Svätý Patrik – apoštol Írov, nebál sa vyhodiť z cirkvi aj nespravodlivé knieža. Príklad pre biskupov dneška?

Bratislava 7. januára 2018 (HSP/Foto:Internet)

Niet katolíckej krajiny, ktorá by za svoju vieru bola musela toľko trpieť, koľko pretrpelo Írsko, a to hlavne od časov takzvanej reformácie. Iné krajiny, ako napríklad Škótsko a Švédsko, dali sa násilenstvami svojich vladárov pohnúť, aby odpadli od cirkvi, ale Írsko so siedmimi miliónmi katolíkov ostalo cirkvi verné, aj keď pre túto zmužilú vytrvalosť muselo nesmierne mnoho trpieť a trpí až podnes.

Viera katolícka zapustila v tomto chrabrom národe hlboké a pevné korene a už pre to samé je dobré, aby sme sa oboznámili s tým svätým záhradníkom, ktorý tam divú pohanskú pôdu zoral a semenom kresťanským posial s tak veľkým a trvanlivým úspechom. Bol to svätý Patrik. Patrik sa narodil koncom štvrtého storočia v škótskej osade Bonaven, ktorá až dosiaľ nazýva sa po jeho mene Kil-Patrik.

Otec jeho bol muž vysoko vážený, a o matke sa hovorí, že bola príbuzná svätého Martina, turského biskupa. V jeho šestnástom roku napadli morskí lúpežníci otcov statok a odviedli Patrika so sestrou a sluhami do otroctva. Ako otrok predaný bol do cudziny barbarskému náčelníkovi, kde sa mu zle vodilo. Musel pásť lichvu po vysokých horách a dolinách, v dusnej spare za dňa, a za mrazivých nocí vo víchre a daždi. Boli to veru dni trpké a krušné pre mladíka, vo všetkom pohodlí doma vychovaného. A i keby nemala viera a náboženstvo inej sily, než li že utrápeným poskytuje potechy, už preto by zasluhovala, aby si ju každý človek držal za najväčší poklad. Utrápení a nešťastní presvedčujú sa o tom na vlastnú skúsenosť. Patrik bol ovšem kresťan, ale žil po túto dobu, obyčajným kresťanom podobne, bez vysokého oduševnenia a bez mohutných túžob za svätými vecami.

Svoje náboženstvo si on vážil, ale nie súc ešte celkom preniknutý čulou a v láske Božej ku všetkým obetiam ochotnou vierou, rád sa zanášal pozemskými starosťami. Ale tu v biedach a útrapách dotkla sa milosť Božia srdca jeho a nebeské svetlo osvietilo mu ducha, tak že s ľútosťou poznal prevrátenosť uplynulého svojho života, obrátil sa kajúcne k Bohu, modlitbu si zamiloval a pozdvihnúc pohľad ku Spasiteľovi, ktorý nám v trápeniach predišiel príkladom, našiel v ňom potechu duše svojej. U kríža naučil sa poníženosti, pohľadom na muky Ukrižovaného nadobudol ducha a zmužilosti, aby krušný svoj osud znášať mohol s oddanosťou do vôle Božej. Nebadal on, že toto jeho zajatie malo byť preň školou, do ktorej ho Boh vyslal, aby sa náležíte vyučil reči úbohého írskeho ľudu, oboznámil sa s jeho obyčajmi a tak vo všetkom dokonale pripravil sa ku svojmu vznešenému povolaniu, k akému si ho Boh vyvolil.

Plných šesť rokov strávil Patrik v otrockom zajatí. V srdci mu zrastala s každým dňom neukojiteľná túžba za domovinou, často a vrúcne modlieval sa za vykúpenie. Tu sa mu raz prisnilo, že sa blíži čas jeho vyslobodenia. Zanechajúc teda pánovo stádo na pastve, vydal sa hneď na útek. Po dlhej ceste prišiel konečne k morskému nábrežiu, a dostihol tam loď, ktorá sa práve strojila odplaviť. Dotklivo prosil jej majiteľa, aby ho vzal so sebou, ale keď že  Patrik celý strhaný nemal čím zaplatiť za prievoz, tvrdý pohan odoprel mu prosbu. Zármutkom zronený odvrátil sa stranou a zopnúc ruky a pomodliac sa s hlasitým plačom, chcel sa navrátiť späť do otroctva. Pohľad na to obmäkčil pohanským lodníkom srdce, i zavolali ho a vzali na loď.

Po troch dňoch pritiahli k zemi v severnom Škótsku, a tam dlho, dlho museli cestovať opustenými krajmi, až sa im všetok pokrm minul a hladom všetci neslýchané trpeli. Tu sa obrátil pohanský nad lodník k Patrikovi a riekol:

„Kresťan! ty vravíš, že Boh tvoj je mocný a všemohúci, prečo sa k nemu nemodlíš, aby sme tu nezahynuli všetci hladom?“

Patrik mu odpovedal, že ak sa všetci úprimným srdcom ku Všemohúcemu obrátia, zaiste sa on postará o nich a nedá im zahynúť. A hľa, sotva sa pomodlili, narazili na stádo divých bravov a boli vytrhnutí z hladovej smrti.

Svätý Patrik dostal sa napokon do svojej domoviny, k rodičom. Ale tu sa mu znovu zle vodilo, a on sám spomína dvanástoro nebezpečenstiev  života, z ktorých ho Pán Boh vytrhol. Po mnohých ťažkostiach a prekážkach vysvätený bol za kňaza a napokon za biskupa. Tu ho srdce neodvolateľnou silou tiahlo naspäť k Írom. Priatelia však a príbuzní prosili ho snaživo, neopúšťať ich a líčili mu živými farbami nebezpečenstva, aké ho medzi tak divým ľuďom očakávajú. Oproti tomu všetkému posilňoval ho vnútorný hlas, privolávajúc mu v srdci: „Choď, a neboj sa ničoho.“

 Roku 440. vybral sa teda skutočne do írska, a pristál šťastlivé k brehom. Keď so svojimi druhmi na suchú zem vystúpil, mali ich obyvatelia za morských lúpežníkov a kamkoľvek sa blížili, tiahli obecní i krajskí predstavení s ozbrojeným vojskom proti ním. Jeden však z náčelníkov, uslyšiac Patrika kázať, pozval ho k sebe do domu a obrátil sa ku Kristu s celou rodinou. Od tohto času chodil svätý Patrik slobodne po celom ostrove, putujúc i do najodľahlejších krajov, kde len ľudia prebývali, a nedbal na žiadne nebezpečenstvá , akým bol každodenne vystavený. Často zvolával ľudí s bubnom ku kresťanskému učeniu a s vrelým i výrečným srdcom vykladal, čo všetko podnikol a trpieť volil Vykupiteľ za naše hriechy.

A požehnanie božské sprevádzalo ho, kamkoľvek sa obrátil, ľud sa hrnul v húfoch okolo neho, diví lovci a bojovníci zriekli sa na jeho slovo svojej divokosti, kráľovskí synovia a dcéry, ak inak nemohli, prichádzali potajme poslúchať vľúdne jeho učenie. Tisíce ľudu získal svätým krstom novému životu. Najhorlivejších medzi pokrstenými vyučil najprv čítať a písať, potom ich ustanovil za predstavených a kňazov, aby vyučovali ľud a vysluhovali mu sviatosti. Vystavil i kláštory pre mužských ako i pre ženské, kde prepočetní mládenci a panny vo viere kresťanskej vychovaní boli. Stalo sa často, že dobročinné vdovy a panny ponúkli Patrikovi i pozemské statky, ale on zdráhal sa prijať čo aké dary a obete, aby ukázal, že on vo všetkom svojom počínaní nehľadá seba, ani vlastný zisk, lež jedine slávu Ježiša Krista.

Patrik na svojich apoštolských cestách, prenocujúc raz u jednej studienky, spieval za svitu so svojimi druhmi rannú pieseň. Tu sa razom ocitli pred ním dve panny. Podľa zovňajška zdalo sa, že sú panny z vysokého rodu. A boli to v skutku dcéry tamojšieho kniežaťa, ktoré zavčas rána prišli sa ku studienke kúpať. Vidiac pred sebou mužov v bielom rúchu a s knihami v rukách, udivené pýtali sa neznámych, z kadiaľ pochádzajú, či z neba, alebo z niektorých zemských krajov? Patrik hneď začal vyučovať ich o Bohu,  a mladé kňažné nad mocou a dobrotivosťou pravého Boha rozradostnené, pýtali sa Patrika, kde asi ten Boh prebýva, či na horách alebo v údoliach, či na mori alebo v riekach? Svätý biskup počal im vykladať hlavné pravdy viery, ktoré ony tak ochotne prijali, že sa u tej studienky dali ihneď pokrstiť. Neskôr  stáli sa mníškami.

Otcovskou láskou staral sa svätý Patrik o duševné i telesné dobro kvitnúcej cirkvi, zastával a ochraňoval ju, kde a ako len mohol. V jednom kraji panoval v írsku knieža, menom Korotich. Tento práve o veľkonočnom čase napadol lúpežne krajinu, kde svätý Patrik obrátený ľud krstil. A aj keď knieža, akokoľvek mníchov nemilosrdne vraždil, zajatých kresťanov predával pohanom do otroctva, a predsa sa vydával za pravého kresťana,  poslal mu svätý Patrik list, v ktorom ho prosil, aby zajatých kresťanov prepustil na slobodu. Korotich na miesto slušnej odpovede odbavil svätého s posmechom. Na to napísal Patrik verejný pastiersky list ku veriacim kresťanom. Plný pokory nazýva sa v tomto liste chudobným a nevedomým hriešnikom v očiach Božích, ktorého však Boh vzdor tomu ustanovil za biskupa nad írskom, a ako taký že nemôže ani nesmie mlčať, keď vidí, ako Korotich kresťanov pohanom za otrokov predáva. I vyobcoval Koroticha slávne z cirkvi a s ním spolu všetkých, ktorí sa na jeho zločinoch zúčastnili. A mocou svojho splnomocnenia , čo knieža a predstavený cirkvi, rozkázal zároveň, aby nikto z veriacich s ním nejedol, almužny od neho neprijímal a vôbec nijako s ním neobcoval, pokiaľkoľvek nebude konať pravé pokánie a zajatým kresťanom slobodu neprinavráti. Konečne naložil, aby, ktokoľvek list tento čítať bude, rozširoval ho ďalej, tak aby sa známym stal všetkému ľudu.

V toľkých prácach a námahách zostarnutý svätý biskup spísal knihu pod názvom: „Vyznanie.“ V tejto knihe pokorne vyznal svoje chyby a krehkosti, ktorých si bol vedomý. Napokon vyše osemdesiat rokov starý zomrel v meste Dovne. Biskupskú jeho palicu, čo drahocenný poklad, ukazujú podnes v meste Dubline.

Krom blahoslavenej Panny Márie nieto svätého, ktorého by akýkoľvek národ tak všeobecne a tak dlho ctil, ako si Íri svätého Patrika až podnes ctia a milujú za plných 1400 rokov. Iní svätí konali ešte i väčšie skutky, iní trpeli nad neho a zomreli čo mučeníci; ale že Íri po Bohorodičke prednosť dávajú svätému Patrikovi, má svoju príčinu v tom, že ľud írsky  tomuto svojmu svätému apoštolovi vždy ešte povďačným zostáva za neoceniteľný dar viery, ktorým ho obdaril. Viera síce, ako všetko dobré, pochádza od Boha, a na prvom mieste Jemu máme za to byť povďačnými; ale povinnosť nám káže, byť spolu povďačnými i tým, skrze ktorých nám Boh svoje dobrodenie preukazuje. Nech sú nám teda Íri vzorom a príkladom s ich veľkou vďačnosťou k svätému Patrikovi, ktorý do ich vlasti kresťanskú vieru priniesol, od ktorej večné spasenie a blahoslavenstvo závisí. I my Slováci máme okrem svätého Štefana svojich apoštolov, svätých Cyrila a Metoda! Až teraz po 1000 rokoch dozvedáme sa vždy jasnejšie, čo oni všetko za nás pre nás podstúpili. Čo teda nevedomosťou našich predkov bolo premeškané, to usilujme sa teraz nahradiť my. A ako srdce každého Íra  citmi vďačnosti zanáša sa k svätému Patrikovi, tak nech i naše útroby dmú sa vďačnosťou k našim svätým apoštolom.

Avšak okrem týchto našich svätých apoštolov, kresťan! cti si rodičov, učiteľa a duchovného otca a vôbec každého, ktokoľvek má akú zásluhu o tvoje vzdelanie a polepšenie. Boh sám to chce tak, lebo on sám prikazuje:

„Cti otca svojho a matku svoju, aby si dlho živý bol na zemi a dobre sa ti viedlo.“

Írom,  ktorí si tak vysoko ctia svojho duchovného otca, nevedie sa síce veľmi dobre tu na zemi, preto že ich Angličania kruto utláčajú. Ale jednu odplatu, veľkú odplatu už tu majú, že Boh nedopustil, aby utratili pravú vieru, ktorú Angličania, ich utláčatelia, už pred 300 rokmi zabudli. Zachránením ich pravej viery pripravuje im Pán Boh večnú oslavu.

Karol Jerguš