Keď sudcovia v Luxemburgu rozhodujú, čo je u nás rodina

Poďme však po poriadku. O čo v prípade Wojewoda Mazowiecki vlastne ide? Celý príbeh sa začína v roku 2018. Dvaja poľskí občania, dvaja muži, odišli do Nemecka, kde sa po istom čase zosobášili. Keď sa vrátili do Poľska, chceli, aby im poľský matrikár prepísal nemecký sobášny list do poľskej matriky. Žiadali o to napriek tomu, že akiste vedeli, že Poľsko má úplne jasnú a nekompromisnú ústavnú definíciu: manželstvo je zväzok muža a ženy. Nikdy inak. Úradník preto urobil presne to, čo mu prikazuje zákon – povedal nie.

O niekoľko rokov neskôr, v roku 2025, však Súdny dvor EÚ v Luxemburgu rozhodol, že poľská Ústava v tejto veci nehrá hlavnú úlohu. Podľa Súdneho dvora je dôležitejšie, aby občania EÚ pri presúvaní sa medzi krajinami „nestratili svoj status“. Veď predsa, keď si niečo legálne „vybavíš“ v jednom štáte, nesmieš to pri prechode hraníc „stratiť“. Inak je to vraj prekážka voľného pohybu. V preklade to znamená –  ak sa dvaja muži stali manželmi v Nemecku, musí to Poľsko aspoň administratívne uznať. Nie preto, že by to chceli Poliaci. A vôbec nie preto, že by to umožňoval ich právny poriadok, ten je v tejto veci druhoradý. Poľsko musí takéto manželstvo zapísať do matriky preto, lebo si to želajú sudcovia v Luxemburgu, ktorí sa pri tom „zakrývajú“ účelovým výkladom európskeho práva.

Vôbec ich pri tom netrápi ani to, že uzavretím manželstva v Nemecku možno len obchádzajú  poľský právny poriadok, ktorý manželstvo osôb rovnakého pohlavia neumožňuje. A namiesto toho, aby Súdny dvor rešpektoval tradičný princíp občianskeho práva, podľa ktorého je neplatným každý úkon, ktorým sa obchádza právo, Luxemburg kára Poľsko a žiada po ňom, aby takýto zväzok akceptovalo.

Rozsudok Súdneho dvora Wojewoda Mazowiecki nie je rozhodne zanedbateľným. Je to silný, nie prvý a rozhodne nie posledný, pokus otvoriť dvere doktríne, ktorá doteraz v európskom práve neexistovala. Nazvime ju „kontinuita civilného statusu“. Podľa tejto doktríny stačí, aby niektorý štát EÚ uzákonil akúkoľvek formu zväzku, a jeho účinky sa budú automaticky prenášať aj do štátov, ktoré ho vôbec neuznávajú. Dnes ide o manželstvá osôb rovnakého pohlavia. Zajtra to môžu byť zväzky viacerých osôb, ktoré už nie sú sci-fi, ale reálnou témou v niektorých západných krajinách. A kto vie, čo príde potom. A ak sa to Slovensku, či Poľsku nepáči? Nevadí, Súdny dvor sa postará, aby to aj tieto krajiny museli „aspoň formálne“ rešpektovať.

Súdny dvor sa pri svojom rozhodnutí opiera aj o Chartu základných práv. Tvrdí, že ak štát nezapíše, a teda neuzná cudzie manželstvo, diskriminuje tým dvoch ľudí v ich „rodinnom živote“. Lebo, ak niekde nepovažujú váš „rodinný život“ za rodinný, tak vás vlastne diskriminujú. Pri tom všetkom však Súdny dvor, akiste nedopatrením, opomenul to, že Charta platí iba vtedy, keď štát vykonáva európske právo. A práve tu je problém – som presvedčený, že situácia, ktorá je opísaná vyššie nijako zvlášť nesúvisí s právom EÚ. Napriek tomu Luxemburgu neprekážalo rozhodovať o otázke, ktorá je hlboko zakorenená v poľskej národnej identite a ústavnom poriadku.

Súdny dvor v rozsudku prezentoval aj značnú mieru odvahy. Konkrétne vtedy, keď prezentoval tvrdenie, že zapísanie cudzieho sobášneho listu vlastne „nič nemení“, lebo vraj je to len „deklaratórne“. Už dnes však vieme, že ak raz uznáte status, skôr či neskôr sa objaví niekto, kto bude žiadať viac – dedenie, spoločný majetok, daňové výhody, sociálne dávky či dokonca adopcie. Takéto precedensy sa nerodia zo dňa na deň. Začínajú sa presne takto: malým podpisom v matrike, ktorý má vraj „len deklaratórnu“ povahu.

To, čo dnes zažívajú Poliaci, môže byť o pár mesiacov realitou aj na Slovensku. Naša Ústava, hovorí jasne – manželstvo je zväzok muža a ženy. Ale podľa logiky rozsudku Súdneho dvora to už nemusí stačiť. Slovenský občan sa môže oženiť či vydať v krajine, ktorá povoľuje akýkoľvek typ zväzku, a po návrate domov vyžadovať jeho uznanie. A slovenské orgány sa ocitnú v rovnakej situácii ako poľské. Medzi Ústavou a rozsudkom vykladajúcim právo Európskej únie.

Najväčší problém je, že Súdny dvor v rozsudku Wojewoda Mazowiecki nevytýčil žiadne hranice. Nepovedal, čo ešte musíme uznať a čo už nie. Nehovorí, dokedy platí národná identita a kde sa začína povinnosť podriadiť sa rozhodnutiam iných štátov. Hovorí len to, že status raz získaný v jednej krajine má platiť všade.

Pre verejnosť je toto rozhodnutie jasným signálom. Nejde len o technickú právnu vec. Ide o to, kto bude do budúcna určovať definíciu rodiny, manželstva a národnej identity. Či bude mať posledné slovo parlament, ústava a verejná vôľa, alebo európske inštitúcie:

A práve preto mnohí vnímajú tento rozsudok nie ako obyčajné rozhodnutie súdu, ale ako politický krok, ktorý môže zásadne meniť podobu krajiny bez súhlasu jej obyvateľov. Tieto signály treba brať vážne. To, čo sa dnes javí ako právnická hra v Luxemburgu, sa zajtra môže stať realitou v našich matrikách, na našich súdoch a v našom každodennom živote.

Nezaradený poslanec Európskeho parlamentu Erik Kaliňák

„Výlučnú zodpovednosť nesie poslanec, ktorý financuje túto politickú a informačnú činnosť. Európsky parlament nie je zodpovedný za žiadne použitie informácií, ktoré tieto materiály obsahujú.“