„Zneužívať slabosť niekoho, kto sa nemôže brániť, je podľa mňa takmer diabolské“ – aj takto hovorí pápež František o probléme domáceho násilia v rozhovore s  troma ženami a jedným mužom o otázkach zneužívania. Udalosť pre spomenutú televíziu pripravil vatikanista Fabio Marchese Ragona.

Keď cítiš, že strácaš dôstojnosť, hľaď na Sedembolestnú

Prvú otázku pápežovi položila pani Giovanna, matka štyroch detí, ktorá prežila domáce násilie. S deťmi sa jej podarilo utiecť, avšak starostlivosť o ne je veľmi ťažká, hlavne, keď kvôli pandémii Covid-19 stratila i prácu. Pýta sa: „Čo môžeme robiť, aby sme opäť získali našu dôstojnosť?“ Svätý Otec odpovedá:

„Je veľmi, veľmi veľký počet bitých, týraných žien v domácnosti, aj od manžela. Problém je, že podľa mňa je to takmer diabolské, pretože je to zneužívanie slabosti niekoho, kto sa nemôže brániť, môže len pozastaviť údery. Je to ponižujúce, veľmi ponižujúce. Je ponižujúce, keď otec alebo matka udrie dieťa po tvári, je to veľmi ponižujúce a ja vždy hovorím: nikdy neudieraj dieťa po tvári. Prečo? Pretože tvár je dôstojnosť.

To je slovo, ktorému by som sa chcel opäť venovať, pretože za ním sa skrýva tvoja otázka: Zostáva vo mne dôstojnosť? Aká je moja dôstojnosť po tom všetkom, aká je dôstojnosť bitých, týraných žien? Prichádza mi na um jeden obraz, ktorý je pri vstupe do Baziliky sv. Petra napravo, Pieta, bolesť Panny Márie, poníženej pred jej nahým synom, ukrižovaným, zločincom v očiach všetkých, tej matky, ktorá ho vychovala, je totálne pokorená. Ale ona nestratila dôstojnosť, a hľadieť na tento obraz v ťažkých chvíľach, ako je tá tvoja, poníženie, a keď máme pocit, že strácame dôstojnosť, hľadieť na tento obraz nám dodáva silu.

Vnímam v tebe dôstojnosť, pretože keby si ju nemala, nebola by si tu. Máš dôstojnosť, máš svoju tvár, trpiacu tvár toho, ktorý napreduje v živote, svojom i svojich detí. Si na ceste, hrozí nebezpečenstvo, že zblúdiš, niet cesty von, stále stojíš na nohách ako Panna Mária pred krížom, nestratila si dôstojnosť. Ako môžeš takto napredovať? Hľaď na Pannu Máriu, zostaň pri tomto obraze odvahy.“

Múdrosť chudobného človeka: v mojej chudobe pomôžem niekomu inému

Druhá otázka bola od pani Márie, ktorá žije na ulici, v tomto období, ako hovorí v zime, na schodoch, na lavičke, snaží sa ukryť, stať sa „neviditeľnou“, pretože okoloidúci si šomrú. Svätému Otcovi hovorí: „Myslím, že je toľko vecí, čo ubližuje, ubližujú rovnako ako zima, teda sa pýtam, prečo je spoločnosť tak krutá voči chudobným?“ Pápež odpovedá:

„Hovoríš o krutosti, je to tak, to je pre vás tá najtvrdšia facka spoločnosti, ignorovanie problému druhých. Ľahostajnosť, to slovo, ktoré si použila, znamená, že sa dostávame do kultúry ľahostajnosti, v ktorej sa snažíme držať si odstup od skutočných problémov, od bolesti bezdomovcov, od nedostatku práce. Naopak, s touto pandémiou problémy narástli, pretože na dvere klopú tí, ktorí ponúkajú peniaze na pôžičku: úžerníci.

Chudobný, človek v núdzi, sa dostane do rúk úžerníkov a príde o všetko, pretože títo nemajú zľutovanie. Je to krutosť nad krutosť, hovorím to preto, aby som upozornil ľudí, aby neboli naivní; úžera nie je východisko z problému, úžera prináša nové problémy. Ale ty žiješ na ulici a v spoločnosti, ktorá sa s tým nedokáže vyrovnať. Chcem sa ťa opýtať: keď nájdeš niekoho, kto je na tom horšie ako ty, pozeráš sa na druhú stranu, alebo mu ideš pomôcť?“

Pani Mária odpovedá, že ide pomôcť. Pápež pokračuje:

„Tak je to. Keď ťa niečo bolí, chápeš hĺbku bolesti. Vždy sa snaž pozerať problémom do očí, pretože sa nájde niekto iný, kto je na tom horšie ako ty a potrebuje tvoj pohľad, aby si mu pomohla pohnúť sa ďalej. Neboj sa vždy hľadieť na problémy, neupadaj do ľahostajnosti, pretože to je zatrpknutosť duše, ktorá neprináša nič dobré.

Múdrosť chudobného človeka je táto: v mojej chudobe pomôžem niekomu inému, kto je v rovnakej situácii. Ľahostajnosť je krutá, ale nestrácaj nádej, kráčaj, napreduj, možno niekto vypočuje a príde ti nejaká pomoc. Nielen materiálna pomoc, ale aj pomoc niekoho, kto zmení svoje srdce a začne chápať problém… a práve toto môže urobiť tvoje svedectvo.“

.

Naša sila je v nádeji v Boha, ktorý je blízky, súcitný a nežný ako matka

Tretím hosťom bol muž v strednom veku menom Pierdonato, prepustený po 25 rokoch väzenia. Ako povedal, štúdiom a duchovnou cestou uzavrel dramatickú fázu svojho života, je iným človekom a ľutuje čo urobil. Pýta sa, či existuje nádej pre toho, kto túži po zmene. Svätý Otec odpovedá:

„Prvá vec, ktorá mi prichádza na myseľ je veta z Biblie: nádej nikdy nesklame. … Existuje Boh, nie na obežnej dráhe, ale Boh po tvojom boku, štýl Boha je blízkosť, súcit a nežnosť. Tvoj Boh je Bohom, ktorý ti je nablízku, a toľko rokov, začal si chápať túto blízkosť: je to súcitná blízkosť… Boj je s každým väzneným, s každým človekom, ktorý prechádza ťažkosťou. Pretože je liečiteľ? Nie. Pretože sa nemôže vzdialiť, pretože jeho bytie je blízke bytie. Ty to nehovoríš, ale vieš v hĺbke srdca, že ti bolo odpustené, a že máš tú nádej, ktorá nesklame… Pán ti bol nablízku, súcitný a nežný.

Preto ti môžem povedať jednu vec: Boh odpúšťa vždy, Boh vždy odpúšťa. Zapamätajme si toto, akýkoľvek hriech som urobil, on odpúšťa, lebo prešiel odpúšťať, nie odsudzovať. On sám to povedal, odpúšťať. Sme to my, ktorý sa unavíme pýtať si odpustenie. On odpúšťa vždy… Ak sa každý z nás pozrie do svojho vnútra, nájde toľko vín, toľko vecí, toľko hriechov, povedzme tak, toľko zlyhaní, toľko vecí, ktoré nie sú pekné. Naša sila však spočíva v nádeji v tohto Boha, ktorý je blízky, súcitný a nežný ako matka. On sám to hovorí, a preto máš túto nádej. Ďakujem ti za tvoje svedectvo.“

„On-lineovému“ človeku chýba nežnosť

Napokon bola hosťom 18-ročná skautka Maristella, ktorá zastupovala všetkých mladých, ktorým pandémia poznačila chuť do života a urobila ich „neviditeľnými“. Pápežovi Františkovi hovorila o neistote z budúcnosti i strachu, ktorý prežívala počas lockdownu a aj teraz. Opýtala sa: „Ako si vytvoriť zdravý vzťah, ktorý sa predsa buduje na osobných kontaktoch, zážitkoch, a ako môžeme teraz rozlíšiť zdravý vzťah od obyčajnej známosti?“ – Pápež František odpovedal:

„Pýtaš sa ma na múdrosť v osobných kontaktoch. V lockdowne ti chýbal kontakt s priateľmi a priateľkami, s rodinou, pretože si nemohla vyjsť von a možno nefungovala škola. My máme potrebu osobného kontaktu, kontaktu z tváre do tváre, ale máme pokušenie izolovať sa inými spôsobmi, napríklad vstupovať do kontaktu len cez mobil, priateľstvá z mobilu, nedostatok konkrétneho dialógu. Ty si sa z tejto situácie naučila, že konkrétny dialóg sa nedá nahradiť virtuálnym, že je tam niečo viac.

Rozprával mi jeden priateľ, že bol v reštaurácii a pri vedľajšom stole bola rodina: otec a mama s dvoma deťmi. Boli na večeri a každý z nich mal mobilný telefón, nerozprávali sa, nemali kontakt s priateľmi, snáď len cez mobily. Tento priateľ vstal a prihovoril sa im: „Prepáčte, vy ma nepoznáte, som odborný lekár“ – je to psychiater – „a chcel by som vám niečo navrhnúť. Prečo si nevypnete telefón a neporozprávate sa tvárou v tvár?“ Pozreli sa naňho, odvrkli mu a pokračovali s mobilmi.

Je to únik, komunikácia naopak je konkrétna, je skutočná. Ak chceš používať mobilný telefón, používaj ho, ale nestrácaj osobný kontakt s ľuďmi, priamy kontakt: ísť spolu do školy, na prechádzku, na kávu. Skutočný kontakt, nie virtuálny. Pretože ak vynecháme skutočný kontakt, skončíme tiež tekutí alebo plynní, bez konzistencie, vždy on-line a „on-lineovému“ človeku chýba nežnosť.

On-line je komfort, ale zvyknúť si iba na to sa stane tým, čo pociťuješ ty. Nie kvôli mobilnému telefónu, ale kvôli lockdownu si cítila nedostatok skutočného kontaktu, nie virtuálneho. Tvoja skúsenosť je veľmi dobrá, uvedomila si si, že tento spôsob nie je dobrý, že potrebuješ skutočný kontakt. Táto negatívna skúsenosť ti v budúcnosti veľmi pomôže.“

Vianoce, to je Ježiš

Rozhovor pápeža so štyrmi hosťami pokračoval na tému pandémie Covid-19, o podmienkach a opatreniach, ktoré zaťažujú každodenný život všetkých. Svätý Otec im dodal odvahu a nádej s uistením, že nie sú sami a napokon vyslovil záver s vianočným želaním:

„Hovorili sme o mnohých veciach, dotkli sme sa ťažkostí, bolesti, hriechov, mnohých vecí, ale robili sme to v pokoji. Pokoj, trochu zvláštne slovo v tomto svete. Teraz sa blíži čas Vianoc. A čo si myslíš o Vianociach? Že musím ísť von a kúpiť to a to… Dobre, ale čo sú Vianoce? Je to stromček? Figúrka dieťatka so ženou a mužom vedľa nej? Áno, je to Ježiš, je to narodenie Ježiša, zastav sa na chvíľu a mysli na Vianoce ako na posolstvo, posolstvo pokoja.

Prajem vám, všetkým, ktorí ste doma, prajem vám Vianoce s Ježišom, skutočné Vianoce. Znamená to, že nemôžeme jesť? Že nemôžeme oslavovať? Nie, oslavujte, jedzte všetko, ale robte to s Ježišom, teda s pokojom v srdci. A vám všetkým, ktorí ma počúvate, želám veselé Vianoce. Usporiadajte oslavu, dávajte darčeky, ale nezabudnite na Ježiša.

Vianoce, to je Ježiš, ktorý prichádza, aby sa dotkol tvojho srdca, Ježiš, ktorý prichádza, aby sa dotkol tvojej rodiny, ktorý prichádza k tebe, do tvojho domu, do tvojho srdca, do tvojho života. Je ľahké nažívať spolu s Ježišom, je veľmi úctivý, ale nezabudnite na neho. Šťastné a veselé Vianoce všetkým. A modlite sa za mňa!“

.

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.