V televízii, v novinách, na internete, všade sa s tým stretáme každý deň: za to, že sa budeme mať v najbližších rokoch horšie, za šialenú infláciu, za brutálny nárast cien všetkého, za nedostatok plynu a elektriny vraj môže Rusko, resp. v jemnejšej forme, vojna na Ukrajine.

Tak to však nie je. Túto zákernú a drzú lož by mal každý slušný človek uvádzať na pravú mieru a nahlas povedať: nie Rusko, nie vojna, ale sankcie to všetko spôsobili. A treba dodať aj to podstatné: európske štáty nemali žiadnu povinnosť tie sankcie zaviesť, ak samozrejme, za povinnosť nepovažujeme príkaz z Washingtonu.

Ruská invázia na Ukrajinu má hlbšie korene. Tá vec sa nezačala v roku 2022, ani v roku 2014, ba dokonca ani v roku 1991, ale ešte oveľa dávnejšie. Stanoviť mieru viny jednotlivých účastníkov tohto geopolitického predstavenia je veľmi kontroverzná záležitosť a v súčasnosti celkom evidentne nie je možné, aby dva tábory s radikálne opačným pohľadom našli na to spoločný pohľad. Jedna vec však je neodškriepiteľná: Rusko by nám (Západu) aj naďalej spoľahlivo dodávalo energie, nebyť sankcií, ktoré sme my (Západ) zaviedli.

Ide o princípy? Naozaj?

Západ, údajne z nejakých ušľachtilých pohnútok (mimochodom, kedy sa západné veľmoci správali podľa nejakých iných princípov, než zištných?), aby dal najavo svoj principiálny nesúhlas s dianím v ruskojazyčnom svete (mimochodom, čo je koho na Západe do toho, ako si dedičia bývalého Sovietskeho zväzu medzi sebou riešia svoje spory?), zaviedol voči Rusku brutálne, extrémne sankcie.

Všetko, čo nasledovalo, bolo len a len výsledkom samovražedného rozhodnutia Západu zaviesť tieto sankcie, v dôsledku ktorých sa skončilo ruské zásobovanie Európy energiami. Rozhodnutie prijať sankcie bolo nezodpovedné, choré a hlúpe, pretože v tejto chvíli, ba ani v strednodobom horizonte, Európa nemá voči ruským energiám prijateľnú alternatívu.

Aj verzia o tom, že zavedenie sankcií bolo motivované nejakými vyššími princípmi, má slabé miesta – do obrazu nejako nezapadá napríklad to, že USA s Ruskom stále čulo obchodujú: na Spojené štáty sa povinnosť ekonomickej a sociálnej samovraždy zjavne nevzťahuje.

Západ však za pokračujúci konflikt na Ukrajine a z neho vyplývajúce globálne dôsledky môže ešte aj iným spôsobom: okrem Ukrajincov a ich krvi totiž na tej vojne proti Rusku nie je ukrajinské už nič. Peniaze, informácie z družíc a výzvedných lietadiel, ktoré neustále krúžia vo vzduchu pozdĺž hraníc od Pobaltia až po Čierne more, obrovské kvantum zbraní a munície, zásoby, žoldnieri… to všetko je západné, bez toho by Ukrajinci nemali žiadnu šancu Rusku odolávať. A preto, keby sa Západ z tejto svojej „proxy“ vojny stiahol, okamžite by tým Ukrajinu donútil podpísať mier.

V tej súvislosti treba tiež zdôrazniť, že Rusko je stále pripravené na mierovú dohodu, ktorá by zahŕňala demilitarizáciu, garantovanú neutralitu Ukrajiny a autonómiu (historicky beztak spravodlivú) pre dnes Ruskom obsadené oblasti s prevažujúcim ruským obyvateľstvom.

A čo my na Slovensku?

My si stále si ešte nechceme priznať, že cesta úplného a okamžitého odrezania sa od ruských energií je aj cestou od odrezania sa od normálneho spôsobu života a blahobytu, na aký sme boli zvyknutí. A treba zdôrazniť, že bič plieska na konci a na celé geopolitické panské huncútstvo najviac doplatí Európa. A konkrétne, tí najchudobnejší – a v Európe sú to práve krajiny ako Slovensko.

Už teraz niektoré fabriky s energeticky najviac náročnými výrobami masovo prepúšťajú, lenže tým sa tá lavína poriadne ešte ani len nezačala. Za rapídnym nárastom cien energií a následným pádom nielen veľkých fabrík, ale aj množstva menších firiem a drobných podnikateľov prídu ďalšie vlny dôsledkov v podobe ďalšieho rastu cien, ale tiež aj nižšieho odvodu daní a problémov štátneho rozpočtu, ktoré sa premietnu do rastu štátneho dlhu a znižovania výdavkov štátu na všetko vrátane sociálnej sféry – a to všetko sa zacyklí do smrtiacej špirály zbedačenia európskeho obyvateľstva.

Je to napokon logické: my (Západ) sme vo veľkej vojne, sme jej obeťami a ponesieme následky, tomu sa nedá vyhnúť. Sme síce v tyle, front je ďaleko, ale tak to vo vojne chodí: kým vojaci na fronte zomierajú, tí v tyle cítia vojnu všestranným zhoršením životnej situácie.

My optimisti stále dúfame, že hádam to až také zlé nebude, lenže žiaľ, dôvodov na optimizmus je málo: logika hovorí, že oveľa pravdepodobnejšie sú zlé scenáre, vrátane toho čierneho, že bude tak zle, ako už dávno nebolo.

Atmosféra prituhuje, režim zbábkovieva, zradcovia majú boom

Priamo úmerne so zhoršovaním situácie v oblasti vojenskej, ekonomickej, sociálnej, sa bude zhoršovať aj spoločenská atmosféra. Do popredia sa môžu dostávať typy ako napríklad minister obrany Jaroslav Naď, propaganda a vymývanie mozgov sa zintenzívňuje, režim má tendenciu používať čoraz menej vyberavé spôsoby proti svojim odporcom.

A samozrejme, „vojnové“ časy sú eldorádom pre udavačov a bonzákov každého druhu. Europoslanec Ivan David napríklad objavil kdesi fotografiu nástenky z ukrajinskej školy. Je na nej výzva pre deti s týmto textom:

Povedz učiteľke

či máš príbuzných v Rusku

či tvoji rodičia hovoria doma po rusky

či sledujú ruskú televíziu

či hovoria nepekne o Volodymyrovi Zelenskom.

Čo poviete – nie je to skvelá inšpirácia pre budúceho ministra školstva a súčasného ministra vnútra aj u nás na Slovensku zaviesť niečo podobné, možno s mierne pozmenenými otázkami, aby sme odhalili škodcov demokracie a nepriateľov ukroatlantizmu?

Ivan Lehotský