Moment, keď mu v stredu večer zavolal šéf siene Lanny McDonald, si bude pamätať do konca života. “Už keď som uvidel na mobile torontské číslo, tak sa mi zrýchlil tep. Bolo to niečo neopísateľné, keď mi Lanny McDonald zagratuloval ‘Vitaj v Sieni slávy’. To je moment, na ktorý človek nikdy nezabudne. Zatiaľ si to ešte plne neuvedomujem, asi mi to ‘dobehne’ až neskôr. Samozrejme, veľmi si to vážim a som za to vďačný,” vyznal sa bývalý útočník Ottawy, Atlanty, Pittsburghu, Detroitu či Chicaga. Keď si na štvrtkovej tlačovej konferencii v Trenčíne premietal v hlave celú kariéru a ďakoval za ňu rodine, priateľom či spoluhráčom, neubránil sa dojatiu. Iba málo chýbalo k slzám: “Mňa len tak ľahko niečo nerozhodí, žena mi hovorí, že som ako skala. Toto sú však také silné momenty. Určite sa hlas zachveje, boli aj zimomriavky.”

V Sieni slávy sa pridal k nemenej slávnym krajanom Stanovi Mikitovi a Petrovi Šťastnému: “Je neuveriteľné, že moje meno bude medzi takými velikánmi, že môžem vstúpiť do spoločnosti, k týmto pánom hokejistom. Mal som možnosť poznať oboch, Stana Mikitu z Chicaga a Petra Šťastného z reprezentačných akcií, keď bol generálny manažér.” Kým také osobnosti ako Daniel Alfredsson, Theo Fleury, Sergej Gončar, Alexander Mogiľnyj, Keith Tkachuk, Rod Brind’Amour, Patrik Eliáš, Pierre Turgeon či Curtis Joseph sa do Siene slávy v tomto roku nedostali, Hossu zvolili hneď pri prvej možnej príležitosti – tri roky po poslednom odohratom zápase v NHL: “Čím som ostatných zdolal? Asi štatistikami, históriou. Kritériá na zvolenie sú náročné, v komisii sedia samí velikáni, z 18 hlasov treba získať štrnásť, čo je veľmi veľa. Neviem presne, čo v môj prospech rozhodlo, asi som ich v niečom predbehol. Ja by som vedel do siene slávy vybrať všetkých nominovaných. Určite aj Daniela Alfredssona, môjho dlhoročného spoluhráča z Ottawy. Je iba otázkou času, kedy sa tam dostane.”

Medzi prvými gratulantmi boli jeho exspoluhráči z Chicaga Patrick Kane, Duncan Keith, legendárny tréner Scotty Bowman, súčasný generálny manažér “jastrabov” Stan Bowman či Čech Patrik Eliáš. “Patrikovi som odpísal, že si to vážim. O rok či dva tam určite bude aj jeho meno,” zdôraznil Hossa. Podľa zámorských médií zahralo v jeho prospech viacero faktorov, najmä však skutočnosť, že je jediný hráč v dejinách NHL, ktorý hral tri sezóny za sebou vo finále Stanleyho pohára za tri rôzne tímy – Pittsburgh, Detroit a Chicago. “Bola to výnimočná situácia, ktorá sa nikdy predtým v histórii NHL neudiala. Američania majú radi takéto príbehy a asi ich to trochu fascinovalo. Mal som vynikajúcu štatistiku +/-, hral som obojsmerný hokej, zbieral som dosť bodov, určite aj to rozhodlo,” tvrdí Hossa.

V hokejovej Sieni slávy je od stredy 289 hráčov, z toho sedem žien. Pritom mnohé osobnosti, ktoré toho v hokeji veľa dosiahli, v nej chýbajú. “Iba mňa a Jaromea Iginlu zvolili hneď po troch rokoch, v najskoršom možnom termíne. Iní hráči čakajú aj desať či dvadsať rokov. Asi boli presvedčení o mojich určitých kvalitách. Veľmi si to vážim a teším sa, že majú v komisii takú vysokú mienku o mojej hre,” vyjadril sa Hossa, ktorý celkovo odohral v NHL 1309 zápasov základnej časti, strelil 525 gólov a pridal 609 asistencií. V play off nastúpil na 205 duelov s bilanciou 52+97. Na Slovensku sa stal šesťkrát hokejistom roka a je slovenský rekordér v počte získaných bodov na ZOH, kde dosiahol 14 gólov a rovnaký počet asistencií. V roku 2017 musel predčasne ukončiť svoju kariéru pre zdravotné problémy. Hrať mu nedovolila alergická reakcia, ktorú vyvolávala kombinácia potu a hokejového výstroja. Spoločne s Chrisom Prongerom sú jedinými hráčmi, ktorých zvolili do Siene slávy, hoci sa im ešte neskončili zmluvy. “Kariéru som už dávnejšie uzavrel, po zaradení do bežného života som už veľmi nad ňou nepremýšľal. Skôr pri takýchto momentoch začnú víriť v hlave spomienky, ako sa to celé začalo, ako sme hrali s chalanmi hokejbal pred barakom na trenčianskom sídlisku Juh, ako nás to bavilo, ako sme snívali, že raz budeme hrať v NHL, ako sme s bratom Marcelom začali chodiť na miestny zimný štadión. O sieni slávy som nikdy nesníval, chcel som vždy len hrať za národné mužstvo a vyhrať Stanley Cup. Keď človek drie a ide si za svojím cieľom, tak postupne tie úspechy prídu a som veľmi rád, že som sa mohol ocitnúť medzi vyvolenými.”

Kariéru má pretkanú jagavými úspechmi, jeden moment však prevyšuje všetky ostatné: “Každý Stanleyho pohár bol výnimočný, ale ten prvý je naj. Špeciálne pre mňa, po tých dvoch neúspešných finále. Keď mi kapitán Chicaga Jonathan Toews odovzdal na ľade Philadelphie majstrovský pohár a zatícil som v rukách jeho váhu, to bol ten najpamätnejší moment kariéry.” Podľa Hossu by si zo slovenských hokejistov určite raz zaslúžil uvedenie do Siene slávy obranca Zdeno Bostonu Chára. “Myslím si, že o päť-šesť rokov ho tam zvolia. Podľa toho, ako dlho bude ešte hrať. Určite tam patrí,” povedal na adresu dlhoročného kapitána Bruins, víťaza Norrisovej trofeje a držiteľa Stanleyho pohára z roku 2011.

Štyridsaťjedenročný Hossa svojím hokejovým životom napísal príbeh hodný filmového spracovania. “Nad tým som nepremýšľal, ale možno raz v budúcnosti napíšem knihu, keď bude na to dostatok času. Keď sa spätne pozriem na moju kariéru, som s ňou veľmi spokojný. Samozrejme, keby som získal medailu s reprezentáciou, bol by to ešte lepší pocit, bohužiaľ, sa mi to nepodarilo. Som s tým vyrovnaný. Máme v rodine dve medaily, získal ich otec aj brat, asi to malo byť tak podelené.” Po konci profiligovej kariéry sa zdržiava doma v Trenčíne, určite by však rád zostal v hokejovom dianí. “S Blackhawks sme sa už bavili smerom do budúcna o určitej pozícii pre mňa, ale to by som sa musel presťahovať do USA a ja momentálne také plány nemám. Chceme byť s rodinou na Slovensku. Miro Šatan ma dávnejšie oslovil s ponukou pomôcť reprezentácii, nebolo to nič konkrétne. Nechcel som sa však viazať ‘full time’, lebo mi stále beží kontrakt s Arizonou. Nejakú menšiu výpomoc v určitých veciach si viem predstaviť, ale tak, aby som mohol byť s rodinou.”

Trojka je pre Hossu osudové číslo. Získal tri Stanleyho poháre, ten prvý vybojoval na tretí pokus, po troch rokoch od konca kariéry bude uvedený do Siene slávy v Toronte, ako tretí Slovák v histórii: “Je to určite zaujímavé. Aj v Amerike hovoria ‘third time’s a charm’, teda do ‘tretice všetko dobré’. Vo viacerých veciach mi to tak zatiaľ vychádza. Mám dve deti, tak uvidíme…”