Navyše vďaka demokratickým voľbám sa spojenci Iránu v Libanone a Iraku dostali do tamojších parlamentov a vlád. Zároveň Sýriu stále vedie prezident Baššár al-Assad, a to napriek niekoľkoročnej vojne a pokusom o zahraničnú a vnútroštátnu intervenciu v snahe zosadiť ho z postu. Prebiehajúce občianske protesty v Iraku a Libanone spolu s legitímnymi požiadavkami proti korupcii a mnohoročnému zlému hospodáreniu so zdrojmi zo strany elít spôsobili v týchto štátoch skazu, čo otriasa stabilitou a zároveň zalarmovalo Irán a ďalších spojencov.

V Libanone po niekoľkých týždňoch celoštátnych protestov tamojší premiér Saad Harírí oznámil svoju rezignáciu a odovzdal prezidentovi demisiu celého kabinetu. Rozhodnutie demonštrantov na niekoľko dní upokojilo, no nie je isté, či to uspokojí aj mladých Libanončanov, ktorí sú bez práce a trpia hladom, ako aj tých, čo bojujú proti korupcii. Tí rovnako očakávajú, že ich požiadavky budú zohľadnené zo strednodobého a dlhodobého hľadiska. Zároveň treba počítať s narastajúcim verejným dlhom.

Nie je zrejmé, či sa nová vláda sformuje ešte tento mesiac, prípadne neskôr. Harírí viedol diskusie o svojich plánoch s hlavnými politickými stranami a potvrdil svoje odhodlanie vytvoriť vládu technokratov. Má v úmysle odpovedať na určité požiadavky demonštrantov, no tiež odvolať Gebrana Bassila, ktorý je vysokopostaveným členom kresťanskej strany a zároveň ministrom zahraničných vecí, z čela tejto najväčšej skupiny poslancov.

Národná a medzinárodná situácia je skutočne komplikovaná a zásadne vplýva na úspech či neúspech budúcej libanonskej vlády. Americká administratíva – ako oznámilo Ministerstvo zahraničných vecí USA – čaká na rohu ulice, aby mohla uvaliť nové sankcie na Libanon a obzvlášť na spojencov hnutia Hizballáh. Vyššie spomínaný šéf diplomacie Gebran Bassil, ktorý je zároveň zaťom prezidenta a silný spojenec Hizballáhu, je považovaný americkým ministerstvom zahraničných vecí za personu non grata z dôvodu svojej výslovnej podpory Hizballáhu. Hnutie americké ministerstvo považuje za svojho nepriateľa. Ide pritom o šiítsku organizáciu, ktorá vytvorila spojenectvo s najväčšou a najvplyvnejšou kresťanskou politickou skupinou v krajine. Spojenectvo, ktoré znepokojuje obrovské množstvo nepriateľov Hizballáhu, keďže toto hnutie prostredníctvom libanonských kresťanov dodáva rozmer náboženskej neutrality a medzinárodnú podporu svojmu iránskemu spojencovi. Spojeným štátom ostáva „nevýznamný“ kresťanský spojenec Samir Geagea, ktorý bol pred niekoľkými rokmi veľmi blízkym spojencom Izraela a ktorý sa zároveň stal prívržencom Saudskej Arábie. Geagovi muži sa rozišli do ulíc Libanonu s úmyslom brániť civilistom vykonávať bežné činnosti a žiadať od Hizballáhu, aby zložil zbrane. Táto situácia núti Hizballáh držať si blízko pri sebe svojich spojencov, keďže teraz zdieľajú spoločný osud. Otázka, ktorá z toho vyplýva je, či budúcnosť prinesie prosperujúcu vládu, alebo to, čo je pravdepodobnejšie: politické vákuum.

Účasť paramilitárnej organizácie Hizballáh v regionálnych vojnách a národnej politike priniesla svoje klady, no mala aj záporný vplyv na samotnú organizáciu a jej aktivity. Na vnútroštátnej úrovni si vyžiadalo svoju cenu spojenectvo a úzka spolupráca Hizballáhu so šiítskym partnerom, prezidentom Nabihom Berrim a kresťanským partnerom, prezidentom republiky Michelom Aounom a rovnako s jeho zaťom, ministrom zahraničných vecí Gebranom Bassilom, ktorý vedie Slobodné patriotické hnutie (FPM). Počas trvania demonštrácií sa totiž prvýkrát ozvala ostrá kritika zo strany šiítov, ktorí sú inak považovaní za neoddeliteľnú súčasť „spoločnosti Hizballáhu“, na adresu Berriho a Bassila, za podporu Hizballáhu smerom k spojencom obvineným z korupcie.

To, čo sa javí ako protikorupčné povstanie v Libanone, je zároveň aj nepriamou kampaňou proti Hizballáhu, s cieľom paralyzovať jeho spojencov – a to preto, že nie je možné udrieť priamo na samotnú paramilitárnu organizáciu. Mnohí regionálni a medzinárodní aktéri, uvedomujúc si, že nemôžu čeliť Hizballáhu na bojisku (čo dokazujú víťazstvá proti Izraelu, v Sýrii, Iraku či Jemene), by ho radi videli zapleteného do vnútropolitického boja či iných problémov. Takú politiku reprezentuje aj americká administratíva, vedená neúnavným ministrom zahraničných vecí Mikom Pompeom. Otázka znie, či uspeje?

Protesty v libanonských uliciach sa dejú po prvý raz od vyhlásenia nezávislosti Libanonu v roku 1945, sú namierené proti korupcii všetkých súčasných vedúcich politických predstaviteľov pri moci. Libanončania však nedemonštrujú sami – zúčastnil sa ich aj veľký počet z 1,5 milióna sýrskych a 700-tisíc palestínskych utečencov, ktorí rovnako žijú na tomto území. Okrem korupčného správania sú nespokojní s priemernými verejnými službami či zlým hospodárením s ekonomickými zdrojmi. Korupcia v libanonskom systéme nepochybne existuje: z mnohých predstaviteľov sa stali bohatí zamestnávatelia ešte počas svojej politickej kariéry. Niektorí štátni zamestnanci dostali povolenie na uloženie stoviek tisícov dolárov denne na svoje bankové účty. Šéf Hizballáhu Hassan Nasralláh vlani vyhlásil boj proti vnútroštátnej korupcii, no úspech sa nedostavil, pretože je nutná spolupráca legislatívcov a výkonnej moci. Prirodzene, tí mu nepomôžu – hoci sú mu najbližšími spojencami – pretože všetci majú kostlivcov v skrini.

Hizballáh nie je priamo ohrozený americkými sankciami. Každý mesiac prijíma finančnú podporu z Iránu, či už peňažnú alebo vo forme ropy. Má dokonca vlastnú banku, ktorá operuje v rámci Libanonu. Podporovatelia Hizballáhu sú v skutočnosti menej ochotní kritizovať organizáciu či jej vedenie ako samotní bojovníci.

Tradičné médiá sa sústreďujú na tisíce demonštrantov v Libanone či Iraku, ignorujúc pritom milióny osôb, ktoré ostali doma. Tí tiež podporujú požiadavky ako boj proti korupcii či výzvy na výmenu politickej garnitúry. Zároveň ale odmietajú zničenie svojho štátu, k čomu môžu udalosti v Libanone smerovať. Veľké množstvo obyvateľov nemá prístup k práci či základným výrobkom. Ďalší sa nemôžu venovať svojim záležitostiam odvtedy, čo sa zatvorili mnohé inštitúcie. Peňažný systém sa prakticky zrútil, pričom banky odmietajú vydávať obyvateľstvu svoje úspory.

Je pravda, že obidva štáty – ako USA, tak aj Irán vplývali na vytvorenie politického establišmentu v Libanone. Rozdiel spočíva v tom, že Spojené štáty diktujú svoju vôľu, kým Iránu ide o istotu, že vlády voči nemu nie sú naladené nepriateľsky, neukladajú sankcie, neriadia ich banky a nerozhodujú o tom, čo Libanon môže a čo nemôže robiť na obranu svojho štátu proti agresii zo strany Izraela, proti zneužívaniu jeho teritoriálnych vôd, vzdušného priestoru a podobne.

Na záver je potrebné dodať, že štáty, v ktorých má Irán svoj vplyv a spojencov, sa musia spamätať, no iniciatíva musí prísť z celého obyvateľstva, ktoré nemá nič spoločné s Iránom ani s USA. Zatiaľ čo americká administratíva prijala myšlienku vojny ako kratochvíľu, obyvatelia Blízkeho východu už majú vojen plné zuby. Zdá sa však, že povedomie demonštrantov v Libanone nepresahuje ich vlastné národné požiadavky…

Elijah J. Magnier

Vojenský korešpondent so zameraním na oblasť Blízkeho východu. Analytik politických rizík, špecialista na terorizmus a strategické plánovanie v regióne.

Text prevzatý a krátený z webstránky ejmagnier.com.

Preložila Jana Marceau