Ahoj Pavol, ďakujem, že si prijal naše pozvanie. V prvom rade mi dovoľ na úvod zablahoželať celému realizačnému tímu k historickému úspechu z MS v boxe, kde naša súťažiaca Miroslava Jedináková(viacnásobná národná majsterka a majsterka Európy do 22 rokov) získala bronz. Ako ste prežívali jej rozhodujúci zápas?

Každý zápas na takom podujatí ako sú MS je mimoriadne náročný nie len po boxerskej stránke, ale aj tej psychickej, pretože ide o veľa a pre rozhodujúci zápas o medailu to platí dvojnásobne. Dôležité bolo, že Mirke sa podarilo tieto tlaky vytesniť z hlavy a dokázala sa plne koncentrovať len na výkon a to aj v priebehu zápasu, dokonca ju nerozhodilo ani to, že po 1.kole prehrávala. To bolo kľúčové, že sa nenechala rozhodiť. Pre mňa ako trénera to platí tiež. Vždy sa snažím koncentrovať len na to najdôležitejšie, aby som svojim zverencom čo najviac pomohol a tak to bolo aj v tomto zápase. Tá radosť po takomto úspechu je to, kvôli čomu tento ťažký šport robíme.

Ženy a bojové športy, to bude zrejme vždy citlivá téma. Nezvyknú sa rodičia strachovať, že ich dcéram bude v ringu ublížené? Predpokladám, že tréner musí byť do značnej miery aj psychológ, hlavne keď pracuje s mladými športovcami, za ktorých ešte rozhoduje zákonný zástupca…

Samozrejme, psychológia patrí k trénerskému remeslu a je nesmierne dôležitá. U mladých športovcov to platí dvojnásobne, či už je to dievča, alebo chlapec. Dievčatá sú však predsa len o niečo emotívnejšie, ale na druhej strane mám skúsenosť, že bývajú zodpovednejšie. Čo sa týka rodičov, tak obavy bývajú prirodzené, ale často krát sa postupom času strácajú, pretože v konečnom dôsledku nejaké zranenia nie sú o nič častejšie ako pri iných športoch ako futbal, či hokej.

Spolu s otcom Tiborom ste dnes už trénerskými ikonami; pripravuje sa u vás reprezentácia SR. Aká náročná je príprava mladého, talentovaného boxera na budúcu kariéru z manažérskeho a trénerského hľadiska?

Pracujeme s mládežou i profesionálnymi športovcami a robiť šport na Slovensku nikdy jednoduché nebolo a obávam sa že ani nebude. Je to do veľkej miery obeta a človek to musí milovať, aby tomu dával toľko, čo tomu dávame my. Zabezpečenie fungovania klubu, či reprezentácie nás často krát stojí rovnako veľa administratívnej a byrokratickej roboty ako tej tréningovej. V športoch ako je box nemáme okolo seba tím ľudí, kde by mal každý nejakú funkciu. My sme tréneri, funkcionári, hospodári, účtovníci, manažéri, kustódi, či psychológovia. Je toho naozaj dosť.

Do akej miery je box pre rodiča alebo aj klub zaťažujúci z hľadiska financovania? Zrejme nevyžaduje toľko investícií ako napríklad hokej.

Boxu sa často hovorilo aj šport chudobných, pretože na box nepotrebujete drahú výstroj ani špeciálne drahé tréningové priestory. Treba však k nemu obrovské bojovné srdiečko a to sa kúpiť nedá…Samozrejme aj u nás veci stoja nejaké peniaze, ale s porovnaním s inými športovými disciplínami sme na to z hľadiska finančného zabezpečenia rodičov dobre. U nás v klube dokonca platia začiatočníci členské len pokiaľ neboxujú. Akonáhle sa z nich stanú súťažní boxeri, tak neplatia, skôr je platené im – či už ubytovanie na súťažiach, výstroj, klubové oblečenie a podobne. Aj Slovenská boxerská federácia je dosť solidárna. Vôbec nemáme vysoké členské poplatky a za účasť na súťažiach sa u nás neplatí, čo už inde takmer ani neexistuje.

Ako by si z celkového hľadiska zhodnotil súčasnú situáciu v slovenskom boxe, či už amatérskom alebo profesionálnom?

Pomenovanie amatérsky a profesionálny box je dosť mylné pre laika, pretože má pocit že boxer prechádza z amatérskeho do profesionálneho akoby do nejakej vyššej úrovne, ale tak to nie je. Práve preto sa amatérsky box nazýva správnejšie ako box olympijský a na vrcholovej úrovni ho robia profesionálni športovci tak ako každý iný olympijský šport. Profi box je už viac biznis. Vo svete sú v ňom boxeri top úrovne ktorých pozná celý svet, ale je v ňom aj veľa boxerov, ktorí nemajú úroveň ani pre dorasteneckú ligu. U nás na Slovensku profi box nemá zázemie a tak niekoľko dobrých boxerov ktorí v ňom pôsobia hľadajú manažérsku podporu skôr niekde v zahraničí. Čo sa týka olympijského boxu, tak za posledné roky si dovolím tvrdiť že patríme k najúspešnejším športom na Slovensku. Máme desiatky medailí z vrcholných podujatí ako ME, či MS a dve účasti na Olympijských hrách po sebe. Keď si zoberiem fakt, v akých podmienkach to robíme oproti konkurencii, tak je to až na úrovni zázraku. Ja rád používam frázu, že z h…a pletieme bič.(úsmev)

Pokiaľ ide o bojový prejav, majú naši pästiari nejaký spoločný dominantný štýl, ako je napríklad u Kubáncov orientácia na pohyb nôh a defenzívu, alebo u Mexičanov sústavný tlak spojený s agresivitou? Ak sa nemýlim, tak u nás mal dávnejšie významný vplyv sovietsky štýl súboja na dištanc. Alebo si po zvládnutí základov vyberá každý borec takpovediac to, čo mu najviac vyhovuje?

Nemáme taký výber boxerov ako spomínané krajiny a preto aj ten štýl u nás ťažko hľadať ako nejaký charakteristický pre nás. Skôr sa snažíme v každom objaviť tie jeho silné stránky a tie rozvíjať, ale tak je to aj vo svete. Ani každý Kubánec, či Mexičan nie je štýlovo rovnaký, no samozrejme pri tom počte boxerov ako majú oni sa tie určité charakteristické črty objavujú častejšie.

Čo by si na záver odkázal ašpirujúcim budúcim talentom ako jednu zásadnú dobrú radu?

Že na prvom mieste by mala byť radosť zo športu, vzťah k športovému životu, ktorý prináša do života mladých ľudí mnohé benefity. A ak to niekto dotiahne už na vyššiu úroveň, tak potom si treba uvedomiť, že disciplína je most medzi cieľmi a úspechmi.

Veľmi pekne ďakujem za Tvoj čas a odpovede, ktoré nám poskytli cenný vhľad do zákulisia zaujímavého športu i jeho slovenskej scény.