Slovensko 12. mája (HSP/Foto:TASR)

Napriek tomu, že vývoj na Ukrajine stále zapĺňa prvé stránky novín, je len veľmi málo príspevkov, ktoré sa venujú hlbším príčinám súčasného stavu a možným scenárom ďalšieho vývoja. Najprv si teda zopakujme, čo sa vlastne na Ukrajine stalo, aké boli príčiny, a prečo to nakoniec viedlo k dnešnému stavu, kedy je Ukrajina de facto rozdelená a zlyhaná krajina, v ktorej má ústredná moc aký taký vplyv nad západnou polovicou, ale východ a juh sa utápa v anarchii.

Všetko to začalo pádom síce skorumpovaného, ale legitímne zvoleného prezidenta Viktora Janukovyča. Ak hovoríme o korupcii na Ukrajine, musíme zdôrazniť, že Janukovyč sa nijako nevymykal tristným štandardom ukrajinskej reality a jeho oponenti mu v tomto smere skutočne nemajú čo vyčítať. Rozbuškou pre nepokoje na Majdane bolo nepodpísanie asociačnej dohody s Európskou úniou. Tento ťah prezidenta Janukovyča bol v podstate vynútený. Problémom nebola ani tak „dekriminalizácia“ expremiérky Julije Tymošenkovej, ako skôr hrozivá ekonomická situácia a Európska únia v tom čase ponúkala Ukrajine podstatne menej než Rusko. Janukovyč počítal s tým, že vďaka ruskej pomoci a vyrokovanej výhodnej cene plynu ešte možno rok udrží Ukrajinu pred ekonomickým kolapsom, nebude nútený prijímať ťažké a bolestné reformy, vyhrá nasledujúce prezidentské voľby, a potom sa uvidí.

Ako však vieme, udalosti nabrali celkom iný smer. Protesty na Majdane začali postupne slabnúť, a pravdepodobne by postupne vyprchali, nebyť absolútne nevysvetliteľného zásahu proti demonštrantom 30. novembra 2013. Podľa všetkých dostupných informácií tento brutálny zásah išiel mimo prezidenta, mal za cieľ zradikalizovať demonštrantov a umožniť realizovať prevrat. Aj ďalší vývoj je všeobecne známy. Dav sa na Majdane postupne čoraz viac radikalizoval, k „revolúcii“ sa začali pridávať čoraz extrémistickejšie, doslova fašizoidné elementy – či už Pravý sektor alebo neobenderovci. Nakoniec protesty vyvrcholili stretom radikálnych demonštrantov s Berkutom. Výsledok ? Desiatky mŕtvych, absolútne zrútenie všetkých politických dohôd .

Po osudnej februárovej noci už udalosti nabrali rýchly spád. Poslanci Janukovyčovej Strany regiónov či Komunistickej strany Ukrajiny pod obrovským nátlakom vyhrážok z pomsty na rodinných príslušníkoch či vypálenia bytu nakoniec prijali „ústavné reformy“ . O spôsobe, akým hlasoval ukrajinský parlament, rukolapne vypovedajú videozáznamy, na ktorých bežne jeden poslanec vlastniaci karty svojich kolegov hlasoval aj za osem či až desať neprítomných kolegov. Dokonca, minulý týždeň prebehla svetovými médiami správa, že v ukrajinskom parlamente hlasoval aj štyri dni mŕtvy poslanec. Čo je však ešte horšie, dočasná vláda, ktorá vznikla vo februári 2014, nebola, ako to býva zvykom, vládou národnej zhody, ktorá by krajinu priniesla k legitímnym voľbám, ale v podstate vládou jednej strany s radikálnou rétorikou. Vo vláde – až na dve výnimky – sú všetko členovia strany Júlije Tymošenkovej, vrátane premiéra Arsenija Jaceňuka. Strana UDAR Vitalija Klička dosadila svojho človeka na čelo tajnej služby, ale vo vláde nemá žiadne vystúpenie. Spomenuté dve výnimky tvoria ministri nacionalistickej strany Olega Ťahnyboka Sloboda. Pre ruskojazyčný východ Ukrajiny to bol jasný signál. Moc preberá západ krajiny a im neostáva nič iné, len sa podriadiť.

Nakoniec, prvé kroky novej vlády hneď napĺňali tie najhoršie očakávania. Jedným z prvých dekrétov, ktoré vydala nová moc, bolo zrušenie ruštiny ako druhého štátneho jazyka vo východných oblastiach Ukrajiny. A to bola práve rozbuška, ktorá viedla k secesii Krymu a nepokojom a odmietaniu kyjevskej vlády na východe a juhu Ukrajiny. Putin sa ocitol v problematickom postavení. Rusko v roku 2014 nie je to isté Rusko, akým bolo v čase rozpadu ZSSR v roku 1992. V súčasnosti bolo aj vnútropoliticky neprijateľné, aby ruská vláda tolerovala u svojho suseda vznik občanov druhej kategórie, ako je tomu napríklad v Estónsku, kde 40 % jej občanov (teda občania ruskej národnosti) nemajú volebné právo. Putin teda využil spontánny protest a uznal referendum o pripojení Krymu k Ruskej federácii. Použil tak fait accompli – postavenie svetového spoločenstva pred hotovú vec a zdá sa, že mu to vyšlo.

Iná situácia je dnes vo východnej a južnej Ukrajine. Je jasné, že krymský model sa tam nebude opakovať. Za dvadsať rokov budovania ukrajinskej štátnosti sa aj ruskojazyční Ukrajinci pokladajú za ukrajinských občanov. Majú akúsi dvojitú identitu. Kultúrne či jazykovo sú Rusmi, ale politicky sa predsa len identifikovali s ukrajinskou štátnosťou. Samozrejme, to čo sa deje v Kyjeve a v západnej Ukrajine sa im nepáči, nesúhlasia s unitárnou vládou a uvedomujú si, že vyše 70 % HDP Ukrajiny sa tvorí v ruskojazyčných regiónoch. Ich cieľ však je predovšetkým silná decentralizácia, teda delegovanie politických právomocí na ich regionálne vlády a samozrejme to, aby čo najviac z vyprodukovaného HDP ostalo v ich oblasti. Iste by sa im nepáčilo, ak by v budúcnosti chudobnejší západ parazitoval na bohatšom východe Ukrajiny. A samozrejme chcú mať jasne garantované svoje jazykové a kultúrne práva. Ak by to dosiahli, Ukrajina by sa mohla minimálne v strednodobom horizonte stabilizovať.

To, že východná a južná Ukrajina nie je Krym, si dobre uvedomujú aj v Kremli. Nakoniec aj samotný minister zahraničných vecí Sergej Lavrov jasne vyhlásil, že Rusko nemieni anektovať východnú či južnú Ukrajinu. To však neznamená, že sa bude pasívne pozerať, ako ukrajinské úrady budú brachiálnou mocou zasahovať proti ruskému resp. ruskojazyčnému obyvateľstvu. Totiž jedným z dlhodobých pilierov Putinovej politiky je chrániť pôvodne ruské obyvateľstvo v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Iste nie je náhoda, že ruskojazyčným menšinám – či už v Abcházsku, Južnom Osetsku, ale aj na Kryme boli udeľované ruské pasy. Ich držitelia majú právo žiadať o ochranu Rusko, a teda v prípade zásahu na ruských (občanov) držiteľov ruských pasov, by Rusko mohlo legitímne zasiahnuť na ich ochranu. Takáto aspoň je ruská interpretácia tohto problému.

V poslednej dobe sa čoraz viac ukazuje, že kyjevská vláda nemá východ Ukrajiny pod kontrolou. Východoukrajinské obyvateľstvo kyjevským politikom nedôveruje. Za týchto okolností je veľmi otázne, či sa v týchto oblastiach uskutočnia legitímne prezidentské voľby. Za týchto okolností je veľmi pravdepodobné, že legitimita kyjevskej vlády ešte viac utrpí a na politickú stabilizáciu Ukrajiny bude nutné zvolať medzinárodnú konferenciu. Ak má Ukrajina ako štát pretrvať, budú nutné hlboké a zásadné politické reformy. Federalizácia by asi bola v strednodobom horizonte najlepšie riešenie, ale sotva bude v súčasnej vyhrotenej situácii priechodná. Minimálne však bude nutná silná decentralizácia moci na Ukrajine, silná garancia menšinových práv a vytvorenie podmienok pre vznik silných regionálnych politických štruktúr.

Len vďaka tomu sa situácia na Ukrajine aspoň dočasne stabilizuje a vytvorí sa tak priestor pre dlhodobé politické riešenie problému rozdelenej Ukrajiny. Ak nie, hrozí v lepšom prípade „len“ rozvrat, v horšom občianska vojna s intervenciou Ruska. To však nikto nechce. Preto tlak Európskej únie či medzinárodnej diplomacie na politické riešenie ukrajinskej krízy je najväčšou výzvou pre súčasnú svetovú diplomaciu. Ak diplomatické riešenie neuspeje, čakajú nášho východného suseda veľmi ťažké časy.

Roman Michelko