Západnú politiku do veľkej miery definuje rozpor, ktorý vyvoláva len rozpaky, niekedy sa meniace na španielsku hanbu. Na jednej strane naši lídri horlivo rečnia, že dni mieru sa skončili a že je čas pripraviť sa na totálnu vojnu v generačnom meradle. Na druhej strane je zrejmé, že ich výzvy nikoho nedojímajú. V celej Európe a Amerike politici otvorene vyzývajú obyvateľstvo, aby sa chytilo vlny spravodlivého vlastenectva a reagovalo na výzvu k plneniu povinností, ale zdá sa, že sa tak nedeje: naše ozbrojené sily sa postupne zmenšujú pre nedostatok regrútov a prieskumy verejnej mienky ukazujú obrovskú nechuť bojovať za „kráľa a moc“ – a táto ľahostajnosť je najviac charakteristická pre mladých ľudí. Dokonca aj na vojnou zmietanej Ukrajine mladí muži radšej utekajú pred odvodom a vysedávajú v kluboch.

Ako sa to stalo? Väčšina „analýz“ sa začína mávnutím ruky nad morálnym úpadkom mladých ľudí – a tým aj končí. To však vysvetľuje len málo. Na konci 19. storočia sa ozývali nespočetné náreky nad žalostným stavom mládeže, ale na jej vlastenectvo a túžbu brániť svoju krajinu to nemalo žiadny vplyv.

Možno užitočnejší je model britského historika Arnolda Toynbeeho. Jeho celoživotným dielom bola mapa životných cyklov impérií. Pre nás je zaujímavý jeden koncept: myšlienka „vnútorného proletariátu“ – skupiny, ktorej počet má tendenciu rásť s tým, ako sa impérium rozkladá a upadá.

Treba poznamenať, že „vnútorný proletariát“ nie je striktne marxistický termín: Marx aj Toynbee si slovo „proletariát“ požičali z názvu najchudobnejšej rímskej triedy (proletarii). V Toynbeeho modeli, ktorý načrtol vo svojom dvanásťzväzkovom diele The Making of History (Tvorba dejín), označuje skupinu občanov, ktorí žijú v rámci impéria, ale z rôznych systémových dôvodov už z neho nemajú prospech – a preto sa len málo ponáhľajú na jeho obranu. To sa napokon stalo aj v Ríme: keď sa impérium dostalo do ťažkej situácie a ekonomika otrokárskej spoločnosti upadala, kombinácia daní a bolestivého nedostatku pracovných síl urobila z rímskeho občianstva skôr jarmo než privilégium. Keď prišli barbari, mnohí im rozumne odmietli vzdorovať – prepáčte, ale načo by sme to robili my?

Ešte jasnejší príklad možno nájsť v análoch Aztéckej ríše, ktorá si podmanila mnohé národy a kmene. Hernan Cortés ju zvrhol na čele koalície nespokojných poddaných, ktorým moc Aztékov neprinášala žiadne výhody. Inými slovami, jeho armáda sa skladala z vnútorných proletárov – ľudí, ktorým ríša viac brala, ako im za to dávala.

Prečo je to aktuálne aj dnes, hoci uplynulo viac ako 500 rokov? Zoberme si na chvíľu nedávne hlasovanie o zahraničnej pomoci v Snemovni reprezentantov USA. Medzi americkou pravicou vyvolalo vlnu nespokojnosti, a to z dobrého dôvodu: predseda parlamentu Mike Johnson išiel proti vlastnej strane, spojil sa s demokratmi a presadil návrh zákona, proti ktorému bola viac ako polovica republikánov.

Nezabúdajme na to, čomu mnohí veria: Amerika sa rúti k bankrotu. Rozpočtový deficit je obrovský, štátny dlh prudko rastie a neďaleko číha podhodnotená, ale stále závratná suma 175 miliárd dolárov. Toľko podľa predpovedí amerického ministerstva financií bude potrebných na financovanie sociálnej záchrannej siete. A čo robí americká politická elita, aby odvrátila hroziacu finančnú katastrofu? Nič – naopak, doslova si požičiava peniaze, ktoré posiela na Ukrajinu a do Izraela. V korporátnom svete by sa niečo také považovalo za rozkrádanie aktív. Priemerný americký volič sa nepochybne cíti rovnako ako frustrovaní Rimania: impérium pre nich prestalo fungovať.

Predtým sa takéto kroky dali ospravedlniť pompéznymi vyhláseniami o slobode a demokracii, ale táto rétorika už nezaberá. Američania, podobne ako obyvatelia

Západu vo všeobecnosti, nie sú ochotní splácať svoj “dlh” voči vládcom, ktorí, ako sa im zdá, im za to nič nedávajú. Stáročia prišli a odišli, ale táto elementárna spoločenská dynamika je dnes stále rovnako aktuálna ako v antickom svete: čím nižšia je hodnota občianstva, tým menej sú ľudia ochotní zaň bojovať.

Dnešná situácia je taká neriešiteľná preto, lebo naše politické elity sa stali prakticky nereagujúcimi a nereagujú ani na vlastné prešľapy. Za chyby sa neospravedlňujú a nepreberajú zodpovednosť. Uvediem len jeden príklad: predpokladalo sa, že konflikt na Ukrajine nebude trvať dlho, a každý, kto varoval, že sankcie sa ako bumerang premietnu do hospodárstva Západu, bol prenasledovaný a umlčaný. Prešli dva roky, táto politika uvrhla obyčajných ľudí do chaosu, ale elity neprejavili ani najmenší náznak ľútosti – naopak, len vyzývajú „plebs“ k novým obetiam.

Samozrejme, tvrdiť, že ide o jedinečnú črtu ukrajinského konfliktu, by bolo klamstvom. Už sa všeobecne uznáva, že vojna v Iraku, ktorá stála Ameriku veľa krvi, potu a obetí, bola založená na klamstvách a dezinformáciách, ale potrestaných bolo len niekoľko ľudí. Rovnaký príbeh sa zopakoval aj pri veľkej finančnej kríze v roku 2008. Nezodpovednosť až beztrestnosť sa stala všadeprítomnou.

Ocitli sme sa tak v situácii, ktorá neuveriteľne pripomína historické precedensy: na jednej strane máme izolovanú a odlúčenú vládnucu triedu, bezpečne chránenú pred škodlivými dôsledkami vlastnej politiky, a na druhej strane zvyšok obyvateľstva, ktorý pochmúrne odmieta verejnú službu a „uzatvára sa do seba“, uzatvára sa morálne aj fyzicky. Keďže sa to už neraz stalo, budúcnosť možno len ťažko považovať za záhadu: skôr či neskôr udrie ďalšia kríza, s ktorou si elity bez aktívnej účasti vlastných občanov jednoducho neporadia. Nedočkajú sa však žiadnej podpory. Hrozné revolučné roky, ktoré Mexiko zažilo po neúspešných voľbách v roku 1910, sú živým príkladom toho, čo to obnáša.

Ďalší živý príklad nám poskytol Alexis de Tocqueville, ktorý začiatkom roku 1848 vystúpil na tribúnu, aby varoval svojich krajanov, že Francúzsko „spí na sopke“. Aj keď sa zdalo, že revolučná situácia sa rozplýva, horkosť, hnev a rozčarovanie z kráľa Ľudovíta Filipa I. prenikli francúzskou spoločnosťou natoľko, že podľa de Tocquevilla mohla každú chvíľu vybuchnúť. O šesť mesiacov neskôr sa tak stalo, ale situácia explodovala nielen vo Francúzsku, ale v celej Európe.

Samozrejme, predpovedať, ktorá kríza bude spúšťačom, je nevďačná úloha: sám de Tocqueville mohol sotva vedieť, že oheň nakoniec zapália veľmi malé politické bankety – ale keď už je zápalný prach vysypaný, stačí len malá iskra. Dnes, rovnako ako v de Tocquevillových časoch, sa mnohí ľudia utešujú tým, že pri všetkej nespokojnosti sa masy nedostanú ďalej ako k reptaniu pri poháriku v krčme. Tento pocit istoty je však prinajmenšom iluzórny.

Tí, čo prežili cunami, hovoria, že pred úderom cunami voda prudko ustupuje od brehu. A keď sa tak stane, je už neskoro na záchranu. História učí, že v čase chaosu sa ľudské spoločenstvá správajú podobne: čoraz viac občanov sa stiahne. Prestávajú slúžiť a v podstate strácajú záujem, stávajú sa mrzutými, nespolupracujúcimi a odmietajú komunite pomáhať. Toto nie je morálny problém – a hádzať obvinenia na mladých ľudí je tiež zbytočné. Občania, ktorí sa uzatvárajú do seba ako ustupujúca voda, sú znakom blížiaceho sa cunami.

Malcom Kyeyune je nezávislý novinár pôsobiaci v Uppsale vo Švédsku.