ako mu to momentálne vyhovuje. V detstve formujú a nesú zodpovednosť za správanie rodičia, ktorým napomáha škola, prostredie, Cirkev, spoločnosť… Inak sa na život pozerá mladý človek, inak zrelý a inak pokročilý vekom. Inak človek rozumný, inteligentný a inak ten kto inteligenciou pohŕda, inak vzdelaný a iný pohľad má človek bez vzdelania, inak človek veriaci v Boha a inak ten, kto sa pokladá za neveriaceho… Ale zdá sa mi, že v súčasnosti akoby sa rozdielny pohľad na spôsob života a správanie sa podľa určitých noriem medzi veriacimi a neveriacimi zmenšil,  niekedy celkom zotrel, ba niekedy mám dojem, že  človek, ktorý sa prejavuje ako neveriaci si váži  hodnoty ako je život, rodina, morálka, zodpovednosť, čestnosť, pracovitosť, slušnosť… viac než ten kto sa pokladá za kresťana.

Cirkev vždy bola učiteľkou, hlásateľkou, zárukou a strážkyňou Božieho poriadku vo svete,  ale mám dojem, že  v poslednom období  akoby sa aj to zmenilo. Cirkev akoby prijala akési nové pravidlá a prax, že často v správaní medzi veriacimi a neveriacimi nie je vidieť rozdiel. Boh  dáva ľuďom slobodu myslieť, hovoriť a konať, ale každá naša myšlienka, slovo a skutok, či zanedbanie dobrého prináša svoje dôsledky,  vo večnosti, ale  aj tu na zemi. Jedna z Božích právd hovorí, že Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá. Mne sa zdá, že o tom sa v súčasnosti takmer nehovorí, akoby  by   sa to  zmenilo,  ako by to dnes  vždy a úplne neplatilo. Inak  hodnotíme správanie svoje a svojich a inak iných, ktorí nám nie sú až tak sympatickí. Žiadame často viac od druhých, než sami sme ochotní ponúknuť. Máme iný voľnejší meter pre seba a iný prísnejší na iných. Pre nás kresťanov je normou života  život a učenie Ježiša Krista, aspoň by malo byť. Nie akési abstraktné neurčité kresťanstvo, možno snaha o to byť dobrý, lepší, neubližovať, ale Ježišovo pozvanie k dokonalosti, prinášať ovocie, odmietať hriech a konať konkrétne dobro v konkrétnych životných situáciách. Kristus nás k tomu pozýva, ukázal nám to a dal nám  príklad. On to učil apoštolov, učeníkov a všetkých, ktorí k nemu prichádzali a mali záujem sa nechať poučiť. Úplnú dokonalosť asi nedosiahneme, to asi nie je v  ľudských silách, ale ak to nebude našim cieľom,  môžeme ľahko v živote zablúdiť a upnúť sa na niečo vedľajšie ba hriešne. Na nízkosti, primitívnosti, prízemnosti, nevybudujeme nič hodnotné. Ježiš hovoril  otvorene, že svet jeho učenie, ani jeho nasledovníkov nebude mať v láske, ale ich bude prenasledovať a zabíjať a tak sa to aj deje od Veľkého piatku, kedy ukrižovali jeho, až do súčasnosti. Človek má možnosť voľby medzi zásadami evanjelia alebo sveta. Žijeme vo svete,  ale prijať jeho hodnoty, ktoré sú v rozpore s evanjeliom, za svoje vlastné a konať podľa nich, môže znamenať  postaviť sa proti Bohu. Kristus, apoštoli, prví kresťania a mnohí kresťania, Cirkev až donedávna nám odovzdali nielen slová, informácie, teóriu, učenie, ale aj príklad zodpovedného života podľa neho. Zdá sa mi, že súčasná  cirkev síce Božie slovo prijíma, nemá nič proti nemu, ale akosi ho zvoľňuje, akoby nekládla dôraz na potrebu dôsledne sa podľa neho  správať a praktizovať ho v každodennom živote. Zdá sa mi, že Kristus, Cirkev kládli dôraz na život, nároky na seba, na príklad, ktorý  komentovali slovne. Že   boli ľuďmi modlitby, obety, askézy, almužny, služby, lásky, pravdy, dobra, spravodlivosti… ich autentický život priťahoval mnohých napriek silnému prenasledovaniu. Dnešná cirkev akoby kládla dôraz na slová a nároky kladie na iných, mobilizuje, aktivizuje, zamestnáva,  nariaďuje, hovorí, vyhlasuje, prikazuje, úkoluje, organizuje… ale akoby chýbali príťažlivé vzory, osobnosti. Kristus a Cirkev kládla dôraz na Pravdu, ktorá oslobodzuje, nová cirkev akoby hlásala slobodu človeka neprekáža jej ani bezbrehá sloboda  a práva  niektorých, ktorými  iných radi využívajú až zotročujú. Pravdu Božiu akoby nahrádzala pravdou subjektívnou, vlastnou, účelovou, zdanlivou…  Kristus a Cirkev hovorili jasne beda vám boháči, farizeji a zákonníci… a stáli celou  váhou života na strane chorých, postihnutých, chudobných, biednych, prenasledovaných…  zakiaľ nová cirkev síce hovorí o chudobných, ale akoby podporovala a stála na strane bohatých, aspoň prax je taká zakiaľ jedni neúmerne bohatnú čoraz viac ľudí žije v chudobe a biede nielen vlastným zavinením.  Kristus a Cirkev chcela plniť vo všetkom a vždy Božiu vôľu, boli si vedomý nadradenosti Božieho Zákona, Božej vôle, Božích pravidiel a zásad, kládla Boha vždy na prvé miesto, nová cirkev akoby to nahrádzala akousi všeobecnou ľudskosťou, do popredia kladie človeka a jeho práva a to Božie sa vytráca. Tá nová cirkev akoby sa čoraz viac a rýchlejšie vytrácala zo života spoločnosti, spoločenstiev, rodín, jednotlivcov. Upadajú cirkevné inštitúcie,… komplikuje sa život ľuďom. Počas celého môjho života sledujem vo svojom okolí kvantitatívny a kvalitatívny úpadok v živote Cirkvi, okrem krátkeho a intenzívneho oživenia v rokoch 1968 – 69 a dlhšieho, ale už slabšieho po roku 1989.

My sa niekedy  správame podľa seba, ako nám to vyhovuje, napriek tomu, že ničíme a ohrozujeme  prirodzené vzťahy, rodinu, prírodu, život. Pohŕdame Bohom a jeho hodnotami, človekom. Namiesto ohľadu na skutočné, večné, trvalé, pravé dobro každého človeka sme sa, zdá sa mi, že aj v cirkvi, zamerali na akési anonymné dobro ľudstva, čím degenerujeme, degradujeme, škodíme a komplikujeme život mnohým i sebe, ničíme prírodu i svet, zatiaľ čo niektorí na tom neúmerne profitujú.  A  sme svedkami akéhosi zmiešania popletenia si nielen pojmov, ale aj hodnôt, domáhame sa slobody bez zodpovednosti, lásku nahrádza egoizmus, úctu k Bohu  úcta k prírode,  osobného Boha sa pokúšame nahradiť anonymným,  úctu a pomoc  každému konkrétnemu človeku úcta k ľudstvu… V praxi to vyzerá tak, že tam kde sa rodí život sa zároveň aj zabíjajú deti skôr než sa narodia, teda vykonávajú potraty, tam kde sa liečia chorí  je možná aj eutanázia, tam kde sa má hlásať pravda, sa šíri zároveň aj demagógia a polopravdy, tam kde sa majú hodnoty chrániť a podporovať sú aj zosmiešňované, kde sa má dbať na dobro človeka v zákonodarných orgánoch sa prijímajú demokraticky zákony, ktoré život komplikujú a ohrozujú, a my si týchto ľudí volíme lebo sa nám páčia, lebo nám ich vymodelovali média, bez ohľadu na to, aké hodnoty presádzajú vo vlastnom živote, lebo sa chceme mať lepšie, uprednostňujeme telesné nad duchovným, materiálne nad duševným, zvieratá kladieme na roveň človeka, chránime životy a práva zvierat, ale  nechránime ľudský život… a takmer všetkým sa  nám  to tak páči. Nikto nehovorí, neupozorňuje, nehromží, že sme prevrátili  hodnoty. Už to nie sme schopní povedať pre pokoj ani vo vlastných rodinách. Ak to niekto v tichosti nájde odvahu vysloviť pokladáme ho za spiatočníka, extrémistu, čudného… Namiesto toho aby sme za extrémistov považovali tých, ktorí rozvracajú Boží poriadok a normy, ktoré platili tisícročia, vybudovali našu civilizáciu, a tým skutočne ohrozujú existenciu človeka a sveta. Spravodlivosť si formujeme tiež na základe ľudských predstáv a požiadaviek a čudujeme sa, že v nej vládne korupcia. Kde je človek tam sú aj chyby, ale my máme skúsenosť viac než tisícročnú, že v dobách, ktoré boli oveľa ťažšie pre život  ľudia prežili len vďaka tomu, že prijali Boží zákon za normu svojho života. Ničím iným, žiadnymi novými ľuďmi ani experimentmi neochránime, nezlepšíme  náš osobný, ani rodinný, ani spoločenský život, len tým, že prijmeme hodnoty, ktoré Ježiš Kristus žil a učil za svoje osobné, rodinné, národné,  štátne, Európske. Niet inej cesty ku šťastiu ani dnes, darmo to budeme popierať najvyššími ľudskými autoritami. Čím viac túto cestu budeme odkladať, tým viac problémov a nešťastia  spôsobíme sebe i iným. Myslím si, že príroda nás usmerňuje na správnu cestu, ona má svoje zákony, ktoré platia či sa nám to páči alebo nie a my môžeme prežiť len ak ich budeme rešpektovať.  Možno je to jedna z posledných šancí pre nás. Nezachránia nás len vizionári, politici, vedci, učenci, akísi veľkí ľudia, vôbec nie pseudoosobnosti ani falošné modely, ktorých nám vnucuje intenzívna mediálna manipulácia, ale živý Ježiš Kristus a skutočný kresťanský život. Ak sa bude súčasná cirkev pokúšať stavať na ľudských pravidlách a spôsoboch, bude asi aj naďalej strácať svoju autoritu, silu a príťažlivosť a svet nebude vedieť ako kráčať ďalej. Nás nezachráni len veda, ekonomika, politika, technika, kultúra, umenie, šport, ekológia…

Ak prijmeme Boha do svojho života a vyhradíme mu prvé miesto v našom osobnom i spoločenskom živote, i v  cirkvi, len vtedy budeme rozoznávať  a budovať dobro a šťastie skutočné od zdanlivého, falošného, povrchného. Ak dokážeme rozlíšiť Pravdu od poloprávd a demagógie,  hodnoty na ktorých stojí život, pre ktoré sa oplatí obetovať a nasadiť vlastný život, od hodnôt nepodstatných a zástupných,  vedľajších, Lásku večnú, skutočnú, pravú trvalú, duchovnú od lásky chvíľkovej, telesnej, vtedy môže ozdravieť  príroda a aj náš svet.

Ľudovít Košík