Ako šesťročného chlapca odovzdal ho otec nábožným benediktínom na Hore Kassine k výchove a vzdelaniu. Svojimi výbornými vlohami doviedol to nezadlho tak ďaleko, že už vo svojom desiatom roku mohol odísť na vysoké školy neapolské. Ale prv, než ho ta rodičia posiali, vzali ho domov na dedičný zámok. Tu sa on neustále učil, modlil a pomáhal chudobným. Sám si utrhoval od úst a na pohodlí, len aby chudobným pomáhal, čo keď otec spozoroval, dovolil mu udeľovať almužny do vôle. Ale mladý Tomáš robil to tak štedro, že niekedy sami v dome nemali čo položiť na stôl. Preto správca domu ponosoval sa naň u jeho otca, mladý však gróf robil i potom ako predtým, a čo kde v komore našiel, odniesol chudobným. Jedného dňa stúpa Tomáš priestrannými zámockými izbami, nesúc pod plášťom pokrm pre chudobných. Tu mu otec zastane cestu a velí, aby ukázal, čo nesie. Tomáš, bledý strachom, rozvinie plášť a hľa, k udiveniu grófovmu padne mu k nohám z pod plášťa krásne kvieťa .

Za nejaký čas odobral sa Tomáš na vysoké školy do Neapolu, kde vtedy bolo mnoho vedychtivého ale spolu nemravného, rozpustného žiactva. Tomáš dosť skoro spoznal nebezpečenstvo , ktoré tu jeho nevinnosti hrozilo, a preto vyhýbal sa kdejakej spoločnosti. Najradšej bavieval sa v kostole pred Sviatosťou oltárnou na modlitbách alebo zavrúc sa doma v izbe, zaoberal sa učením. Pri tom nezabúdal nikdy na chudobných, a radšej sebe utrhol, len aby im udeliť mohol.

Toho času, keď sa sv. Tomáš v Neapole učil, najviacej rozkvital a zmáhal sa rád sv. Dominika. Jeden duchaplný rehoľník tohto rádu oboznámil sa s Tomášom a tak si ho zamiloval, že ho naklonil, aby sa i on stal dominikánom. Ale sotva že sa o tom dozvedel jeho otec, snažil sa sľubmi i hrozbami odvrátiť syna od predsavzatia. Ale sv. Tomáš pamätajúc na slová Spasiteľove:

„Kto miluje otca alebo matku viac než mňa, nie je mňa hoden.“  zotrval stály vo svojom pevnom predsavzatí. Lež  predvídal, že rodičia všetko, a treba  i násilie vynaložia, aby ho dostali z kláštora von, prosil za preloženie z Neapolu. Predstavení jeho poslali ho do Ríma, a keď  ani tu pokoja nemal, do Paríža. Dozvediac sa však o tom dva jeho starší bratia, v Toskane pri cisárskom vojsku meškajúci , číhali naň na ceste, a chytiac ho, odviedli ho na vzdialený otcovský zámok. Kto si vie predstaviť, jak veľmi tešila sa matka jeho Theodora, že syna svojho vidieť môže! I nahovárala ho láskavými  slovami , akých len materinské srdce vynájsť  môže, aby zložil rehoľné rúcho. Ale Tomáš zotrval neoblomne pri svojom úmysle, vôľa Božia išla mu nadovšetko. Matka nahnevala sa konečne naňho a zavrela ho do izby, kde ho krom dvoch sestier nikto navštíviť nesmel. Tieto mu tiež dohovárali, aby učinil rodičom po vôli. Lež sa stalo ? Tomáš im tak živými farbami líčil márnosť tohto sveta, klam a mam pozemskej slávy a rozkoše, i ony pomaly  počali celkom podobne jemu zmýšľať, čo ho veľmi tešilo. Zanedlho však hrozilo mu nové nebezpečenstvo. Celý už rok bol strávil na odľahlom zámku otcovskom v rozličných nepríjemnostiach. Tu razom prišli jeho dva starší bratia, vojenskí dôstojníci domov, a vidiac, ako sa matka rmúti, že Tomáš od svojho predsavzatia nijako upustiť nechce, oborili sa naňho po vojensky. „Čo, ty syn tak vznešenej, cisárom a kráľom príbuznej rodiny, mal by si nosiť mizernú šatu rehoľnú ? Gróf Akvinský mal by žiť z almužny a chodiť ako otrok s vyholeným temenom ? Nikdy a jakživ!“

A s tým mu strhali rehoľné rúcho z tela, tĺkli a bili ho, áno napokon zatvorili ho do hradnej veže. Sila však Ducha svätého premohla všetko násilie, Tomáš sa ani nehnul a rozdriapané rúcho považoval čo znak slávneho víťazstva. Keď teda všetko toto nič neosožilo, nemilosrdní bratia chopili sa iného, a to síce necudného a nehanebného prostriedku. Čo prosby a hrozby vykonať nestačili, to mala previesť podľa ich mienky moc telesnej žiadosti a slabosti. Zavreli teda k nemu do väzenia nehanebnú smilnicu, sľúbili jej veľké dary, ak sa jej podarí, zvábiť ho s cesty cnostného života. Nehanebná  ženština vynaložila všetko, aby nevinného mladíka dostala do svojich osídiel , ale Tomáš, nepozrúc  sa ani jediným pohľadom na ňu, vzýval neustálou modlitbou Boha o pomoc. A keď mu nijako nešla s krku, hnevom rozdráždený skočil k ohnisku, popadol žeravý ožeh a vyhnal nehanebnicu z väzenia. I učinil potom uhlíkom znamenie sv. kríža na stene, padol na kolená a pred znamením ukrižovaného Krista začal sa modliť plný vďaku a radosti a modlil sa tak dlho, až mysľou unavený tichým spánkom usnul. V tomto spánku navštívili ho sv. anjeli , obviazali mu bedrá páskou panictva a oslovili ho týmito slovami :

„Prichádzame k tebe z rozkazu Božieho, aby sme ti doniesli dar stáleho panenstva.“  Svätý Tomáš skutočne ostal čistý ako anjel po celý čas svojho života.

Dva roky sedel on tam uväznený v hradobnom žalári. Konečne dozvediac sa o tom pápež Innocent IV. a cisár Bedrich 11., prosili zaňho u matky i bratov. Títo na príhovor počali ľahšie nakladať s ním, na slobodu však pustiť ho nechceli. Matka dala sa neskôr predsa nakloniť ku tajnému  jeho prepusteniu. Keď sa o tom dozvedeli dominikáni v Neapole, poslali ta pod vežu dvoch svojich ľudí. Sestry na to spustili brata potajomky s veže v koši, prestrojení rehoľníci čakali ho dolu a utiekli s ním do kláštora. Rok na to zložil slávne sľuby rehoľné. Matka a bratia žalovali naň ešte raz potom u pápeža,  tento však presvedčil sa o jeho povolaní a dovolil mu ostať v ráde. Od týchto čias mal sv. Tomáš od rodiny pokoj.

Bol on už vtedy známy rovne tak hlbokou ako i mnohostrannou vedomosťou, ale sláva táto rozšírená mala byť po celej cirkvi. Predstavení poslali ho teda do Kolína aby sa tam pod svetochýrnym učiteľom   Albertom Veľkým docvičil. Sám generál rádu odprevadil ho ta. Tomáš, ako sa dalo očakávať, vynikal tu nad všetkých ostatných žiakov, aj keď nadmiernou pokorou ukrýval svoje pokroky. A lebo on pri svojom pokornom duchu jednostajne mlčal, držali ho spolužiaci za sprostého a zlo vtipne prezývali ho nemým volom zo Sicílie. Raz však naložil mu učiteľ Albert vysvetliť isté temné miesto zo svätého Písma, a tu Tomáš, otvoriac ústa, tak múdro hovoril , že sa všetci nad tým zadivili, a Albert sám, súc prekvapený, zvolal:

„Vy nazývate Tomáša nemým volom ale príde čas, kde sa on ozve tak mohutným hlasom, že ho celý svet uslyší.“

A to sa i v skutku tak stalo, a celá cirkev až doposiaľ ctí sv. Tomáša čo učiteľa cirkvi. Keď neskoršie, povýšený na učiteľa, sám v Paríži, v Bononii, v Kolíne a Ríme prednášal, zbiehali sa žiaci k nemu, že im v školských sieňach ani miesto nestačilo. Vykladal on tu sväté knihy a písma svätých otcov s najväčšou dôkladnosťou, prenikajúc hlboko v ducha božských učení. K duševným svojim prácam pripravoval sa vždy modlitbou, držiac sa toho že bázeň Božia má byt prameňom a česť Božia cieľom všetkej múdrosti. Celé jeho myslenie a skúmanie, všetky jeho snahy ta smerovali, aby Boha čím dokonalejšie poznať mohol.

Bol on i výborný kazateľ, rovne ako spisovateľ, áno i básnik. Keď sa ho raz sv. Bonaventúra spýtal, z ktorej knihy on svoju učenosť berie a hovoril:

„Tu hľa, ukázal na kríž moja kniha.“ Rozjímanie o umučení Pána Ježiša Krista bolo tým žriedlom, z ktorého čerpal svoju múdrosť, a to tak veľkú, že i najučenejší  muži podrobovali sa jeho výrokom. V tento čas uvedená bola slávnosť Božieho tela. Pápež Urban IV. naložil sv. Tomášovi , aby spísal modlitby ku omši svätej a do breviára o najsvätejšej Sviatosti oltárnej. S radosťou sa dal do tejto práce, ktorá až doposiaľ trvá čo večný pomník sv. viery v katolíckej Cirkvi.

Vzdor nevyrovnanému chýru, akým ho celý svet oslavoval, bol predsa skromný, pokorný a poslušný ako posledný brat rehoľný. Jedného dňa, keď podľa obyčaje rehoľníckej čítal pred obedom v jedálni sväté čítanie, skríkol naň predstavený nevrlo , aby istú slabiku ináč vyslovil. Aj keď Tomáš dobre bol čítal, ihneď  slabiku tú bez všetkého ohovárania opakoval, a keď  mu po obede bratia jeho dohovárali , že prečo to urobil, keď predtým dobre bol čítal, on odvetil:

„Na tom pramálo záleží, či ktoré slovo tak lebo inak vyslovíme, ale rehoľníkova povinnosť je, poslúchať vždycky a byť pokorným.“

Súc výborný kazateľ, kázaval tak dojímavo, že ľudia anjela slyšať sa domnievali. Raz v Ríme tak dotklivo kázal o umučení Pána Ježiša Krista, o Jeho láske k ľuďom a o nevďačnosti ľudskej oproti Nemu, že poslucháči pustili sa napospol do hlasitého plaču. Kázne jeho aj Židia radi počúvali , zvlášť rabínov obracal na vieru kresťanskú. Následkom jeho cností a veľkej jeho učenosti chceli ho pápeži na vysoké hodnosti povýšiť, on však neprijal žiadneho vyznačenia. V 37. roku veku svojho, keď  už za viacej rokov čo slávny učiteľ v Paríži a po významnejších talianskych mestách bol účinkoval, dovolili mu predstavení zostúpiť s učiteľskej stolice a žiť čo obecnému mníchovi v utiahnutí vo svojej cele kláštornej. V tejto utiahnutosti spísal on výborné dielo pod názvom: „Súbor bohoslovia“, v ktorom diele chcel všetko na bohoslovie sa vzťahujúce v jeden celok sústavne zložiť. Viac rokov pracoval na ňom, dokončiť ho však nemohol. Neustále napnutie ducha podrylo jeho telesné sily, tak že deň po dni viacej upádal. I cítiac blížiť sa hodinku smrti, odložil knihy a pero na stranu, aby sa k púti do večnosti pokojne pripravovať mohol.

Roku 1274, zvolaný bol verejný snem cirkevný do mesta Lyonu. I Tomáš, aj keď práve už chorý a slabý, nastúpil podľa žiadosti pápežovej cestu do tohto mesta. Na ceste však onemocnel v kláštore Cistercitov pri Terracine. Dobrí mnísi láskavo ho opatrovali. Keď prijal Sviatosť oltárnu, žiadal si posledné pomazanie a na modlitby sám hlasne odpovedal. Pred smrťou ďakoval opátovi a mníchom za lásku, s ktorou ho opatrovali , a keď sa ho jeden z nich spýtal čo má činiť, aby v milosti Božej vždy zotrvávať mohol, odpovedal mu:

„Drž sa neustále pod okom a pozorom Božím.“

To boli posledné jeho slová, lebo myšlienka, ktorá dušu človekovi napĺňa v živote, neopúšťa ho ani pri smrti. Zomrel 7. marca spomenutého roku, zanechajúc svetu čo závet bohaté poklady písem, meno najväčšieho bohoslovca a filozofa západnej cirkvi. Pápež Ján XXII. vyhlásil ho roku 1323 za svätého a Pius V. povýšil ho roku 1567 za učiteľa cirkvi. Telo jeho spočíva v meste Toulouse.

Posledné slovo umierajúceho Tomáša bola odpoveď na otázku: „čo máme činiť, aby sme vždy zotrvávali v milosti Božej ?“ Odpovedal na to: Musíme byť vždy pod okom a pozorom Božím.“ Lebo kto nezabúda, že Boh všade je prítomný: ten ľahko nezhreší. Keby boli Adam a Eva pomysleli na to, že Boh je všade prítomný, zaiste by neboli okúsili zo zapovedaného ovocia. Keď slyšíme, že niekto hrozne kľaje, hanebné piesne spieva, s druhými surovo nakladá, pýtajme sa ho  či by to i v kostole, pod pozdvihovaním, alebo požehnaním v stave bol učinil. Zaiste nie, lebo keď sa to i nehanbí činiť pred ľuďmi, ostýchal by sa to činiť v prítomnosti Božej. Boh je všade prítomný, ako praví Žalmista:

„Či chodím alebo ležím, Ty si pri mne a vidíš cesty moje.“

Každé miesto je teda ako chrám Boží, na ktorom, nech ti je ono akékoľvek, Ježiš Kristus je prítomný. Chovaj sa teda na každom mieste tak slušne a cnostne, ako pred všetko vidiacim okom Všemohúceho. Táto myšlienka teší nás, keď nás tajné utrpenie trápi alebo keď nám nešťastie hrozí. Tajným trápením nazývame, čo iným povedať nemôžeme, alebo nechceme. Ku príkladu , dakto nemá, komu by sa zveril, býva snáď utláčaný od tých, čo by mu pomáhať mali, ako sú predstavení a príbuzní, alebo musí krivdu trpieť, preto že nevinnosť svoju nemôže dokázať,  alebo trpí, nechce to však svojím povedať , aby im nezapríčinil starosti a strachu, alebo ho tlačí hriešne povedomie. V takýchto a podobných útrapách musíš so Žalmistom povzdychnúť:

„Pane! k Tebe sa vinú všetky žiadosti moje a vzdychanie moje nie je Ti tajné.“

Mnohý nemocný poteší sa, už len keď vidí lekára pri sebe. Ten však, ktorý pomôcť ti vždy je hotový a pomôcť i môže, všemohúci totižto Boh, vždy je pri tebe. Môžu ti ďalej nebezpečenstvá hroziť, pred ktorými sa chveješ úzkosťou. Môžu sa ku príkladu príbuzní tvoji nachádzať v nebezpečnej, nákazlivej nemoci, a ty ich musíš opatrovať, alebo snáď i sám ťažko stonáš a bojíš sa smrti, alebo vypukol v susedstve oheň,  alebo strašná búrka stojí ti nad poľom alebo vinicou, ako potešíš skormútenú dušu svoju? Ako inak, než  slovami:

„Pán Boh bdie nado mnou, všetky vlasy na hlave sú nám spočítané. Bez vôle Božej nič sa mi nestane.“

Karol Jerguš