V prvom rade išlo o historické zmierenie Nemcov a Francúzov a vybudovanie takých vzťahov na starom kontinente, ktoré by umožnili vytvorenie jednotnej Európy slobodných národov od Atlantiku po Ural (Vladivostok). EHS a neskôr EÚ skutočne vytvárali priestor, v ktorom sa zdalo, že myšlienky Ch. de Gaulla, R. Schumanna a K. Adenaurera sú realizovateľné a realistické. Po páde komunizmu vo východnej Európe sa zdalo, že Európa je už len krôčik od dosiahnutia vysnívaného cieľa všetkých Európanov a premeny na Európu mieru a spolupráce.

Ukázalo sa veľmi skoro, že to bola len ilúzia. Formálni víťazi studenej vojny pád komunizmu nepochopili ako príležitosť na vytvorenie nového systému medzinárodných vzťahov, ale ako novú šancu vydrancovať východnú Európu podobne, ako to predtým urobili s latinskou Amerikou, Afrikou alebo Áziou. Vojny na Balkáne z tohto pohľadu nemožno chápať len ako spory tamojších národov, ale aj ako zdvihnutý prst nových víťazov svetového veľmocenského koncertu, že žiadna nezávislosť a tobôž žiadne hnutie neangažovaných štátov, kde dominoval Belehrad, sa nebude tolerovať.

Hostina u Trimalchióna na úkor pokoreného Ruska sa však nekonala. Rusko pod vedením V. Putina sa úspešne vyšmyklo zo slučky, v ktorej mali uviaznuť neobyčajne bohaté zdroje ruskej krajiny. Navnadené elity globalizujúceho sa svetového poriadku (New World Order), začali klepať naprázdno. Zmenili preto taktiku a pokúsili sa východného partnera eliminovať tým, že mu osekajú jeho končatiny. Na to mala slúžiť nová „ostpolitik” Európskej únie, ktorá sa snažila za pomoci hlavného sponzora globalizmu ekonomicky a politicky vylomiť z ruského orbitu Bielorusko, Ukrajinu, Moldavsko a kaukazské štáty.

Táto politika začala víťazstvom Ukrajinsky Svetlany na Kréte v súťaži Eurovízie. Určite nebolo náhodou, že Svetlana sa stala hlavnou figúrou prvého ukrajinského majdanu roku 2005. Nasledujúce víťazstvo Bielorusa Rybaka v tej istej súťaži však ovocie neprinieslo. Lukašenko nikdy nechcel sedieť na dvoch koňoch, a tak sme boli svedkami zlyhania majdanu v Minsku a aj skončenia kariéry speváka Rybaka. To, že nádejná prezidentka Cichanovská skončila zabudnutá v exile a jej manžel v bieloruskej ťurme, je už len svedectvom o smutnom osude ľudí, ktorí sa podujmú slúžiť cudzej moci a sú neúspešní.

Druhý ukrajinský majdan na prelome rokov 2013 a 2014 za výdatnej päť miliárdovej dolárovej pomoci z USA bol už úspešný. Treba však povedať, že jeho podstata spočívala v tom, že „mierový” projekt EÚ sa neokrôchane vlámal do ekonomického priestoru Spoločenstva nezávislých štátov, ktorý silno poškodzoval ekonomické záujmy Ruska. Keď ho legitímna ukrajinská vláda odmietla, zorganizovali USA a EÚ prevrat na Ukrajine, ktorý priviedol k moci potomkov banderovcov a ich stúpencov. Prevraty v dejinách ľudstva boli, sú a budú. Treba však aj pre naše domáce publikum pripomenúť, že ich začiatky sú sprevádzané so vzletnými myšlienkami a krásnymi sľubmi. V závere však obyčajne bývajú gilotíny, šibenice a konflikty s mnohými mŕtvymi. Hovorí sa, že každý kto sa zúčastnil na mítingoch v Kyjeve, dostaval nejaké vreckové. Možno by stálo za to spočítať, koľko „majdanistov” už našlo svoj koniec na širokých ukrajinských stepiach.

Odstúpenie Európskej únie od základného princípu zdravých ekonomických vzťahov vo vzťahu k Rusku, vyjadreného anglickým spojením „win – win”, ktorý bol vložený do všetkých jej zakladajúcich listín EÚ, pokladám za prapôvod všetkých dnešných problémov. Bolo len otázkou času, kedy Rusko povie dosť. To, že mu to trvalo až tak dlho, vyplývalo aj z poznania, že moloch, ktorý proti nemu stojí, nie je na hlinených nohách a čeliť mu nebude jednoduché. Samozrejme, žiaden normálny človek nemôže schvaľovať použitie sily a ozbrojenej moci, ale tvrdiť, že konflikt na Ukrajine nebol vyprovokovaný, je holý nezmysel. Preto ho treba čo najskôr skončiť na princípe, ktorý zaručí trvalý mier v celom východoeurópskom priestore.

V týchto dňoch sa rozhoduje o tom, či myšlienky zakladateľov dnešnej európskej integrácie sú ešte platné, alebo či sebectvo a neúmerné „ziskožravectvo” na princípe nech to stojí, čo to stojí v európskom priestore prevládne. Možno si ešte pamätáme reči zo začiatku konfliktu na Ukrajine z radov ako Česi hovoria „chcíválku”. Podľa nich malo byť Rusko strategicky porazené a najlepšie rozdelené na mnoho malých štátikov, aby už nikdy nebránilo drancovaniu na šírych územiach od Volgy až po Ochotské more. Nestalo sa. Tí, čo mali konflikt na Ukrajine ako prostriedok na umiestňovanie zlatých záchodových mís do svojich toaliet, sa neboja ničoho viac ako mieru. Niekto by sa mohol potom začať pýtať, kde sa na tie misy našli peniaze. Pre nich asi mier bez Diovho zlatého dažďa nie je žiadna hodnota. Státisíce slovanských životov nie je žiadna hodnota podobne ako životy pôvodného obyvateľstva na koloniálnych územiach.

Za pár dní sa má rozhodnúť o ďalšom financovaní vojny na Ukrajine zo strany EÚ. Aby to mohlo trvať aspoň ďalšie dva roky, treba 140 mld. dolárov, ktoré nie sú. Chcú ich ukradnúť zo suverénneho ruského účtu v Belgicku. Samozrejme, každému normálne rozmýšľajúcemu človeku musí byť jasné, že nie je možné len tak jednoducho ukradnúť peniaze jadrovej superveľmoci, že to bude mať ďalekosiahle dôsledky vrátane možného nukleárneho konfliktu. Pritom ide len o dva nasledujúce roky. A čo potom? Kde sa budú kradnúť peniaze potom, alebo sa už plánuje horúca vojna? Tu by som upozornil všetkých tých, ktorí si vojnu predstavujú ako prechádzku ružovým sadom, na osud lýdskeho kráľa Kroisa. Aj on sa hotoval zničiť podľa veštby delfského orákula veľkú ríši, akurát zabudol na to, že to môže byť práve tá jeho.

Na najbližšej Európskej rade sa rozhodne o tom, či sa EÚ definitívne zmení z holubice s olivovou ratolesťou na ohnivého draka. Teda, či Riman cár príde s mečom a či s vetvou pokoja. Tie zlaté záchody nestoja ani za jeden európsky život. Toho by si mali byť vedomí všetci tí, ktorí sebectvo povýšili nad všetko ostatné!

Antno  Hrnko