Donald Trump nepovažuje Brusel za partnera. A Brusel to potvrdil, keď k nemu dobehol s otvorenou peňaženkou.

Cisár je nahý a Európska únia spolu s ním, zistili sme v Pekingu. Po tom, ako sa z odtiaľ váhavo vrátila delegácia bez výsledkov z rokovaní s Čínou, prišiel ďalší úder, kompromis s Donaldom Trumpom. Médiá to označujú za diplomatický úspech. Realita je iná: výkupné za „nevojnu“. A tvrdý účet za roky politickej slepoty, sebachlácholenia a naivity.

Spojené štáty pohrozili 30-percentnými clami na európsky vývoz. EÚ, bez reálneho protiútoku, dosiahla „zľavnenú facku“: clo 15 % na väčšinu tovarov, výmenou za záväzok nakúpiť americké energie za 750 miliárd dolárov a investovať ďalších 600 miliárd do americkej ekonomiky. A ako gesto dobrej vôle sme zrušili odvetné clo na americký tovar. Tento kolosálny nákupný zoznam sa nám predkladá ako znak rozvahy a mierotvornej diplomacie. V skutočnosti ide o cenovku slabosti a bezmocnosti.

Čínska lekcia: rokovania bez moci

Len pár dní dozadu Čína ukázala Bruselu jeho miesto. Po dlhej ofenzíve regulácií, kritiky čínskych investícií a snahy o obchodné bariéry prišli európski lídri do Pekingu. S prázdnymi rukami a veľmi reálnym obchodným deficitom (305 mld EUR na konci roku 2024, ktorý stále rastie). A odišli s prázdnymi rukami, bez vyjednaných úľav, bez vzájomných záväzkov, bez zmeny. Boli vypočutí. Ale neboli partneri. Peking ich obnažil. Ukázal, že kto nemá čím platiť, nemá čo na rokovacom stole položiť.

Na rozdiel od Bruselu mala Čína v obchodnej vojne s USA v rukách tromf. Hrozbu embarga na vzácne zeminy. Bez nich niet batérií, čipov, polovodičov ani obranných technológií. Peking ovláda 80 % trhu, 90 % celosvetového objemu vzácnych zemín spracováva. Oproti tomu Európska únia nemala nič. Žiadny tlak, žiadnu kartu, žiadnu odvahu. Ani proti Pekingu, ani proti Washingtonu.

Kedysi silná: Európa ako výrobca, nie vazal

Európa bola silná vtedy, keď napriek nedostatku surovín dokázala fungovať ako výrobné a technologické centrum. O svoju konkurencieschopnosť sa opierala najmä vďaka strategickému partnerstvu s Ruskom – obrovským susedom, ktorý jej dodával to, čo potrebovala: lacné energie, uhlie, plyn, ropu či železnú rudu. Na tejto rovnováhe stáli výrobné impériá Nemecka, Talianska, strojársky východ aj chemický sever. Vďaka relatívne lacnému energetickému vstupu mohla Únia súperiť s USA, Čínou či Japonskom.

Táto rovnováha sa však rozpadla. Nie kvôli vojne na Ukrajine, ale v dôsledku dlhodobého politického tlaku a kultúrneho vylučovania Ruska z európskeho priestoru. O odstrihnutí sa od ruských energií sa v Bruseli hovorilo už od roku 2008, navonok pod zámienkou hodnotovej čistoty. Invázia v roku 2022 bola len vyvrcholením tohto procesu, nie jeho začiatkom. Hranica medzi EÚ a Ruskom vznikala postupne – kameň po kameni – až do bodu, keď sme si sami stanovili cieľ odstrihnúť sa od ruských zdrojov definitívne do roku 2028.

Týmto rozhodnutím EÚ prišla o jeden z posledných strategických vzťahov, ktorý ju ešte držal pri hospodárskej sile. Dôsledky sa dostavili okamžite: drahší dovoz energií z USA, väčšia závislosť od priekupníkov z Blízkeho východu. Trump nám naznačil, že ani týmto smerom diverzifikovať nemôžeme. K tomu si pridajme stratu vplyvu v Afrike a Latinskej Amerike, kde medzitým nastúpili Čína, India a Turecko. Všetko, čo mohlo byť naše, obsadili iní.

Ako sa teda EÚ chce postaviť na nohy, ak nemá energiu, nemá suroviny, nemá výrobu a chýba jej aj politická vôľa bojovať za svoje záujmy? Vzdali sme sa výhod, ktoré nás robili silnými. A teraz sa čudujeme, že prehrávame.

Trumpova ruka v rukavici z ocele

A tak sme sa stali platcami. Platičmi v časoch, keď vlastná ekonomika kríva, priemysel sa sťahuje mimo kontinent a energetická závislosť sa prehlbuje. Namiesto toho, aby sme si vyrokovali výhodnejšie postavenie, ponúkli sme Amerike nákupný zoznam. LNG, ropu, investície do zbrojárskej technológie. Namiesto vyvážania sme sa stali dovozcami. Namiesto nezávislosti sme zvolili lojalitu. Za cenu poslušnosti.

Aký je teda reálny výsledok týchto rokovaní? Trump dosiahol svoje. Ekonomicky aj politicky. EÚ sa zaviazala k stá miliardovým záväzkom bez výrazného prieniku na americký trh. Nevyrokovali sme si ani zrušenie 15-percentného cla na kľúčové sektory. Autá, chemikálie, lieky, elektronika. Všetko sa bude do USA vyvážať drahšie, kým naše pulty zaplaví lacnejší americký tovar.

Symboly poníženia: kto za kým chodí

Aj symboly hovoria veľa. Kým čínsky prezident odmietol pricestovať do Bruselu na summit EÚ – Čína, napriek tomu prijal európsku delegáciu doma v Pekingu. Dával tým najavo svoju pozíciu: nie ste rovnocenní, ale ešte sa s vami rozprávať oplatí. Donald Trump však spravil ešte tvrdší krok. Dohodu s Európskou komisiou neuzavrel ani vo Washingtone, ani v Bruseli. Nie. Bolo to na polceste – v súkromnom golfovom areáli Turnberry v Škótsku. Tam za ním Ursula von der Leyen doslova pribehla. Nie ako partnerka, ale ako prosebníčka. A práve tento obraz dokonale vystihuje, kde vidí miesto EÚ Donald Trump. Nie ako silového aktéra. Ale ako satelit.

Ako niekoho, kto príde, vypočuje si podmienky a ešte poďakuje. No a doma svojmu publiku to predá ako úspech. Takto reprezentuje EÚ Ursula von der Layen. A v podobnej pozícii služobníka nás (EÚ) zastupuje Mark Rutte v NATO.

Realita za oponou propagandy

Toto nie je partnerstvo. Toto je servisná zmluva medzi dodávateľom energie a verným klientom. A tá sa nám predkladá ako triumf modernej diplomacie. A čo robia „nezávislé“ médiá? Väčšina z nich ospevuje kompromis ako „dôkaz pragmatického zvládnutia zložitej situácie“. Vraj sa podarilo vyhnúť obchodnej vojne. Vraj sa potvrdila jednota EÚ. Vraj sme opäť raz ukázali, že s Trumpom sa dá jednať. Ale kde sú tie výsledky? Kde je rovnováha? Kde je záujem našich vlastných priemyselných odvetví?

Čo môžeme a musíme urobiť

Musíme si položiť zásadnú otázku: Čo s tým? Dá sa z tejto pasce ešte vymaniť? Je možné ešte EÚ zachrániť? A má to vôbec zmysel? V prípade, že áno:

Krátkodobo musí EÚ prehodnotiť vlastnú sebadeštrukčnú politiku. Green Deal a ESG regulácie spomalili našu priemyselnú výkonnosť. Ak chceme vyjednávať, musíme mať čo ponúknuť, musíme mať v ruke nejaké tromfy.

Bez živej výroby nie sme partneri, ale klienti. Zdroje by sa mali presmerovať z ideologických programov, boja proti dezinformáciám, do podpory jadrových technológií, oceliarstva, potravinovej sebestačnosti. Mali by sme dočasne zrušiť vlastné jednostranné bariéry v oblasti priemyslu a energetiky, ktoré oslabujú domácu produkciu.

Zároveň by sa mala otvoriť debata o kompetenciách Bruselu. Prečo má Európska komisia mandát vyjednávať dohody, ktoré idú proti záujmom členských štátov? Prečo sa stratila právna i morálna kontrola nad vyjednávačmi, ktorí nepredstavujú voličskú väčšinu, ale byrokratický aparát?

Dlhodobo musí EÚ znova definovať samu seba. Ak nechceme byť len colným príveskom USA alebo trhom pre čínsku nadprodukciu, musíme sa stať strategickým aktérom. Znamená to reformu zmlúv, obmedzenie moci Komisie, obnovenie suverenity parlamentov a vytvorenie jadra spolupráce v strednej Európe, ktoré bude zamerané na obnovu výroby, obrany a vlastných zdrojov. Je to dlhá cesta, ale jediná realistická alternatíva k trvalej porobe.

Ak sa nezobudíme, zajtra už bude neskoro

A ak nič neurobíme? Ak sa necháme ďalej viesť súčasným vedením EÚ ako ovce mlčky na porážku? Potom budeme platiť. Platiť nielen peniazmi, ale aj stratou vplyvu, stratou dôstojnosti, stratou hlasu. Stále budeme svedkami toho, ako nás cudzie mocnosti obchádzajú, ako sa rozhodnutia robia bez nás a ako sa nám ešte aj vlastné médiá vysmievajú, aké úžasné dohody sme vraj uzavreli. Budeme slúžiacimi. Tými, ktorí poslúchajú, mlčia a platia.

Ešte to môžeme zmeniť. Ale musíme prestať predstierať, že je všetko v poriadku. Prestáť sa tešiť z omrviniek a naučiť sa znova pozerať do zrkadla. Nie ako kolónia, ale ako civilizácia, ktorá vznikla na silných tradíciách a ešte nepovedala posledné slovo. Lebo ak neobnovíme svoju suverenitu dnes, zajtra ju už nebude mať kto obnoviť.