Svätý Volfgang: Biskup i pri smrti svojej má byť vzorom veriacim

Švábsko 17. júna 2018 (HSP/Foto:HSP)

V desiatom storočí žila vo Švábsku rodina grófska, menom Pfullingen, z nej pochádzal svätý Volfgang. Keď nábožná grófka Gertrudis synka pod srdcom nosila, zjavila sa jej vo sne skvelá hviezda, ktorú porodiť mala. Malý Volfgang mal výborné vlohy a zbožná matka zaštepila mu zavčasu do útlého srdca nábožnú myseľ.

Keď mal chlapčok sedem rokov, dali ho grófski rodičia na vychovanie do kláštora Recheinau, ktorý neďaleko Kostnice ležal a výbornými školami sa honosil, tak že z neho mnohí slávni biskupi a učenci vychádzali. Volfgang pokračoval na slávných školách vo vedách a v cnostiach, že ho jak učitelia tak i spolužiaci vysoko ctili a milovali. Tu položil si základ vysokej učenosti svojej a kresťanskej dokonalosti. Na školách spriatelil sa s mladíkom, sebe rovným, grófom Henrikom, ktorého starší brat Popo či Pozo bol biskupom vo Vircburgu. Tento horlivý biskup založil v sídelnom meste svojom novú vysokú školu pre bohoslovecké a svetské vedy, i povolal z Itálie slávného učenca Štefana za hlavného učbára. Oba mladí grófi odobrali sa do Vircburgu, aby sa pod správou slávného učenca Štefana vysokému učeniu oddali, čo samoľúbosti hrdého učiteľa lahodilo. Volfgang pokračoval vo vedách tak skvele, že v mnohom ohľade vynikal nad slávobažného majstra svojho, čo tohto samoľúbosť tak veľmi urážalo, že pokorného učeníka začal prenasledovať, ba mu i naposledy zabraňoval na prednášky chodiť. Ale vedychtivý mladý gróf nevšímal si žiarlivosť jeho a usilovne chodieval do škôl. Horlivo pohrúžal sa do svätého Písma a do spisov svätých Otcov cirkvi a spolu zatúžil po tom, že sa odriekne sveta a niekde do samoty alebo do kláštora sa uchýli. Keď to priateľ gróf Henrik spozoroval, usiloval sa všemožne, aby priateľa Volfganga v svete zadržal, aby hlbokou vedou svojou a zbožným životom ako svetlo na svietniku svietil. Roku 956 stal sa gróf Henrik arcibiskupom v Trevíre, na ktorú dôstojnosť cisárom Ottom I. bol povýšený, i neprestal učeného priateľa svojho, Volfganga, nahovárať, aby s ním do Trevíru išiel a múdrou radou svojou v ťažkom úrade ho podporoval.

Pokorný a skromný sluha Boží dlho nedal sa nakloniť prosbám priateľovým, ale ked milovaný priateľ neprestával naň doliehať, vyslovil sa Volfgang, že s ním pôjde pod tou výmienkou, keď nebude mu nútiť výnosné hodnosti a keď bude len za učiteľa a dozorcu na školách mestských ustanovený, lebo pokorný sluha Boží nežiadal si hodnosti, ani skvelý dôchodok. Za mnohé roky vyučoval skromný Volfgang mládež a v kruhu nevinných dietok cítil sa úplne blaženým.

Odmeny neprijal od bohatých rodičov, ktorí tešili sa veľmi zo skvelého pokroku dietok svojich. Už tu prejavoval veľkú obetovavosť a bezzištnosť, ktorou vo svätom živote svojom vynikal; lebo napomáhal a podporoval chudobných žiakov všetkými prostriedkami, ktoré k vzdelaniu ich potrebné boli. Rúcho jeho bolo jednoduché, pokrm skromný, postieval sa prísno, modlieval sa vytrvale. Keď arcibiskup Henrik badal, že poklesla kázeň v kapitule a medzi iným duchovenstvom, vymenoval vzpierajúceho sa pokorného Volfganga, ktorý zo skromnosti ani za kňaza posiaľ vysvätiť sa nedal, za dekana kapituly svojej. A v krátkom čase obnovila sa príkladom a horlivosťou Volfganga pokleslá kázeň po celom arcibiskupstve medzi kňažstvom a veriacim ľuďom. Roku 964 umrel arcibiskup Henrik v Ríme, kam cisára Otta bol sprevádzal. A Volfgang po smrti priateľa svojho zatúžil znovu po živote kláštorskom a teraz nikto nemohol sluhu Božieho od pevného úmyslu odvrátiť. Márne namáhal sa Bruno, arcibiskup v Kolíne , aby učeného a cnostného muža v svete udržal. Volfgang odišiel do horného Nemecka a navštívil milovaných rodičov svojich na zámku Vellenburgu v krajinke Ries. S veľkou radosťou privítali rodičia a iní grófski pokrvní slávného učenca a mladého muža Božieho. A veľký bol zármutok ich, keď im povedal, že chce svetom celkom opovrhnúť a do kláštora vstúpiť, aby v ňom výlučne Bohu slúžiť mohol.

Nič nepomohli horké slzy rodičov, ktorí Volfganga prosili, aby aspoň do smrti ich na zámku ostal. S pokornou úctivosťou riekol rozžialeným rodičom, že musí vyhoveť povolaniu Božiemu; i utíšil bôľ ich a obdržal od nich rodičovské požehnanie. Odišiel do Ainsidelu vo Švajčiarsku a vstúpil do kláštora svätého Benedikta, ktorý široko-ďaleko známy bol učenosťou a zbožnosťou mníchov svojich. Opát Juro, ktorý v túžbe po bohumilom živote Anglicko, rodičov svojich a nevestu bol opustil, prijal učeného a zbožného Volfganga veľmi rád do rádu svojho. Skoro presvedčili sa Benediktíni, že veda a cnosť nového mnícha je väčšia, než povesť jeho, lebo im slúžil za príklad kresťanskej dokonalosti. Opát naložil Volfgangovi, aby mladým mníchom sväté Písmo vykladal a cestám spasenia ich učil. A Volfgang plnil úlohu svoju s takou dôkladnosťou, že i z druhých kláštorov benediktínskych k nemu posielali chovancov svojich. Tak žil Volfgang za dlhý čas a nedal sa z pokory za kňaza posvätiť. Svätý Ulrich, biskup augsburgský, navštívil roku 970 kláštor Benediktínov v Ainsidele a keď sa dozvedel o učenom a pokornom sluhovi Božom, Volfgangovi, vysvätil ho vzdor zdráhaniu jeho za kňaza.

Ako kňaz zahorel Volfgang túžbou ohlasovať slovo Božie, aby poblúdených na cestu spásy uvádzal. Úrad opáta neprijal, ačkoľvek bratia jednosvorne mu ho ponúkali. Horlivý Volfgang počul, že na Východe Európy kresťanská cirkev ujmu trpí, i odhodlal sa, že pôjde do Uhorska, do Moravy a do Čiech slovo Božie hlásať. Svätý Othmár, opát jeho, ktorého Volfgang veľmi ctil, potvrdil ho v tom úmysle, a riekol:

„Opustíš chudobný z lásky k Bohu túto krajinu, ale v inej krajine dojdeš hodnosti biskupskej. A keď budeš ten úrad dôstojne zastávať, umrieš po dvadsiatich dvoch rokoch na mieste, kde sa pamiatka moja sláviť bude, a vojdeš do večného života.“

I vybral sa Volfgang s niektorými mníchmi do Uhorska, kde sem prišli Maďari ešte z väčšej čiastky boli pohanmi. Na ceste zastavil sa v Pazove u biskupa Piligrína, ktorý práve z toho istého ohľadu do Uhorska sa vyberal. I cestovali spoločne do bývalej Pannonie a po mnohých nebezpečenstvách dostali sa na dvor kniežaťa Geyzu. Horlivo účinkoval biskup Piligrín s Volfgangom, že sa im po mnohých namáhaniach podarilo 5000 pohanských Maďarov na vieru kresťanskú obrátiť a pokrstiť. Biskup Piligrín a cisár Otto I., ktorý horlivých vierozvestov do Uhorska bol poslal, oznámili skvelý výsledok pápežovi Benediktovi VI, ktorý sa veľmi zaradoval; i udelil horlivým mužom Božím požehnanie apoštolské. Cez Moravu a Česko, kde od roku 863 svätá viera všeobecne prekvitala, vrátil sa Volfgang s Piligrínom do Pazova a zdržoval sa za dlhší čas u neho. Toho času zomrel v Regensburgu biskup a Piligrín odporúčal učeného a zbožného hosťa svojho Volfganga cisárovi Ottovi II. na uprázdnenú hodnosť biskupskú. Skromný sluha Boží dlho predstieral nehodnosť svoju, až mu biskup Piligrín domlúval, že je to hriech vzdorovať prozreteľnosti Božej, ktorá sa vo všeobecnej žiadosti kňažstva a veriaceho ľudu objavovala. Pričinením cisára Ottu II. bol Volfgang jednohlasne za biskupa v Rezne vyvolený. Ked poslovia cisárski zavítali do Pazova a pokornému Volfgangovi vyvolenie jeho za biskupa do Rezná oznámili, preľakol sa veľmi a namietal, že on ako mních len opátovi svojmu poslušný byť môže.

Opát s radosťou uvítal voľbu podriadeného mnícha svojho na stolicu biskupskú a nahovoril ho, že poslušný Volfgang odišiel do Rezná. S veľkou radosťou privítalo kňažstvo a ľud nového biskupa, ktorý odobral sa do Frankfurtu, kde cisár Otto II. sa zdržoval. Volfgang padol pokorne k nohám cisárovým a so slzami v očiach prosil panovníka, aby ho preťažkého úradu pozbavil, lebo že je on nehodným sluhom Božím. Cisár nevyslyšal prosbu pokorného Volfganga a poslal s ním do Rezná poslancov svojich, kde ho Fridrich, arcibiskup zo Solnohradu, za biskupa slávnostne posvätil a na stolicu najvyššieho pastiera uviedol. Na začiatku biskupského úradu svojho nevyšiel zbožný biskup Volfgang z chrámu a zo skromnej svetlice svojej za viacej dní, i pripravoval sa horlivou modlitbou, pôstom a rozjímaním ku ťažkej práci svojej.

Vtedy bolo biskupstvo Rezňanské tak rozsiahlé, že i časť terajšieho Uhorska, celá Morava a Česko k nemu patrili. A mravy kňažstva a ľudu neriadily sa dľa svätého Evanjelia, ba v samých kláštoroch nebolo kázne. Čo opravdivý muž apoštolský prichytil sa biskup Volfgang do svätej práce. V samom Rezne nežily mníšky v dvoch kláštoroch dľa predpísaných pravidiel rádu. Láskavo napomenul obe predstavené kláštorov, aby odstránili neporiadky. Predstavené kláštorov odpovedaly:

„Mníšky nechcú veriť, že sú pútané prísnymi pravidlami kláštorskými.“

Horlivý biskup založil tretí kláštor ženský pri chráme svätého Pavla, a predpísal veľmi múdré a užitočné pravidlá. A nové mníšky skvely sa príkladom bohumilej nábožnosti a skvelých cností. Keď mešťania začali zvelebovať vzorný a zbožný život ich a dcérky svoje ku výchove k ním posielali, nechceli sa dať zahanbiť ani mníšky oboch ostatných kláštorov, kde skôr neporiadok panoval, a napravili spôsob života svojho dľa pravidiel rádu u svätého Pavla, a svätý biskup tešil sa, že sa úmysel jeho vyplnil. Podobným spôsobom uviedol kázeň i medzi kanonikov svojich a kňazov. Dôchodky biskupstva svojho venoval chrámom a chudobným veriacim. Každodenne kázaval. Precestoval celé biskupstvo svoje, aby pomáhal a napravoval, kde to potreba požadovala, a napomáhal zvelebovanie a úctu Božiu. A milostivý Boh požehnával prácam jeho.  Kňazi a veriaci polepšili sa. Obzvlášť staral sa o školy a výchovu mládeže. Starosť mal i o lepšie dôchodky pre duchovenstvo; ale požadoval i prísné plnenie povinností a zbožný život od kňažstva svojho. Kanonici museli dľa pravidiel spoločne žiť a pracovať, mladším z nich zveril výchovu mládeže v škole kapitulskej. Často sám navštevoval školy a skúšal žiakov a vypracované úlohy ich. Kláštor svätého Emmerama v Rezne pozdvihol tým, že vymenoval do neho za opáta zbožného a učeného Romualda z Trevíru a prinavrátil statky, ktoré predošlí biskupi jako predstavení kláštora užívali. Keď kanonici hovorili, že tým činom umenšia sa dôchodky jeho, odpovedal:

„Neobťažím seba novými ťarchami, lebo keď chcem biskupstvo svoje svedomite spravovať, mám dosť práce. Ani nechcem a nemôžen odcudziť príjmy kláštorné, nech sa upotrebia k tomu cieľu, ku ktorému určil ich sám zakladateľ.“

Horlivý opát Romuald uviedol do kláštora svätého Emmerama prísné pravidlá svätého Benedikta a staral sa o zaopatrenie mníchov a chudobných, ako si to svätý biskup žiadal. Svätý Volfgang požíval veľkú úctu pre cnosti svoje, a keď ho celý svet zveleboval, kormútilo to pokorné srdce a myseľ jeho, lebo sa obával, aby nechytila sa ho samoľúbosť a márnivosť. I zaumienil si, že sa utiahne do samoty, kde nemýlený v pokore môže slúžiť milostivému Bohu. Toho času povstala vojna medzi cisárom Ottom II. a Henrikom, vojvodcom Bavorským. Zbožný biskup nechcel mať účasť v tom spore. A tieto okolnosti pohly svätého Volfganga, že tajne opustil Rezno a ukryl sa va vrchu Falk nad jazerom, ktoré sa rozprestiera pri Solnohrade. Posiaľ nosí pútnické mestečko meno jeho, ktoré na polhodiny cesty vzdialené je od kolmých brál Falkenstein, v ktorých svätý Volfgang v najväčšej chudobe ako pustovník žil a Bohu slúžil.

Po piatich rokoch uzrel zbožného pustovníka istý poľovník, poznal ho ako biskupa a odkázal hneď do Rezná, že milovaný arcipastier na vrchu Sokolove ako pustovník žije. I prišli kňazi do pustovne a prosili svätého biskupa, aby sa navrátil medzi veriacich svojich. Svätý Volfgang opustil so slzami v očiach skromnú chyžku svoju a navrátil sa ku stádu svojmu. Keď cisár Otto II. počul o návrate svätého biskupa, zaradoval sa a pozval ho úctivo na dvor svoj, aby mu osobne radosť svoju vyjavil. Kým svätý Volfgang bavil sa na dvore cisárskom, prišli poslovia od panovníka Českého s prosbou, že by dovolil, aby v Prahe mohlo byť založené nové biskupstvo, lebo biskupstvo Rezňanské, ku ktorému i Česko patrilo, je prirozsiahle a preto ani dokonale riadené byť nemôže. Veriaci v Čechách trpeli veľkú ujmu, keď im posielaní boli za kňazov Nemci, ktorí česky neznali a slovo Božie ľudu ohlasovať nemohli. Keď svätý Volfgang zdelil radcom svojim, že zamýšľa Česko oddeliť od biskupstva svojho a založiť zvláštnu stolicu biskupskú v Prahe pre celé Česko a Moravu, odhovárali ho, aby to neurobil, lebo že sa dôchodky biskupstva jeho umenšia. Svätý Volfgang vyjadril sa rozhodne, že rád vzdá sa časných statkov, len aby svätá cirkev v Čechách mohla sa povzniesť a upevniť. Tak povstalo biskupstvo v Prahe, ku ktorému potom náležalo Česko, Morava, ba i severozápadné kraje terajšieho Uhorska.

Svätý Vojtech, biskup pražský, prišiel neskôr a síce roku 984 do Ostrihomu a pokrstil dľa niektorých dejepiscov – birmoval, Vajka, syna Geyzovho, ktorý neskôr stal sa prvým kráľom uhorským pod menom Štefan I. a pre veľké zásluhy svoje o rozšírenie a upevnenie svätej cirkvi vo vlasti našej pripočítaný je do počtu svätých. Zbožný biskup Volfgang obrátil na seba pozornosť vojvodcu Henrika II. z Bavorska, ktorý mu štyri deti, dvoch synov a dve dcéry, k vychovávaniu dal. Svätý biskup vychoval vojvodcovi slávných a nábožných potomkov a predpovedal im, Duchom svätým osvietený, i budúci stav ich, lebo nazýval staršieho syna Henrika cisárom, mladšieho Bruna biskupom, dcéru Gizelu kráľovnou a Brigittu opátkou, čo sa doslovne vyplnilo: Henrik stal sa cisárom rimským, Bruno biskupom v Augsburgu, Gizela manželkou kráľa uhorského svätého Štefana a Brigitta opátkou v Rezne.

Zbožní chovanci nikdy nezabudli na srdečné naučenia, ktoré im svätý vychovávateľ udeľoval. Cisár Henrik, ktorý po blahoslavenej smrti do počtu svätých bol vriadený, vylieval po čas nábožného a cnostného života svojho vďačné slzy na hrobe svätého Volfganga, nezabudnuteľného učiteľa svojho. Cez celý život svoj zachovával svätý Volfgang najväčšiu pokoru a chudobu. Nad iné cnosti jeho vynikala zvlášť štedrota jeho ku chudobným a núdznym, ktorá menovite vtedy sa objavila, keď bola v zemi veľká neúroda a drahota. Každodenne hostil vtedy pri stole svojom chudobných a čo so stolu jeho ešte pozostalo, posielal súkromne chudobným rodinám, ktoré o štedrom darcovi zriedka sa dozvedeli.

Ku každému človeku bol láskavým, zhovievavým, a len proti sebe prísnym. Obydlie jeho, rúcho a pokrm boly jednoduché. Chudobných ľudí volal dietkami svojimi. Najmilšia zábava jeho bola modlitba a sväté rozjímanie. Častoráz opúšťal o polnoci tvrdé lôžko svoje, tajne išiel do chrámu, kde sa pri zamknutých dverách obyčajne modlieval, až do raňajších služieb Božích. Za dvadsaťdva rokov zastával svätý Volfgang blahonosne úrad biskupský v Rezne. I cítil sa byť núteným, aby ponavštevoval mestá, v ktorých na ceste svojej do Uhorska slovo Božie ohlasoval. Vybral sa do mesta Pechlarnu v terajšom Rakúsku. Na ceste zachvátila svätého Volfganga horúčka, i musel ostať v hornorakúskom mestečku Puppingu. I netajil, že tu umrie. Poprosil sluhov, aby ho zaniesli do chrámu svätého Othmára, kde prijať chcel sviatosti zomierajúcich. Keď sluhovia chceli odstrániť ľud z chrámu, nedovolil to a riekol, že biskup i pri smrti má byť vzorom veriacich. I dal sa položiť pred oltár, prosil skrúšene Boha za odpustenie hriechov svojich, odporúčal veriacich do milosti Božej, i zvolal:

„Milostivý Bože, zmiluj sa nado mnou, nad biednym hriešnikom!“

A tíško usnul v Pánu dňa 31. októbra roku 994. Telo jeho bolo prenesené na siedmy deň do Rezná, kde ho kňazi i veriaci s veľkým žiaľom a slávou v chráme svätého Emmerama pochovali. Na príhovor jeho stály sa mnohé divy. Keď roku 1032 pápež Lev IX. do Nemecka prišiel, dal na prosbu cisára a biskupov ostatky jeho vyzdvihnúť, preniesol ich sám do inej hrobky a vriadil sluhu Božieho do počtu svätých. Na začiatku šestnásteho storočia preniesol biskup Volfgang II. ostatky jeho s veľkou slávou do nádhernej novej hrobky. Svätý Volfgang bol mužom apoštolským, mužom Božím. Medzi cnosťami jeho skveje sa zvláštne ako slnce medzi hviezdami obetovavá láska jeho ku chudobným. On vedel a zachovával, čo hovorí Duch svätý v Prisloviach :

„Na zisk Pánu Bohu požičiava, kto sa zmiluje nad chudobným a odmenu jeho navráti mu za dobrodenie.“

Ako ten človek, ktorý požičiava peniaze na úroky, dúfa, že časom dozaista celý obnos peňazí svojich naspäť dostane a medzi tým časom i hojné úroky od istiny berie, podobne sa to má i s almužnou, ktorú chudobným udeľujeme. Ten, ktorý udeľuje almužnu, skladá ju skrze ruky chudobných v nebi pred Pánom Bohom a to s tou podmienkou, aby mu Boh po ukončení tohoto života za tú istinu nebo dať ráčil. Áno, milostivý Boh odpláca dobročinnú almužnu už na tomto svete veľmi hojne. Čo milosrdný človek chudobným bližným na peniazoch, chlebe, strove, rúchu a iných veciach udeľuje, to Darca nebeský na tomto svete častoráz mu odmeňuje, a častoráz almužník dosahuje od milostivého Boha dary o mnoho hojnejšie, než chudobným z lásky k Bohu udelil. Svätý biskup Julian rozkázal v čase veľkej drahoty a hladu sluhovi, aby sýpku po všetkých kútoch poobzeral, a všetko zbožie, čo v nej nájde, aby chudobným rozdal. A čo sa stalo? Ked sluha do domnele vyprázdnenej sýpky vkročil, našiel veľké hŕby obilia. Keď svätému Gualbertovi chudobná ženička biedu svoju vyprávala a o kus chleba pre tri hladné dietky svoje ho prosila, oznámili sluhovia svätému Gualbertovi, že nemajú v celom dome len jeden bochník chleba, a že i ten je ešte iba v peci. Svätý muž rozkázal, aby ten bochník sluhovia rozkrojili a polovicu biednej ženičke dali. A hľa, keď sluhovia pec otvorili, aby rozkaz vyplnili, uzreli s veľkým zadivením plnú pec chleba. Keď svätý Medard v útlom veku kone otcove pásol, prišiel k nemu chudobný človek a prosil ho o almužnu.

Zbožný mladík nemal pri sebe ničoho, čím by bol mohol úbožiaka obdarovať, i dal mu jedného koňa. Keď to dopočul otec svätého mládenca, začal sa veľmi horšiť. A keď večer vstúpil do koniarne, uzrel všetky kone. Svätá Adelgundis dala raz almužníkovi svojmu hodne zlata, aby pre chudobných nakúpil rúcha, a čo z peňazí zbudne, aby jej nazpät doniesol. Sluha vykonal rozkaz, nakúpil rúcha, zaplatil za všetko a odovzdal ostatné peniaze svätej Adelgunde. A hľa, svätá prečítala peniaze a presvedčila sa, že jej almužník celý obnos peňazí, ktorý mu bola dala, naspäť doniesol. Často stáva sa, že štedrý darca nepoznáva, že milostivý Boh almužnu jeho vynahradzuje. Abrahámovi riekol dobrotivý Boh:

„Ja som veľmi veľká odplata tvoja!“

Štedrý kresťan, ktorý dávaš almužnu, rozváž si tieto slová a rozmýšľaj, či sa tebe neodmeňuje Boh už na tomto svete? Či zdravie tvoje, ktoré z milosti Božej požívaš, nie je časný poklad, a to ten najlepší?! To potvrdzuje múdry Sirach :

„Nie je zbožie bohatstvo nad zbožie zdravia telesného.“

A toto zdravie udeľuje Boh človekovi pre štedrotu jeho, ktorou napomohol chudobných bližných svojich. A aký duchovný úžitok spôsobuje almužna? V knihe Tobiašovej čítame, že archanjel Rafael riekol Tobiašovi:

„Almužna vyslobodzuje od smrti, a ona je, ktorá čistí hriechy.“

Milostivý Boh odpúšťa za almužnu všedné hriechy a spolu umenšuje časnú pokutu za hriechy zaslúženú. Skrze almužnu neodpúšťajú sa síce smrteľné hriechy, ale dobrotivý Boh pôsobí, že štedrý človek nedá sa ľahko do ťažkého hriechu uvrhnúť a keď väzí v niektorých smrteľných hriechoch, osvecuje milostivý Boh myseľ jeho, aby činil pokánie. Jemu náležia slová Kazateľove:

„Voda uhasuje horiaci oheň a almužna odpiera hriechom.“

Stotník Kornelius bol pohanom a Boh udelil mu divným spôsobom svetlo svätej viery. Poslal schválne k nemu anjela Svojho, ktorý ho napomenul, aby svätého Petra apoštola z mesta Joppy k sebe povolal a vo svätej viere od neho vyučiť sa dal. A ako zaslúžil si pohanský stotník takú milosť Božiu? On bol láskavým a štedrým ku chudobným. To vyznal i anjel Boží, keď mu riekol:

„Modlitby tvoje i almužny vystúpily na pamäť pred tvárou Božou.“

Kresťane, buď štedrým oproti biednym bližným svojím, ako máš skvelý príklad na svätom Volfgangovi. Žalmista Pána hovorí :

„Blahoslavený, ktorý sa zľutuje nad núdznym a chudobným, lebo Pán v zlý deň vyslobodí ho.“

Čo je to za zlý deň? Deň smrti, v ktorom prispeje Boh pomocou Svojou tomu kresťanovi vo všetkých úzkostiach a pokúšaniach, ktorý bližnému svojmu láskavé pomáha.

Karol Jerguš